Viem, som smiesna. Ktoze sa uz dneskapozastavuje nad tym, ze umrel strom. Denne umieraju desiatky, ba mozno stovkyludi na choroby, nestastia, male a vacsie vojny, vrazdy, vselijake formynasilia, tak co tu nariekam o strome.
A predsa.Zasluzi si, aby som ho spomenula.
Ked som sa vydala a s manzelom nastahovala doprveho bydliska, stal vzadu v zahrade. Bol este dost tenky, rovny, hustozalisteny a tvaril sa priatelsky.
Hned som siho oblubila: kazdu jar, ked ostatne stormy este oddychovali, vyrabal nahaluzkach tucne velke puky, trochu lepkave, plne zivota. Pozdejsie sa z nich formovalinezne patprste listky a medzi nimi vyrastali vysoke rovne sviece kvetov. Bol tostrom snazivec, ked stromy v susednej ulici boli este len pokryte prvymi listkami,on uz otvaral biele kvietky.
V leteburacal hustou zelenou, hostil vcely a vtaky a po case, ako rastol, nukal ajprijemny chladok. Pravda je, ze rastol dost explozivne. Poprvych desiatich rokoch mojho manzelstva zacali jeho korene nadvihovat kamenena zahradnom chodnicku a dostalo sa aj na droteny plot, ktory sa zacal vyduvatumerne s rozsirujucim sa kmenom. Velakrat som sa potkla na vycnievajucichkusoch chodnika, aj som si ponadavala, ale vzdy ked som sa pozrela do jehorozvetvenej koruny, tak som mu to odpustila.
Ked nastal cas, ze sme stary droteny plot vymeniliza novy ciastocne murovany, tak sme okolo stromu vytvorili "odbocku" z dosiek,aby mal dost miesta na dalsi rast. Susedia sa nam smiali, ze mame "dvojdielny" plot, ale nevadilo.
Kazdu jesenzasypal zahradny chodnik lesklymi hladkymi gulickami a pozdejsie aj mnozstvomnadherne sfarbenych listov. Ich cervene, zlatave a hnedozlte farby premienaliten obycajny kut zahrady na zazracny. A ked nakoniec prisla zima a on stratilvsetky svoje vnady, stal tam velky, rovny a impozantny a ani nahy nestracal niczo svojej dostojnej krasy.
Medzitympreslo uz skoro tridsat rokov. Mojmanzel umrel, ja som ho oplakala a po troch rokoch samoty som sa rozhodlapredat ten nas prvy dom a strom a prestahovat sa na dedinu. Dom, ktory uznevolam moj, kupili mladi manzelia. Kriticky presli vsetky miestnosti,obdivovali kuchynu a ohrnali nos nad staromodnou spalnou. V zahrade sazastavili pri strome.Je prilis velky, povedali, ubera svetlo. A tie opadanelisty, tolko prace. Nieco som zajakavo hovorila o krase, o dlhom case, ktorystrom potrebuje, aby tak narastol. O spomienkach, ktorymi dycha. Ovedomostiach, ktore ma. Ale nepocuvali ma.
Uz rok byvam na dedine. A dnes som pocula, zeti mladi dali vyrubat moj strom. Zdalo sa mi, ze pocujem zvuk motorovej pily,ako sa zarezava do jeho kmena. Este stastie, ze som si jednu z jeho hnedych guliciekdoniesla zo sebou. A vzadu v zahrade, pri mojom novom plote, uz zase rastie.Moj novy, krasny gastan.
Autor: Kamila S.