reklama

Príbeh jednej učiteľky - pretože sa už nemusím báť odvety

V školstve som pracovala takmer 29 rokov. Začínala som ešte v socialistickej spoločnosti a keď v roku 1989 prišla zmena, mala som 34 rokov a hlavu plnú ideálov, ako sa zmení školstvo k lepšiemu a ako si nás konečne bude spoločnosť vážiť. Boli to však len plané sny.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (137)

Odmalička som chcela byť učiteľkou a svojmu povolaniu som venovala celú svoju dušu. Deti som vždy mala rada a videla som v nich osobnosti. Žiadne dieťa som dopredu nezaškatuľkovala a všetky som sa snažila pochopiť. Vždy som bola toho názoru, že v každom dieťati je niečo dobré, len to treba hľadať. Bola to ťažká práca a často som sa musela boriť s neústupnosťou niektorých detí, ale takmer vždy sa mi podarilo ich nedôveru prelomiť.

Posledné tri roky môjho pôsobenia v školstve však pripomínali hororový film. Nie vďaka žiakom, ale vďaka niektorým kolegom a vedeniu školy, na ktorej som pôsobila. Nové vedenie školy si osobovalo neomylnosť a atmosféra v kolektíve sa neuveriteľne zmenila. Začal sa deliť na priateľov nového vedenia a jeho nepriateľov. Priatelia mohli všetko a nepriatelia nech urobili čo urobili, nič nebolo dobré. Viacerí kolegovia museli čeliť ohováraniu a klebetám, ktoré boli po škole i meste rozširované niektorými našimi kolegyňami. Keďže v škole bol predtým riaditeľom môj manžel, nové vedenie mne osobne chcelo ukázať, že už nebudem mať výhody, ako som mala predtým. Podotýkam, že nikdy som nechcela to, čo mi nepatrí a vždy som žila poctivým a čestným životom, takže som si pod vedením môjho manžela neosobovala žiadne výhody, čo by mohli dosvedčiť mnohí moji kolegovia i zástupcovia, ktorí s ním pracovali. V opačnom prípade by som sa nebola ráno schopná na seba pozrieť do zrkadla.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Chcela by som povedať, že som sa veľmi snažila, aby som nezaostala za modernými trendmi v školstve, aj keď som mala už po päťdesiatke. Keďže som neodborne vyučovala nemecký jazyk, urobila som si všeobecnú štátnu skúšku, aby som mohla učiť ako odborník. Pracovala som s deťmi 3 roky na medzinárodných projektoch eTwinning a ako jediná učiteľka zo Slovenska som sa zúčastnila na medzinárodnom workshope eTwinning v Bonne v roku 2006. S tým spojená je jedna moja príhoda. Pri rozhovore s riaditeľkou školy, ktorého cieľom bolo dohodnúť môj pobyt v Bonne, mi bola položená otázka, čo prinesie moja účasť na tomto workshope pre školu. Až po intervencii zo Žiliny, z národnej kancelárie, mi bolo umožnené zúčastniť sa workshopu. Ako učiteľka slovenského jazyka a nemeckého jazyka som mala okrem vyučovacej činnosti ešte množstvo ďalších úloh, ktoré spočívali v príprave žiakov na prijímacie skúšky, na monitoring v 9. ročníku, oprave množstva písomných prác a diktátov a príprave žiakov na súťaže. Podobné úlohy plnili aj moji kolegovia v iných predmetoch.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prácou učiteľa nie je iba vyučovanie, ale aj práca s rodičmi, pohovory s nimi, výchovná práca s deťmi, práca na pedagogických poradách, ktoré bývajú aspoň raz za mesiac, spolupráca s úradmi, políciou, vypracovávanie posudkov na deti pre políciu a úrady, starostlivosť o sociálne odkázané deti a spolupráca so sociálnym úradom, príprava na vyučovanie, ktorá zaberie približne 1 hodinu denne , príprava detí na rôzne súťaže, pomoc pri školských akciách, príprava kultúrnych programov pre školu i pre mesto a mnoho iných drobných činností, ktoré ani nevidieť, ale zaberajú čas - napríklad ma teraz napadá hľadanie obrazového materiálu na nástenky a štúdium nových trendov na internete. Ani jedna z týchto činností sa nedá robiť počas vyučovania. Naše nové vedenie ale stále tvrdilo, že nenapĺňame predpísaný pracovný čas a pracujeme len na 50 %. Našlo sa niekoľko ľudí, ktorí sa odvážili oponovať a tí sa stali pre vedenie nepriateľmi číslo jeden. Bolo treba sa ich zbaviť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvá som bola na rade ja. Bola som, väčšinou medzi štyrmi očami alebo za chrbtom, ponižovaná a zosmiešňovaná, čo je samozrejme veľmi ťažké dokazovať. Bola mi otvorene prejavovaná nedôvera a bola som považovaná za potencionálneho podvodníka. Všetky moje tvrdenia boli tvrdo preverované, čo ma veľmi urážalo, lebo som nikdy v živote nedosiahla nič klamstvom, pretože sa mi to hnusilo a bola som od malička vychovávaná k pravdovravnosti a čestnému životu. Bola som obvinená, že roznášam klebety, špiním na školu, klamem a správam sa k vedeniu neúctivo. Ja som však len vracala neúctivosť, s ktorou bolo narábané so mnou a bránila som sa tým, že som hovorila o tom, ako sa so mnou a mojimi kolegami zaobchádza. Posledný klinec do mojej rakvy bol, keď som bola pani zástupkyňou nazvaná psychopatkou. Vtedy som si povedala : „A dosť!" A aj keď som nemala iné miesto dala som v tejto škole výpoveď. Keď niekto niekoho dovedie na pokraj jeho duševných síl, pošpiní jeho povesť a ešte mu potom nadáva, tak už nie je možné, aby to pokračovalo ďalej. O tom, že je niečo pravdy na mojom príbehu, svedčí aj to, že zo školy v tomto čase odišli ešte dvaja výborní kolegovia z tých istých dôvodov čo ja. Tí boli však šťastnejší a našli si nové miesto.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Môj život pokračuje. Pracujem teraz ako opatrovateľka starých ľudí v zahraničí a čím dlhšie rozmýšľam, tým viac som rozhodnutá do školstva sa nevrátiť. Prestala som veriť, že v školstve existuje spravodlivosť a obávam sa, že na mojom novom pôsobisku by som padla z dažďa pod odkvap. Preto som sa rozhodla aj zverejniť môj príbeh, pretože sa už nemusím báť odvety.

Kto je na vine, že učitelia, ktorí by mali byť vzorom pre mládež, sa navzájom ponižujú, podkopávajú si nohy a musia prežívať takéto útrapy? Že niektorí riaditelia sú si vedomí toho, že sú nepostihnuteľní a môžu všetko? Že sa cítia ako malí pánbohovia? Pri telefonickom rozhovore s pracovníkom ministerstva školstva bolo môjmu kolegovi povedané, že na Slovensku je to už tak. Podľa môjho názoru vinu má v prvom rade spoločnosť, ktorá si neváži prácu učiteľov. Ďalej ministerstvo školstva, ktoré aj napriek mnohým sťažnostiam a podnetom nevydá smernicu, ktorá by presne určovala, čo je náplňou práce učiteľa, čo sa zahŕňa do jeho povinného pracovného času a čo patrí už do práce nadčas, neusmerní konanie riaditeľov, a ktoré absolútne nezaujímajú medziľudské vzťahy v kolektívoch učiteľov. Tie sú však veľmi dôležité, lebo učiteľstvo je tímová práca a mnohí učitelia nevedia pracovať v kolektívoch, ktoré rozkladá závisť, klebety a ponižovanie ľudskej dôstojnosti. Len nech nie je nikto úspešnejší ako ja! Tieto pomery sa odrážajú aj na fyzickom a psychickom zdraví učiteľov. Potom sa nečudujme, že v školstve nechcú pracovať muži, keď je možné, že okrem platu, z ktorého v dnešnej dobe neuživia rodinu ich ešte ponižuje nejaká riaditeľka, ktorá si na nich lieči svoje vlastné komplexy.

A myslím si, že veľký podiel na tejto situácii majú aj zriaďovatelia, ktorí krátia školské rozpočty a sú toho názoru, že učitelia môžu robiť aj len tak pre modré oči. Veď nič nerobia, len učia deti v ich mestách. Aj v mojom prípade mám veľmi ťažké srdce na zriaďovateľa, ktorý dovolil, aby jedna škola stratila naraz troch dobrých učiteľov. Veril viac vedeniu školy ako učiteľom. Tak som bola prinútená odísť z nášho mesta, pre ktoré som robila veľa a chcela som ešte mnoho dobrého urobiť. Mala som napríklad viacero nápadov, ako zlepšiť kvalitu vyučovania slovenského jazyka. Je mi ľúto, že môj príbeh sa takto skončil, ale moje zdravie mi je drahšie ako celá práca v školstve. A ak školstvo nepotrebuje pracovitých a odhodlaných ľudí a dovolí aby s nimi bolo nakladané ako s podradným materiálom, nesmieme sa čudovať, že učiteľské povolanie má v spoločnosti taký status, aký má. Môžem povedať, že keby som bola mladá, nikdy by som v školstve nezostala, ale našla by som si iné povolanie, kde si viac vážia šikovných ľudí. Takto teda padol jeden životný sen byť učiteľkou.

autorka: Jana Bekešová, Krompachy

Prvý pokus

Prvý pokus

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  778
  •  | 
  • Páči sa:  65x

Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík:  Slovenské zdravotníctvoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu