Veľká noc. Pre niekoho sviatky, pri ktorých má možnosť stretnúť sa s blízkymi, pre niekoho šanca vyšibať, či poliať rodinné príslušníčky, pre iných len ďalšia zámienka na chľastanie. Veľká noc má však pre väčšinu aj iný význam. Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším sviatkom kresťanského cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Slávi sa na prvú jarnú nedeľu po splne mesiaca. Nadväzuje na židovské veľkonočné sviatky - paschu, ktoré sa slávili od 14. do 21. dňa v mesiaci nisan (náš marec až apríl) na pamiatku oslobodenia Izraelského národa z egyptského otroctva.
To všetci vieme. Tak isto vieme, ak sme vychovávaní v kresťanskom duchu, že máme povinnosť pristúpiť k Sviatosti zmierenia. Chcel by som, aby sme sa teraz na chvíľu zastavili a skúsili sa v mysli spýtať sami seba, čo pre nás dnes sviatosť zmierenia znamená. Či sa na ňu tešíme, alebo je to nutná a trápna povinnosť. Povinnosť, ktorej je potrebné sa zhostiť raz za mesiac, alebo dva. Myslím, že tu medzi nami nie sú ľudia, ktorí túto sviatosť zvyknú absolvovať iba na Veľkú noc. Je to niečo, pred čím ma bolí brucho? Alebo niečo, čo mi veľmi neprekáža, že je to také ako jeden z tých kameňov pri rieke. Idem tam, idem odtiaľ a nič sa nedeje. Tak to bolo, tak to bude aj ďalej. Idem tam, pretože sa to tak robí, som na to tak zvyknutý.
A klamem. Klamem, pretože sa bojím nepríjemností ak priznám pravdu. Viem, že kňaz ma bude poučovať trápnymi rečami, ktoré sú také nemoderné a zaostalé. Je to jednoduchšie, kňaz si myslí aký som super človek, že pácham málo hriechov a dá mi rozhrešenie v najlepšom úmysle. Načo spomínať, že žijem s priateľom/priateľkou, veď sa sám priznám, to je také trápne.
Som z toho otrávený. Takto zmýšľajúci človek je podporovaný a prezentovaný ako vzor, chodí každú nedeľu do kostola a ľudia si myslia aký skvelý je kresťan. Videl som to na názornom príklade mojich dvoch známych. Obe z nich žijú v meste s priateľmi. Jedna z nich chodí do kostola keď si spomenie, na spovediach permanentne klame, zatĺka, kňaz je s ňou spokojný. Druhá všetko priznáva. Dokonca aj to, že jej priateľ nie je pokrstený a na vstup do cirkvi sa len pripravuje. Je znosená takmer pod čiernu zem, dokonca hoci sa obaja každý večer modlia desiatok ruženca, je označená za zlý príklad pre svojho už zrejme nastávajúceho, len čo sa jej milý pridá do cirkvi plánujú svadbu. To bolo v nedeľu. Podmienka rozhrešenia od kňaza je odsťahovanie sa do týždňa. Obaja sú slušní ľudia, poznám ich osobne.
Samozrejme kňaz nemá šancu rozoznať kto klame, a ten kto klame pripravuje sám seba o večný život. Aký je dôvod, aby takíto ľudia boli dobrovoľne v cirkvi? Sú tam len preto, že by ich rodinní príslušníci neohovárali? Pýtam sa sám seba túto otázku už dlho a nenachádzam na ňu odpoveď. Pravdou je, ak by v cirkvi ostali len ľudia, čo neklamú nebol by v nej takmer nik. Sme natoľko zbabelí alebo máme taký strach pred Bohom priznať pravdu? Veď Boh nás všetkých nekonečne miluje a stvoril nás na svoj obraz. Ako znie biblický výrok; "Nech hodí kameňom ten, kto je bez viny." Ja bez viny tiež nie som. Tiež som veľakrát zhrešil, no svoje hriechy úprimne ľutujem, často krát je to volanie tela a pudy, a ovládať tie vedia len majstri. Som však poctivý a hriech si priznám. Neberiem do úvahy špinu spoločnosti číhajúcu na každom kroku. Veď k tomuto som bol vedený, byť úprimný k Bohu. Ďalšia vec, veľmi málo ľudí sa vie odosobniť a pozerať sa na svet z nadhľadu, nie len cez seba a svoje oči. Všimol som si, ak je niekto naivný, väčšinou je pravdovravný a úprimný, ešte nevie klamať. Ak sa však niekto až podozrivo riadi heslom dôveruj, ale preveruj, poukazuje to na to, ako veľmi dôveruje ako sebe, tak aj ľuďom okolo seba.
Tu sa oplatí zastaviť a zamyslieť. Naozaj som zvedavý koľko čitateľov sa nad sebou zamyslí, pred tým než ma začnú poučovať o tom ako to naozaj je, čo sú skutočné nástrahy života, aká je realita. Realita je len jedna, jej jediný problém je, že je prepchaná klamstvom na každom kroku.
Aký je záver môjho moralizovania? Sám neviem, netuším, či ma niekto pochopí, netuším ako reagujú čitatelia, či uznanlivo pokyvkávajú hlavou alebo ma preklínajú pod čiernu zem.
Hriech ako taký sa v cirkvi nemá podporovať. Súhlasím. Taktiež je však potrebné brať do úvahy okolnosti a prístup, svet nie je len čiernobiely a Boh, tým že nás stvoril na svoj obraz nám dal slobodnú vôľu, ako aj silu vyvodzovať závery a činiť rozhodnutia. Občas mám pocit, ako by hlásatelia kresťanstva nevedeli odhadnúť výšku hriechu. Pripadá mi to akoby niektoré hriechy zovšedneli a nekladie sa na ne až taký dôraz, pretože sa periodicky opakujú. Naopak, jeden rovnako ťažký hriech, vyskytujúci sa sporadicky, lebo však, nik sa neprizná, prečo by aj, čo sme hlúpi alebo trápni, dokáže zatemniť myseľ človeka natoľko, že už ho nič iné nezaujíma a je zaslepený.
Som tým znechutený, a poriadne otrávený, sám s tým však veľa nenarobím, ak by som s takýmito vetami prišiel za ktorýmkoľvek cirkevným hodnostárom, zrejme ma odsúdi a nevypočuje, málokto dnes totiž dokáže zvládnuť obraz samého seba v nastavovanom zrkadle. Preto som rád, že svoj názor môžem vyjadriť aspoň tu.
Ďakujem.
autor: Peter Baláž
