Typicky talianskym štýlom televíznej žurnalistiky, ktorý spája tvrdú investigatívu s cynickou iróniou (zrejme efektívnejší spôsob ako dramatické gúľanie očami a patetická intonácia, známe zo slovenských obrazoviek, btw. Tomáš Hudák by o tom mohol niečo vedieť) reportáž ukázala masovo rozšírenú prax v poslaneckej snemovni talianskeho parlamentu, a síce hlasovanie poslancov aj za svojich neprítomných kolegov. Poslanci naprieč celým politickým spektrom často a neskrývane hlasujú za svojich straníckych kamarátov, ktorí si práve vychutnávajú capuccino v slnkom zaliatych uliciach Ríma poblíž námestia Montecitorio, kde poslanecká snemovňa sídli.
Prichytení „pianisti" sa po vystavení explicitných dôkazov, ktoré ich zachytili pri stláčaní niekoľkých gombíkov súčasne, samozrejme nesnažili nijako zatĺkať a s úsmevom povedali že si na to dajú do budúcnosti pozor, aj keď to tam vraj „robia všetci".
Akýmsi posolstvom celej reportáže bolo upozornenie voličov na to, ako si nimi zvolení predstavitelia nevedia za odmenu približne 10 000 tisíc eur mesačne splniť ani jednu z mála povinností vyplývajúcu z ich mandátu, stlačiť osobne „tlačítko" na svojom hlasovacom zariadení. (Zrejme aj z tejto praxe vychádzal za vlasy pritiahnutý neúspešný Berlusconiho návrh, aby v parlamente hlasovali v mene všetkých poslancov už iba predsedovia poslaneckých klubov.)
Na tomto mieste sa patrí povedať, že Taliansko nie je len krajinou, ktorá sa môže pýšiť tými najskvostnejšími menami klasikov dejín politického myslenia, ale že na apeninskom polostrove je politika stále hlboko zakorenená v genetickom základe spoločnosti - živo sa o nej diskutuje na univerzitách, štadiónoch, námestiach, v baroch... Je to jednoducho krajina s rozvinutou politickou tradíciou a napriek tomu (alebo práve preto?) nikoho ani len nenapadlo hovoriť v súvislosti s klaviristami v parlamente o podvode, alebo dokonca o vzdávaní sa mandátu.
Nechcem zľahčovať porušenie zákona zo strany Ivety Radičovej, ani ju nijako ospravedlňovať. Myslím si však, že v tomto prípade ide, uprostred iných vecí ktoré sa medzi nami odohrávajú a pri ktorých často zostáva rozum stáť, o to staré známe klišé, ktoré hovorí niečo o robení somára z komára. O to viac ma zaráža, že farizejom z parlamentu, ktorí pri iných morálnych zlyhaniach na pôde Národnej rady zaryto mlčali, tento krát na hru skočili aj renomovaní komentátori mienkotvorných periodík.
Neodpustím si ešte jednu poznámku: Počas prezidentských volieb redaktori spravodajstva s úsmevom informovali, ako členovia volebných komisií pomáhali „krížíkovať" hlasovacie lístky pacientom v nemocniciach, ktorým zdravotný stav znemožňoval vykonať tento úkon bez vynaloženia väčšej námahy. Možno je to spôsobené mojím mentálnym deficitom, ale stále si myslím že, medzi práve opísanou situáciou a počínaním poslankyne Radičovej zas až taký rozdiel nie je. To ale, opakujem, neospravedlňuje fakt, že Iveta Radičová porušila zákon. Neviem či už nie som trochu nasiaknutý južanskou mentalitou, avšak vyvodzovať z tejto situácie akékoľvek fatálne dôsledky mi príde trochu neprimerané.
Na záver chcem už len uviesť, že Ivetu Radičovú som „live" nikdy nevidel a ani nikto z jej materskej strany nepozná číslo môjho účtu. Jej prípadné vzdávanie sa mandátu by však mohlo až príliš pobaviť niektorých jej parlamentných kolegov a nie som si istý, či si toľko zábavy skutočne zaslúžia.
autor: Andrej Kutiš