O tom, čo potom

Autor: Prvý pokus | 24.1.2011 o 10:00 | Karma článku: 7,34 | Prečítané:  1251x

Mám sedemnásť rokov, som študentkou posledného ročníka osemročného gymnázia a namiesto zisťovania presnejších informácií „o tom, čo potom" radšej pozerám Priateľov a napchávam sa ryžou s kukuricou. Takto som si to teda nepredstavovala. Lenivá som bola vždy, ale keď som mala asi tak osem, vízie toho „čo potom" boli o niečo ružovejšie. Keď budem veľká...

To som. Zrazu som tu. Stojím na rázcestí a musím sa rozhodnúť. Toto za mňa naozaj nikto neurobí. Bude to moja voľba. Možno priveľmi dramatizujem, čo sa mi koniec- koncov dosť podobá, ale je to rozhodne krok dopredu. Pre mňa (zatiaľ) cesta do neznáma. Tak dlho používané „na budúci školský rok" nadobúda úplne iný rozmer. Istoty sa rúcajú ako hrad z piesku. Vždy to šlo tak pekne za sebou: vedela som, že najprv vychodím základku, potom som sa dostala na gymnázium, predo mnou ďalší rok školskej dochádzky a... no, ďalej som sa vo svojich úvahách priveľmi nepohla. Času dosť, ešte dva ročníky, ešte jeden...

Nemyslím si, dokonca si dovolím tvrdiť, že viem, že toto nie je len môj problém. „Na farmáciu!" „Medzinárodné vzťahy." „Právo." „Idem na informatiku..." Znelo to sebaisto a bolo tam cítiť istú dávku presvedčenia o správnosti svojho rozhodnutia. Aj keď tých, čo majú pevnú pôdu pod nohami je pomerne málo. Trochu ma to zarazilo a, nebudem klamať, aj potešilo - nie som veru vo svojom súžení osamotená.

Keď si spomeniem, koľkokrát sa nás pýtali pani učiteľky na prvom stupni, čím sa chceme stať. Ak by sme si vyberali svoje povolanie vtedy, drvivá väčšina dievčat by sa stala učiteľkami a pedagogické fakulty by praskali vo švíkoch. Potom mánia módnych návrhárok, sem- tam nejaká zverolekárka alebo doktorka. Ja som chcela byť maliarkou. Aj som chodila do ZUŠky (a to pekných pár rôčkov), ale nechala som to. Všetci boli odo mňa lepší a nemalo zmysel, aby som v tom pokračovala. Aspoň som si to vtedy myslela. S čistým svedomím dnes vyhlasujem nespokojnosť so svojím zakomplexovaným rozhodnutím. Vzdala som sa toho, čo ma bavilo. Hoci by som žiadny Picasso nebola, teraz by som mala v rukách tromf a možno sedela na prijímacích skúškach na nejaký dizajn alebo tak podobne.

Človek má schopnosť niekedy si všetko zbytočne komplikovať a pritom keď sa nad tým zamyslí, má neuveriteľné šťastie. Už len štúdium ako také. Keby som sa narodila v diametrálne odlišných podmienkach, ťažko by som si lámala hlavu nad takým rozhodnutím ako je výber vysokoškolského vzdelania. Možno by som sadila niekde ryžu, ktorú dnes s obľubou pekne v pohodlí konzumujem. Napriek tomu sú títo ľudia často spokojnejší. Nie je práve toto - a síce hľadanie šťastia, tým, o čo v našom živote skutočne ide? Tak za čím sa všetci ženieme?

Aj tak je v našej situácií neveľa východísk. Hneď do zamestnania (v čase krízy pravdepodobne na úrad práce) alebo hajde do škôl pekne sa ďalej vzdelávať. V tomto si je väčšina na čistom, hráme sa na svedomitých študentov. Ďalej je to zvyčajne o tom, či má človek s odborom, ktorý by ho zaujímal uplatnenie, čo je niekedy diskutabilné. Ak je odpoveď nie, tak buď je nám to jedno a budeme „prišívať gombíky po celý život", alebo pôjdeme za peniažkami. (Ja osobne som typ číslo 2A - chcem študovať niečo, k čomu mám vzťah, hoci by som nemala najjasnejšie vyhliadky na uplatnenie.)

A teraz, keď vieme, na čom sme, vyberať. Metódu čakania na nejaké znamenie, ktoré by nám pomohlo, treba vylúčiť čo najskôr (hovorím z vlastnej skúsenosti). Škoda, ak nie ste klasický príklad počítačovej generácie: informatika teraz fičí. Niekto to prehltne, veď pravda, pretĺkať sa s filozofiou alebo nejakou mikrobiológiou nie je prechádzka ružovou záhradou. Ale osem hodín je tretina dňa, teda v práci strávime peknú časť svojho života. Mali by sme k zamestnaniu teda prinajmenšom nemať averziu. Človek volí menšie zlo, kombináciu. Niečo, čo „môže" a má pomerne svetlú budúcnosť. Teraz sa už bez vysokej takmer nedá, ešte aj vychovávateľka v materskej škole má diplom. Vďakabohu, aj väčšina členov mestských samospráv je gramotných (v tomto prípade je to skutočne úbohé, ale výnimka potvrdzuje
pravidlo).

A tak usilovne dumáme čo a ako a pomaly vyplňujeme prihlášky. Čím viac, tým lepšie. Ak nevieš kam máš ísť, tak aspoň kde. Chaos. Vracajú sa časy tretej triedy a zrazu každého zaujíma „čím chceme byť, keď budeme veľkí". Tak je to. Malá fraška veľkých detí.

autorka: Jana Stanková

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

EKONOMIKA

Súd rozhodol, že najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?