Sme bežní ľudia a máme sa... alebo pozdrav politickým tajtrlíkom

Autor: Prvý pokus | 21.2.2011 o 14:30 | Karma článku: 25,73 | Prečítané:  13927x

„Oco, a ty prečo nemáš dovolenku?", pýta sa môj 8-ročný syn. „Lebo ja som samostatne zárobkovo činná osoba teda živnostník. A keby som mal dovolenku, nemohol by som zarábať na chlebík."

Dieťa nerozumie, tak mu treba vysvetliť. Jednoducho, polopatisticky. Už roky trávi naša rodina dovolenku zvláštnym spôsobom. Ja v práci, na zákazkách a podobne, manželka s deťmi niekde na kúpalisku. Cez víkend sa tam stretneme. Lebo som živnostník. Niekto z vás bude určite v komentári namietať, že som neschopný zarobiť viac, aby som mohol s rodinou vypadnúť niekde spoločne. Mýlite sa, ja som sa poučil na vlastnej chybe. Ak ja odídem na dovolenku, práca na mňa nepočká. Urobí ju druhý. A ja nezarobím teraz a nezarobím ani potom, pretože prídem o zákazníka. Dlho mi trvalo znova presvedčiť zákazníkov, aby sa ku mne vrátili, ponúkal som zľavy... Už radšej nie.

To sused Kováčik je na tom lepšie. Spokojne upichnutý v štátnom úrade, každý rok dovolenka pri mori, z ktorej sa vracia opálený ako klobása na poľskom blšáku v Nowom Targu. Minule ma zastavil a vraví mi: „ani si nevieš predstaviť, ako dobre to padne, keď ležíš na pláži, a zrazu ti pípne z banky sms-ka, že ti prišla výplata." Veru neviem si to ani predstaviť. Veď jeho pracovný týždeň má 40 hodín, môj viac ako 60. To bude asi ten dôvod.

***

Obvoďák sa pozerá na moje krvou podliate opuchnuté oči a vraví: „Vypíšem vám PN-ku,".

„Načo by to bolo dobré, pán doktor? Ak budem na PN, nezarobím, a štát mi nič nedá. Zbytočné papierovanie to len bude", hovorím zachrípnutým hlasom. Manželka - zdravotná sestra - už nenadáva, zvykla si, že víkend preležím v posteli a už v pondelok makám ako šrób.

Zdravie nado všetko, tak mi hovorila stará mama. Ešte, že sa nedožila tohto novodobého kapitalistického socializmu. V lekárni mi lekárnik povedal, že taký liek nemá. Tak bežím naspäť, vystáť v čakárni jamu. Celý deň zabitý, a ja som ešte nič neurobil. A sused Kováčik ma stretáva pri vchode do domu - vraj ide na zdravotnú prechádzku, má PN od januára, ale neprechádza mu, hádam bude musieť zmeniť tie lieky, čo má. Doma si varím čaj z bazy a lipy, ktorý sme nazbierali v lete (na dovolenke), dávam ešte za horúca do termosky a utekám pracovať.

***

Účtovníčka mi vraví, že tie dva roky splatné faktúry by bolo treba nejak upratať, ale mne sa nechce, z tej sumy by som pohodlne fungoval aj tri mesiace. Firma je v konkurze, prihlásil som svoju pohľadávku k exekútorovi, ktorý ma uistil, že je síce dobre, že som pohľadávku zahlásil, ale pravdepodobnosť, že z toho niečo bude sa rovná nule. Ďakujem. Počkám si na oficiálny papier.

Medzi tým premýšľam, či mi bude stačiť suma na účte na zaplatenie dane. Premýšľam nad neustále sa meniacimi platbami do zdravotnej a sociálnej poisťovne - zmena trvalého príkazu je celkom slušná položka, keď ju má vykonať povedzme tristo tisíc živnostníkov, pokiaľ jedna zmena trvalého príkazu stojí 50 centov, potom vďaka týmto zmenám banky získajú na tisíc živnostníkov 300000 eur. Ak sa to udeje aj dvakrát ročne, potom aj viac. Komu je toto málo, nech mi túto sumu pošle na účet.

V tom mi pani poštárka donesie pozdrav zo zdravotnej poisťovne - vraj im dlžím 24 EUR, tak prezerám ten papier, čo mi k tomu priložili, a nerozumiem. A nerozumie ani účtovníčka. Ani neskôr v zdravotnej poisťovni pani na okienku tiež nerozumie. Tak takto ja živnostník vidím tento spravodlivý sociálny, demokratický a trhovoekonomický štát.

***

Manželka príde z práce domov a ak ma doma nájde, stihne mi povedať, že u nich v práci je to už nie od desiatich k piatim, ale od piatich k dvom prípadne aj jednej. Druhý sused menom Jánoš, ktorý pracuje ako údržbár zdravotníckej techniky v tej istej ustanovizni, ako manželka, mi večer pri opravovaní nejakej elektronickej krabičky prezradí, že u nich vládne komunizmus. Ustanovizeň zamestnáva dôchodcov, sami dôchodcovia sa tam držia zubami nechtami, prístroje s hodnotou niekoľko miliónov nie je možné opraviť kvôli neuhradeným faktúram, hľadajú sa provizórne riešenia...

Sused Kováčik mi s úsmevom modela oznamuje (vidiac moje krvou podliate a opuchnuté oči), že má v tej ustanovizni známeho, čo by sa na mňa vedel pozrieť, ale že asi by to niečo chcelo. Chcelo sa mi zvracať, tak som povedal, že ďakujem, ale zvládnem to.

***

Preto milí moji politickí tajtrlíci (inak vás nenazvem, lebo ste hnusnou špinavou bandou, ktorá vyžiera tento národ), ďakujem vám za váš najnovší nápad obrať nás, živnostníkov a bežných ľudí, o viac ako pred tým. Že to ešte nie je oficiálne, to vôbec nevadí, je jasné, že dopad tu bude. Lenže páni tajtrlíci, na niečo ste pri tej svojej nenažratosti zabudli.

My bežní ľudia my vás živíme, živíme tie vaše prekáračky o tom, kto je väčší národovec, kto koľko kde ukradol... Živíme vaše žranice v parlamentnom bufete za pár korún, doplácame vaše nekresťansky vysoké odstupné v teplárňach, či zle nastavené tendre alebo nástenky. Parazitujete na tejto spoločnosti, pretože do práce nemusíte, a nič sa vám nestane, mandát vám nepadne. Prídete len o peniaze (ak vôbec), ktoré aj tak získate inou cestou. Bodaj by národ konečne zobral do ruky poriadne zasratú metlu a vyhnal odtiaľto všetkých Slotov, Čarnogurských, Sulíkov, Ficov, Dzurindov, Figeľov, Mečiarov, Miklošov, Bugárov a ďalších im podobných, ktorí spoločne za 20 rokov pre tento štát urobili len to, že obrali jeho ľudí o ilúzie, majetok, pokojný spánok vďaka ich vládnutiu. Spolu s tou zberbou „Kováčikov", ktorí sa na tom priživujú.

Beda vám, lebo nie ste vôbec rozdielni. Pri pohľade na vás sa mi vynára karikatúra, ktorú som videl dávnejšie: dvaja vreckári si navzájom jednou rukou kradnú peňaženky a druhou ukazujú na toho druhého volajúc: aha, zlodej. A pamätajte - neradno hrýzť ruku, čo ťa živí. (aj keď tento národ z apatie vylieči asi len jeho vlastná smrť).

* priezvisko Kováčik je zmenené, týmto sa ospravedlňujem všetkým Kováčikovcom

autor: Jozef Kozub

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?