Možno stačí začať bielou stužkou

Autor: Prvý pokus | 22.3.2011 o 11:40 | Karma článku: 6,56 | Prečítané:  1363x

Blíži sa Deň počatého života, 25. marec, rozporuplný dátum, ktorý spája a rozdeľuje. Mnohí si s hrdosťou pripíname bielu stužku na bundu alebo sako, aby každý videl, že aj my podporujem myšlienku chrániť počatý život. Aby sme vyzývali a prosili: „Chráňte život, chráňme život!"

V tento deň, nie náhodou zasvätený ochrane počatého života, pripomínajú si kresťania významnú udalosť v ich dejinách a to Zvestovanie Pána. Udalosť, kedy anjel Márii oznamuje, že počala Ježiša. Či tomu veríte či nie (čo nie je momentálne podstatné), Sväté písmo pokračuje Máriinou odpoveďou: nech sa mi stane podľa tvojho slova. Mladé dievča, už zasnúbené sa zrazu dozvie, že „je v tom." Z teologického hľadiska Bohu oddaná a odhodlaná splniť jeho vôľu, z pohľadu bežného človeka silná a zrelá žena, ktorá dokázala prijať s pokorou jej životný údel.

Rozhodla sa prijať výzvu života, donosiť a vychovať dieťa, dokázala s veľkou láskou odolať nástrahám vtedajšieho sveta, keď mohla vyzerať ako zločinec - cudzoložnica, riskovala, že „manžel" (tak sa tomu už po zásnubách hovorilo) ju prepustí, že ju sám odsúdi a zatratí aj s malým dieťatkom v jej lone. Naopak, Biblia nám ukazuje príbeh, pre niekoho možno ako z červenej knižnice, pre iných jeden z nosných pilierov viery, príbeh muža a ženy, ktorí vo svojich starostiach nachádzajú spoločnú radosť v novom živote, v Máriinom Synovi. Rozhodli sa vyplniť Božiu vôľu, ponechať životu život, rozhodli sa upevniť svoju spoločnú lásku vo vzájomnej dôvere, v počatom dieťati.

Mladé dievča zažilo najstrašnejšiu skúsenosť vo svojom živote. Má čerstvých osemnásť. O rok maturuje, život má pred sebou. Keď sa vracala okolo štvrtej z nočnej diskotéky, pocítila v chladnej rannej tme kroky, ktoré boli čoraz výraznejšie, rýchlejšie, až sa premenili na beh silného muža, muža bez tváre, muža so silnou rukou ktorá ju bezcitne chytila za rameno, muža s necudnou rukou, ktorá z nej strhla sporo šiat, muža, ktorý v momente zmenil jej život.

Keď pribehla domov plakala. Ani nevedela ako prišla, ako si otvorila a ako sa v chodbe beznádejne opretá o vchodové dvere pomaly zviezla na studenú dlážku. Cez potok sĺz uvidela siluetu ženy, svojej mamy, ako k nej pribehla, snažila sa ju zdvihnúť, no ona svojim plačom oslepená, akoby prikovaná k zemi nemohla vstať. Strašné, z jej úst nevychádzalo nič iné ako nekončiaci nárek. Nevydala zo seba jedinú artikulovanú slabiku. Na chodbe ostali, až kým sa vyjasnilo. Mama, hoci nevedela prečo, plakala s ňou. Otec neprišiel, nemohol. Dievča totiž otca nikdy nemalo. Aspoň ho nikdy nepoznalo. Keď sa dozvedel, že jej mama otehotnela, zbalil sa a viac ho nevidela.

Keď sa rozbrieždilo sadli si do kuchyne a dcéra mame všetko povedala. Trvalo to dlho. Ťažko hľadala slová, ťažko sa jej vyslovovali. Hodiny ubiehali a ony sedeli, občas prehodili jedno dve slová, no väčšinu času preplakali. „S Martinom je koniec. A v škole...tam sa nebudem môcť ani ukázať." Dievča si zúfalo, s Martinom už chodila tretí rok. Myslela si, že ju nechá, že ju s deckom nebude chcieť. Celý čas ani nepomyslela na to, že by si ho nechala vziať. Keď navštívila doktora, tak sa predpoklad naplnil. A Martin, ten sa to rýchlo dozvedel. Sama mu to povedala. Ale on, nechal si to pre seba, zachoval sa ako správny chlap, dokonca ju v tom nenechal samú, naopak, prisľúbil jej, že ostane s ňou, a že jej bude pomáhať, ako sa mu bude dať. Dievča spolu s Martinom zachránili život. Zachránili jeden život pre seba aj pre svet.

Hoci to dievča je vymyslené a príbeh tiež, je len akýmsi voľným prerozprávaním toho, na čo som poukázal na začiatku. Nespájajte si prosím to, ako k dieťaťu prišla Mária a ako k nemu prišlo dievča v príbehu. Skúste si spojiť to, s akou odhodlanosťou a cieľavedomou láskou pristupovala matka aj jej partner k tej udalosti. Prakticky rovnakej, Ak som tým niekoho pohoršil, Pán Boh mi odpusť, nemyslel som to tak. Ako kresťan, nemôžem rozhodovať o tom či niekto život mať bude alebo nebude.

Tento článok som nepísal pre tých, ktorý sa k Cirkvi nehlásia. Píšem ho práve pre tých, ktorý, možno, derú kostolné lavice, pre tých, ktorý chodia na omše, žijú ako tak sviatostne, píšem ho svojim, ako sa to u nás hovorí: bratom a sestrám. Adresujem ho práve pre to, aby som sa vyvaroval toho, že by so mohol uraziť niekoho iný názor. Nechcem nikomu nič vnucovať.

Ale my, ktorí si hovoríme, že veríme v Boha, že sme kresťania, a ako nás aj svätý Jakub napomína: „žite vieru skutkov", mali by sme byť živým a ideálnym príkladom toho ako žiť Evanjelium, mali by sme byť príkladnou vzorkou a výkladnou skriňou tohto národa. Žiaľ, každý vie aká je realita. Česť výnimkám, ale bijúc sa v prsia, začínam od seba, nikto nie je dokonalý. Ale prečo sa tej dokonalosti aspoň nesnažíme priblížiť? Dobré podnikanie, rozbehnutá firma, tri autá pred veľkým domom a za domom bazén? Toto je dokonalosť? Pre kresťana určite nie. Dokonalosť plynie z mravnej čistoty, z poslušnosti k Bohu, blížnemu a sebe samému. A práve aj z úcty k životu.

Keď nie niekto iný, buďme práve my tými, ktorí budú v otázke počatého života rozhodnutí hájiť si svoju pravdu, vždy odhodlane hlásať okolo seba: „toto je moja pravda, tomuto verím a toto sa snažím žiť!" Ruku na srdce, čo by sme my, kresťania, odpovedali anjelovi? Nasledovali by sme slová Márie? „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane...?" Veľa krát sa nás to pýta, veľa krát sa otáčame chrbtom.

Odsúdeniahodné udalosti sprevádzajú dejiny Cirkvi. Ale ide o Cirkev zloženú z ľudí. Ľudia nie sú Boh. Nie sú bez chyby. Ja ostávam hrdý, že medzi týchto ľudí môžem patriť. Tak vás prosím, ako svojich bratov a sestry, vážme si život. Svoj, aj život svojich detí, život blízkych aj vzdialených a sebe vlastným príkladom učme o svojej pravde aj svet okolo nás. Ale tak, aby ho to nebolelo. Možno stačí začať bielou stužkou...

autor: Andrej Krekáč

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?