Brigáda u nepodarenej ženy

Autor: Prvý pokus | 2.8.2011 o 10:12 | (upravené 2.8.2011 o 10:18) Karma článku: 14,43 | Prečítané:  3557x

Nastali prázdniny a ja, ako každý študent som si hľadala brigádu. Moje hľadanie zväčša toho veľa nezahŕňa, lebo už niekoľko rokov po sebe robím na tom istom mieste. Namakám sa tam, ale platia dobre. Raz za čas sa pozriem na internete na nejakú stránku s brigádami, ale následne všetko zamietnem. Tento rok som už chcela konečne skúsiť niečo iné a preto keď mi spolužiak M. napísal, či by som nechcela robiť pre mamu spolužiaka W., som súhlasila. Chyba.

Zavolala som pani W. a dohodli sme sa, že sa stretneme. Na druhý deň som prišla do jej prevádzky, kde som myslela, že budem robiť čašníčku. Čakala som tam na ňu. Po prvej pol hodine som jej zavolala, že už tam som. Odpovedala mi, že príde do 15 minút a že je už na rakúskej diaľnici. S jej dovolením som si mohla zadarmo vybrať niečo na pitie alebo jedenie, že keď to dojem, už tam bude. Nič som si neobjednala, lebo mi to prišlo blbé, veď o chvíľu príde. Ale ona do 15 minút neprišla. Keď som už čakala vyše hodiny, tak sa na mňa pozrela čašníčka a spýtala sa, či vážne nič nechcem a povedala, že sa ešte určite načakám. Tak som si dala aspoň niečo na pitie.

Keď konečne prišla po dvoch hodinách, tak bola celá rozlietaná a aj keď tam bola, som na ňu musela čakať, kým sa mi bude venovať. Keď som s ňou konečne hovorila, bola milá a usmievala sa. To ma upokojilo. Vysvitlo, že nebudem robiť čašníčku, ale budem niečo piecť (napr. domáce koláče). To ma potešilo, lebo som myslela, že by ma to bavilo (rada robím sladké veci, aj keď ešte radšej ich jem). Predbežne mi povedala, že budem asi robiť ako časníčka na dlhé a krátke týždne. Keď sme sa dohodli, šla som domov.

Na druhý deň, čo bola sobota, som prišla o pol 8 do jej prevádzky. Nebola tam. Zase som na ňu musela čakať. Keď prišla povedala, že budem robiť chlebíčky. Išla mi ukázať, ako vyzarajú a ako sa pripravujú. Keďže som mala robiť s jedlom, tak som sa spýtala, či si nemám vybaviť zdravotný preukaz. Povedala mi, že by som aj mohla, ale vyzeralo to tak, že ju to rozhodne netrápi. Mala som si len dať niečo na vlasy, aby mi nepadali do jedla. Ukázala mi , čo nosí ona a začala robiť pomazánku na chlebíčky. Keď sme porobili niekoľko kusov, tak bola spokojná a ja som po 7 hodinách odišla, že konečne viem, čo budem robiť a s prísľubom, že mi zavolá.

Ale nezavolala. Ešte ja som jej musela niekoľkokrát volať, aby vôbec zdvihla a aby sme sa dohodli, že prídem v stredu. Keď som tam prišla o 8:00 ráno, tak sme sa išli autom pozrieť na chlebíčky do rakúskeho letiska. Tam parkovala s cedulou, že je postihnutá.  Na letisku sme kúpili niekoľko chlebíčkov a šli naspäť. Celú cestu porušovala dopravné pravidlá a ja som čakala, kedy do niekoho nabúrame. Keď sme sa vrátili do Bratislavy, zobrali sme chlebíčky, študovali čo v nich je a potom som pripravila aspoň jeden z každého. V ten deň som s ňou bola 6 hodín. Neskoro večer mi ešte volala, že mi dá kľúče, aby som mohla nasledujúci deň prísť o 6:00 ráno a pripraviť chlebíčky.

Ja neskúsená som zobrala kľúče a o 5:00 ráno som vstávala, aby som prišla načas, napriek tomu, že ma nik nemohol skontrolovať. Spravila som chlebíčky a chvíľu som  to tam ešte upratovala. Povedala, že príde, ale neprišla. Bola som tam asi 2 hodiny. Niekedy po obede mi zavolala a dohodla som sa s ňou, že prídem ďalší deň na 7:00 a keď dorobím chlebíčky, tak tam bude a dohodneme sa, koľko mi bude dávať a čo budem robiť. V teň deň som ešte išla na opekačku už s bývalími spolužiakmi, kde bol aj syn pani W., ktorý mi ešte drzo povedal, že dnes boli chlebíčky príliš suché. Som sa tomu už ani nedivila, lebo pani W. ani nechcela, aby ich niekto ochutnal a nepovedala mi ani množstvo surovín.

Keď som prišla na nasledujúci deň, už som v sebe neniesla žiadny entuziazmus. Prišla som tam len kvôli tomu, čo mi mala povedať. Keď som skončila, tak tam už síce bola, ale ešte tam pobehovala. Keď sme si sadli, tak som začala jesť  svoju poslednú horúcu čokoládu na tom mieste.  Keď začala hovoriť, ako obyčajne sa usmievala. Mala som robiť za 2,50 Eur na hodinu. Povedala, že je to výhodnejšie ako 2 Eurá na hodinu + 10% z ceny chlebíčka, čo by dala normálne (zrátajme si to - cca 8 chlebíčkou spravím za hodinu, jeden stojí 2,50 Eur =>  8x2,5x0,1+2 =4 => 4 na hodinu oproti 2). Následne chcela, aby som chodila každý deň na 3 hodiny od 7:00 ráno. Na to som jej povedala, že sa mi to neoplatí. S úsmevom na perách mi sľúbila, že sa mi ozve a dá mi peniaze za čas, ktorý som u nej strávila.

Chvíľu som naivne dúfala, že sa mi ozve, ale bolo jasné, že sa neozve. Medzičasom som si požičala monitor od spolužiaka W., lebo nám sa pokazil. Niekedy vtedy som začala volať jeho mame, ale neozývala sa. Neskôr mi volal spolužiak M., lebo spolužiak W. by chcel naspäť monitor. On sám mi zavolať  nevedel, pritom sa vždy tvári ako veľký frajer (ale väčšina ho má skôr za debila). Už sme mali náš monitor opravený, preto som s tým nemala problém, ale moja podmienka bola, že mi musí dať peniaze, čo mi je jeho mama dlžná. Potom som dlho nič od nikoho nepočula. Spolužiak M. mi nakoniec napísal, že za prácu, čo som odviedla mi je pani W. ochotná dať maximálne 10 Eur (za 18 hodín) a splietal niečo, že spolužiakovi W. je jedno, či dostane naspäť monitor, alebo nie.

Keď som vychladla a celá rodina mi povedala, že predsa mi nie sme tí nefér, tak som napísala, že si môžu prísť po monitor a že nič od nich nechcem. Ale už ani na to nik nereagoval.

Zostal mi nevyužiteľný monitor, na ktorý sadá prach a skúsenosť. Ešte stále ma trochu škrie, že som za tie hodiny strávené tam nič nedostala, ale keď som sa rozprávala s jednou kamoškou, tak som zistila, že na tom nie som najhoršie. Ona robila 2 mesiace v Česku a doteraz nevidela ani cent. Od tejto skúsenosti si vážim zamestnávateľov, ktorý mi platia za odpracované hodiny, čo som najprv brala ako samozrejmosť.

autorka: Jana V., údaje má redakcia k dispozícii

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?