V tenkom neopréne, navoskovanom surfboarde a na dvojmetrovej vlne neriešiš nič, ostáva len sloboda (absolútna sám so sebou a s prírodou), rovnosť (všetci sme na tej istej vlne) a bratstvo (veď nas to stálo síl dostať sa od rodín), v tomto regióne ich rečou Liberté, Égalité, Fraternité. Silné slová, silný záväzok ich dodržať.
Deň za dňom rovnaký, ako zo sna - vlny, Atlantik a pohoda. Až sme to skúsili úplne na hranici France a Spain (mesto Hendaye). Superlatívov by sa človek nedorezal.
Po dvoch hodinách vo vode sme vyšli von a v tom momente by sa u nás krvi nedorezal. Naše pekné požičané auto z lokálnej požičovne už na nás nečakalo. Štyria v neoprénoch bez ničoho (v aute stali všetky osobné veci, šatstvo, doklady, telefóny, peniaze) nemo a v úžase čakáme na príchod polície.
Našťastie pasy a pár euro sme mali v prenajatom apartmáne. Hliadka prišla najrýchlejšie, ako na dané pomery mohla (bolo tesne po obednej sieste). Po 30 minútach čakania dorazila. Dvaja príslušníci vystupujúc z auta otrasú omrvinky bagety z kolien a v okamihu získavajú stratenú vážnosť. Krátky pozdrav a prechádzame k otázke, kto akým jazykom hovorí. Páni policajti sa dozvedajú, že my francúzsky, španielsky a ani baskicky nehovoríme. My sa dozvedáme, že oni anglicky a nemecky nehovoria.
Zachráni nás okoloidúci nám podobne oblečený mladík, ktorý angličtinu ako tak ovláda a vysvetlí polícii, že nám bolo ukradnuté auto so všetkým. Policajti sa zmohli na jediné ale o to sugestívnejšie gesto: OUHHH MERDE. Tým určite nechceli prejaviť súcit s našou situáciou.
Teplota začala mierne klesať a vietor od oceánu nám dával zabrať. Hodina poskakovania na pláži a zatiaľ vieme, že sme v MERDE. Policajti využívajú modernú komunikačnú techniku a cez praskajúce vysielačky sa radia zrejme s nejakým kolegom, ako to MERDE zotrieť z ich topánok.
Klesaním telesnej teploty, klesajú aj naše ilúzie. Po pár minútach prišlo rozuzlenie. Keďže bývame mimo katastra mesta, kde nám ukradli auto, musia náš prípad presunúť na oddelenia do mesta Saint-Jean-De-Luz. Oni nemajú právomoc a že ich to mrzí. Ešte nikdy sa nestalo, aby občanov „Československa" niekto v ich regióne okradol.
Posledné zvyšky asertivity nám velili do útoku. Ich odporúčania objednať si taxi pre štyroch v mokrých neoprénoch a surfami pod rukou (samozrejme bez jediného eura) sme vysmiali a doslova sme sa dvaja vtesnali na zadné sedadlo ich služobného vozidla. Neprotestovali, videli že to nemá zmysel.
Cestou nám dali do ruky papier s adresou policajnej stanice kde máme hlásiť krádež auta. Ostalo nám len poďakovať a bežať po suché veci a nájsť auto, aby sme šli späť po kamošov v núdzi.
O dve tri hodiny sme nastúpení na tej správnej policajne stanici zazvonili. Procedúra ako cez kopirák. My po francúzsky nevieme, oni po anglicky podobne. Zúfalosť, hlad a smäd. Skúšame ešte raz. A predsa sa našiel jeden príslušník, ktorého Nejaký kolega prehovoril a urval sa od sledovania futbalového zápasu a prišiel sa teda opýtať, aký to problém máme o deviatej večer. Opakujem, sme občania SR, ukradli nám auto v Hendayi a podobne.
Predložte prosím doklady z požičovne o aute, ktoré vám ukradli. My mu na to, ale tie doklady boli v tom aute. Prišlo na rad konečne po dlhej dobe MERDE.
Nič sa nedá robiť, keďže v požičovni už dnes nikto nie je, musíte doniesť doklady zajtra. Budem tu na Vás o 9.00 hod čakať. Nič nám neostávalo, len večer zoťať zopár fliaš vína a utekať tam znovu.
Ráno o 9.00 nastúpení čakáme. Dvere otvorí úplne iný policajt s blaženou otázkou, čo si želáme a či hovoríme francúzsky, španielsky alebo baskicky.
Odpoveď poznáte. My mu otázku už jasnou dávkou asertivity vraciame. Hovoríte anglicky? Postupujúce červené škvrny po krku hovoria jasnou rečou. Čo si to dovoľujete!
Predkladáme na stôl naše cestovné pasy a snažíme sa vysvetliť že máme problém a on je tu od toho, aby nám pomohol. On nerozumie, čo chceme. Žiadame možnosť telefonátu na Slovenskú ambasádu. Odpoveď jednoznačná: NO.
V tom okamihu sa do „debaty" vmiešal postarší dôchodca, ktorý pochopil aj bez znalosti AJ, že sme v prúseri. V sekunde pomerne zvýšeným hlasom policajtovi naznačil, aké sú jeho povinnosti, že sme občania EÚ a že deklarácia EÚ nám dáva práva rovnaké ako občanom Francúzska.
V tomto okamihu zazneli z úst „občana dôchodcu" slová Liberté, Égalité, Fraternité.
Policajt celý červený (myslím že teraz to bolo hanbou) zabuchol dvere a po minúte k nám pristúpil ďalší oficier, ktorý pomerne kultivovanou angličtinou zvládol celú procedúru výsluchu v čase najdlhšej etapy tohto ročnej Tour de France a to rovných 4:30 hod. Na jeho obranu musím povedať, že počas toho výsluchu zvládol minimálne dve menšie posedenia na káve s kolegom, ktorý sa práve vrátil z dovolenky na Kube. No nepodel sa o zážitky s krajiny, kde funguje takmer rovnako. Prezamestnanosť vo verejnom sektore a fúra času na všetko.
Nezabudol som na nášho dôchodcu občana záchrancu. Ďakovali sme snáď všetkým, čím sa dalo. A keď sa tam o rok vrátime (samozrejme po absolvovaní kurzu to správneho jazyka), pevne verím že to pána dôchodcu nájdeme niekde vo vode na svojej starej doske, na mieste kde ešte platí Liberté, Égalité, Fraternité.
autor: Radoslav Tomovčík