Našťastie sa tieto kolesá mletia mozgov včas zastavili a mne zostal dostatok slobodného myslenia, aby som ešte bola "vyliečiteľná", ale význam dátumu 17. november som pochopila až trochu neskôr.
Nedá mi vyhnúť sa jednej mojej zahanbujúcej spomienke, nielen na nedávno zosnulého Magora, ale na The Plastic People of the Universe, ktorých neoddeliteľnou súčasťou bol aj Magor. Keď koncertovali myslím v roku 1998 na Slovensku, prišli aj do vtedajšieho DCA rádia, kde som už chvíľu pracovala, ale len ako elév. V nočnej relácii mi ich na poslednú chvíľu priviedli na rozhovor. Vtedy nebol vševediaci Google a ja som vedela len to, že boli zakázaní a ako sa volajú. S týmito dvoma informáciami som privítala vo vysielaní Mejlu Hlavsu a dlhovlasého Kabeše.
Netušila som, kto sú, pretože doba, ktorá ma ako dieťa a mladého človeka vychovávala, predstavovala takýchto muzikantov ako Bič boží. To bola moja predstava undergroundu. Až keď po predstavení hostí začali v štúdiu zvoniť telefóny a neprestávali a poslucháči s dojatím, nadšením, obdivom, nesmiernou úctou ďakovali Plastikom, až vtedy som pochopila, s kým hovorím. Vycítila som ich "človečinu", boli nenápadní, ale nesmierne silní svojou odvahou. Dve hodiny sme strávili vo vysielaní nakoniec v celkom príjemnom rozhovore a oni odchádzali so slovami, že takýto netradičný rozhovor ešte nezažili, lebo všetci sa ich v rádiách pýtajú to isté. Keby vedeli, že ja som nevedela nič. Ale podľa toho, aký som mala z nich pocit, aj vedeli, ale chápali.
Čím viac som mala o nich informácií, tým viac som sa hanbila, za seba, aj za dobu, ktorá ma takto obrala o možnosť voľby vybrať si, či chcem, alebo nechcem poznať takúto muziku a podobných ľudí. A keby sa tá doba neskončila, nikdy by som sa nezahanbila, ale boli by sme všetci duchovne veľmi chudobní. A preto mám po Magorovej smrti pocit, že odchádzajú symboly, tí, ktorí by mohli pohnúť aj myslením dnešných mladých, tak ako Magor zanechal svedectvo tej hroznej doby vo svojich básňach, ktoré svojím utrpením budú mraziť aj za 300 rokov. Tieto symboly sa vytrácajú a mladým nemá kto povedať, aké to bolo. Preto často oceňujú lacný a pohodlný život v bývalom režime, ktorý im v porovnaní s dnešnou dobou opisujú ich rodičia. Preto sa bojím, že história sa zopakuje, že zabudneme a dnes už podobných bojovníkov, ako bol Magor, ťažko budeme hľadať. Aj keď nádej je vždy, bol to hrdina, aj keď Magor.
Autorka: Zuzana Komendová