Absurdita trestného zákona

Autor: Prvý pokus | 30.11.2011 o 9:01 | Karma článku: 17,79 | Prečítané:  11700x

Rozmýšľam, ako by som jednou vetou charakterizovala svojho ocina... Najlepší dedo na svete? Najobetavejší otec? Najvášnivejší rybár? Podľa tohto štátu je to bohužiaľ zločinec, ktorého na 48 hodín hodili do jedného vreca napríklad so zlodejom, vrahom alebo výtržníkom. Prečo? Sadnite si, prosím. Kvôli tomu, že chytal ryby namiesto na dve udice na tri, čo samozrejme vôbec neospravedlňujem rovnako ako on, keďže vieme, že to nie je dovolené. Kvôli tomuto „zlo“činu si odsedel 2 dni a 2 noci vo väzení. Vlastne, prepáčte, ako mi povedal pán prokurátor: „To nie je väzenie, to je cela predbežného zadržania“. Aha, tak to potom mení celú situáciu a otec si celé to poníženie, že bol niekoľko hodín v jednej cele s osemkrát trestaným chlapom, ktorý sa chcel v noci obesiť a on musel (chcel) dohliadať, aby to neurobil, môže vysvetliť takto. Veď to nie je trest, to je len zadržanie. Ale pekne po poriadku.

V stredu bolo úplne normálne popoludnie, teda vlastne nie úplne normálne, bola som s kamarátkou v kine a nakoľko som na materskej, skoro som od radosti vyskočila z kože, keďže to bolo len druhý raz odkedy sa mi narodila dcérka a tá má už 13 mesiacov. Cestou domov som zavolala mame, ktorá varovala, či je všetko v poriadku a ona mi povedala, že áno, až na to, že ocino bol na rybách a odviedla ho polícia, lebo chytal na tri udice. Mal nárok na jeden telefonát, tak sme sa to aspoň dozvedeli. Pomyslela som si, že sa mi to na ocina nehodí, ale že za chyby sa platí, tak mu dajú pokutu a pôjde domov. Potom mi vysvetlil ako to celé bolo s tými troma udicami, ale o tom neskôr, aby ste si autenticky vedeli predstaviť, ako sme sa cítili, keďže sme vlastne dokopy nevedeli ako sa to všetko stalo. Keď nám ale nevolal a nechodil do desiatej večer, zavolala som jednému známemu, ktorý ma za ním zobral. Mimochodom, bez neho by som sa za ním nedostala. Policajti mi oznámili, že ocina nachytal nejaký človek z Prezídia z Oddelenia environmentálnej kriminality, že chytal na tri udice, čím sa dopustil trestného činu pytliactva a prokurátor rozhodol, že zostane vo väzbe. Ale že nech sa nebojíme, ráno ho vraj máme doma. Mimochodom, museli vedieť, že ráno to nebude, ale ako to bolo potom počas celého nasledujúceho dňa, nepovedali mi pravdu. Alebo žeby to bola milosrdná lož? Ako už všetci, čo ma poznajú, predpokladajú, rozplakala som sa a to že, som ho videla sedieť za tými mrežami mi teda vôbec nepomohlo. Ocino bol taký rozčúlený, že som sa bála, že sa mu niečo stane. Má veľmi dobrú fyzickú kondíciu, je to bývalý športovec, ale aj tak, má svoje roky a takéto niečo sa každý deň nezažije. Rozčuľoval sa, že či je on zlodej alebo vrah, že veď on je slušný občan, ktorý celý život platí dane a snaží sa byť ku všetkým slušný, že sa im dostaví na druhý deň kam chcú, ale nech ho pustia, veď predsa nikomu neublížil, ani nie je nebezpečný. Nepomohlo! Prokurátor, ktorý mal vtedy asi veľmi zlý deň, podobne ako pán z Prezídia, ktorého môj ocino nazýval trochu inak, ale to tu radšej písať nebudem, rozhodli, že na dva dni vytrhnú slušného človeka, ktorý nikomu neublížil od rodiny a nechajú ho prežiť malé peklo.

Po prebdenej noci, keď som netušila, kde ocino je a samozrejme som si predstavovala len to najhoršie, nasledoval deň, keď som telefón zložila z ucha len keď som ho potrebovala dobiť. Ocinovi sme s pomocou všetkých príbuzných zohnali právnika, ktorého jediného k nemu pustili, aby ho trochu upokojil. Ale keď mu povedal, že si ho tam pravdepodobne nechajú ešte jednu noc, ocino bol všetko len nie pokojný. Aspoň s ním ale nejaký pokojný a slušný človek ľudsky prehovoril, čo bolo v podstate našim cieľom, keďže my sme sa k nemu absolútne nevedeli dostať. Bol to hrozný pocit bezmocnosti. Chceli sme mu aspoň povedať, že pre jeho prepustenie robíme všetko čo sa dá, chceli sme ho len počuť, vedieť či je v poriadku, ale nie, nedalo sa. Bol hodený do jedného vreca so všetkými zločincami, ktorí majú právo na jeden telefonát rodine, ktorý si vyčerpal hneď v prvý deň. Keby sme sa sami iniciatívne nesnažili zistiť, prečo sa vlastne náš ocino, ktorý sa na chvíľu uvoľnil od „dedkovských povinností“ a išiel si zachytať, nevrátil domov, nič by sme nevedeli. Pán vyšetrovateľ mi do telefónu oznámil, že celý spis, kde boli výpovede svedkov, ocina a poškodeného (ocino vraj poškodil rybársky zväz, ale neviem čím?) odovzdal prokurátorovi a určite ho v ten deň pustia. Všetci sme sa potešili, ale keď sa schyľovalo k večeru, bolo mi jasné, že žiaden prokurátor ani sudca o piatej poobede nerobí. Zistila som teda, že súd bude až ráno a potom ho vraj pustia. Ďalšia noc za mrežami. Vedela som, že každá ďalšia hodina, dokonca minúta musí byť pre neho šialeným utrpením. Našťastie som vtedy nevedela s kým je v cele, ako tá cela vyzerá, že je tam toaleta (ak sa to tak dá nazvať), ktorá nemá ani len predelovaciu stenu, čo je pre normálneho slušného človeka dosť ponižujúce, že dotyčný spoluväzeň fajčí jednu cigaretu za druhou, z čoho môjho ocina spolu s tým stresom šialene rozbolela hlava (ale koho to zaujíma?), že tam nie sú hodiny, čiže človek nemá pojem o čase, že v noci nevypínajú svetlo, čiže ak by sa vám aj náhodou podarí popri tých tisíckach myšlienok, ktoré vám prúdia v hlave zaspať, zobudí vás silná neónka, ktorá vám ide oči vypáliť a mnoho ďalších otrasných zážitkov, ktorými si musel prejsť. Väzenie je proti „cépézedke“ vraj luxusný hotel.

Zbalila som teda mamu na noc k nám, že plakať sa nám bude lepšie spolu a nejako tú noc pretrpíme, a konečne prišlo ráno. Zistila som, kedy má ocino súd a nastúpená som čakala, kým ho privezú. Na súd nás s právnikom nepustili, vraj nebol verejný, tak som čakala vonku. Prišlo policajné auto a v ňom som zbadala ocina. Zdalo sa mi, že sedí v nejakom predklone, ale nevedela, respektíve som nechcela vedieť prečo. Až potom som zbadala, že oni ho priviedli v putách. Tak to bolo priveľa. Vidieť svojho otca, ktorý je pre mňa celý život symbolom čestnosti, poctivosti a slušnosti v putách, to je... ani to neviem popísať, nenachádzam slov. Bolo to hrozné. Nerozumela som tomu. Čo sa báli, aby náhodou nenahodil? Veď jazero bolo odtiaľ ďaleko. A nech mi nikto nehovorí o systéme a že to musia. Ten systém je chorý. Načo tie putá, pre Boha živého? Dala som mu pusu a povedala, že všetko bude v poriadku. On mi povedal: „Neboj sa“. Ešte aj v tej chvíli myslel na druhých. Po chvíli prišiel prokurátor a povedal, že ocino je v poriadku, že dostal minimálny trest a o chvíľu príde. Povedala som mu, že nech dostal akýkoľvek trest, najväčší trest pre neho bolo to, čo práve prežil. Za svoj život sme prežili čokoľvek, boli aj smutné chvíle, ale v jeho očiach som nikdy nevidela také zúfalstvo a pocit krivdy, aké mal keď podišiel ku nám. Keď sa rozplakal, pochopila som, že musel prežiť peklo. Podotýkam, že môj ocino má dosť problém vydať zo seba slzu aj pri veľmi smutných životných udalostiach. A on plakal. A plakal niekoľko krát v ten deň. Musel prerušiť nejeden telefonát od svojich kamarátov a rodiny, ktorí mu volali a chceli ho privítať doma, pretože nebol schopný od rozcítenia hovoriť. Bol a je si absolútne vedomý toho, že sa dopustil chyby, ale zákon, ktorý spraví zo slušného človeka zločinca, ktorý ho na 48 hodín, (ktoré nie sú nič, keď je človek v Karibiku na pláži, ale keď je v hnusnej prašivej diere, je to celá večnosť), odreže od okolitého sveta, ten zákon nie je v poriadku. S otvorenými ústami sme počúvali, aké strašné poníženie a hrôzu za tých niekoľko hodín prežil a poviem vám, že človeku so slabšou povahou a nervami by sa možno aj niečo stalo.

Mimochodom, vysvetlenie toho, prečo chytal na tri udice: Chytal dravce na dve udice na malé rybičky, ktoré si predtým nachytal. Ale ako on vraví, tie svinské americké sumce, ktoré tam ktosi nasadil, mu ich obžrali, tak si chcel jednu malou udičkou dochytiť. Možno hlúposť, nerozvážnosť... Ale trestný čin hodný obmedzenia slobody na 48 hodín? Nechytal dravce na tri udice. Je to až absurdné, lebo v mojom okolí nepoznám človeka, ktorý by prírodu miloval viac ako on. A jeho označili za pytliaka? Jeho vnučky vďaka nemu vedeli pomaly skôr rozoznať druhy vtáčikov, ktoré lietajú na dvore pred domom, ako kto je mama a otec.  A tento človek má byť tak nebezpečný, že ho musia prevážať v putách? Každý sa len vyhováral na systém, že to chápe, že je to pritiahnuté za vlasy, ale nemôže s tým nič urobiť. Tak potom odsudzujem ten systém. Ten systém je chorý a štát, ktorý toto dovolí, nie je v poriadku.

Keďže plánujem dať toto čo som napísala prečítať aj svojmu otcovi, chcem mu povedať toto: „Oci, možno si pred tými policajtmi, sudcami, prokurátormi a inými „dôležitými“ ľuďmi cítil to najväčšie poníženie, aké si kedy zažil, pre nás si hrdina a ešte viac sme si uvedomili ako veľmi ťa máme radi a ako dobre je, že ťa máme pri sebe“.

Mimochodom, toto sem už možno nepatrí, ale v deň keď ocina pustili, dostal telefonát, že mu zomrela mama, moja babina. Škoda, že mu ukradli tie dva dni, ktoré mohol radšej stráviť s ňou. Napísala som tieto riadky, aby sa mi uľavilo, pretože sa nemám komu sťažovať a možno aj preto, že ak ich číta nejaký rybár, nech si dáva sakra pozor. Paragraf 310 trestného zákona (Pytliactvo), totiž hádže do jedného vreca tých, ktorí strieľajú chránenú zver, alebo masovo zabíjajú ryby elektrickým prúdom, s tými, ktorí majú nahodené tri udice (z akéhokoľvek dôvodu). Ak by ich niekto chcel pozitívne okomentovať, budem vďačná a možno to aj trochu pomôže, ale ak mi chce niekto tvrdiť, že ten zákon je v poriadku a že polícia konala správne, prosím nechajte si to pre seba, lebo také slová by som po tom všetkom nezniesla.

Autorka: Ľubica Rajčany

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?