Som zmätená. Šla som do nočnej služby a potom z nočnej služby, aj keď nie je nočná ako nočná. S pribúdajúcim vekom si už človek tie nočné až tak neužíva - došlo mi asi tak pred mesiacom. Tak ako mi dnes v noci došlo, že si musím oddialiť návod na použitie čohokoľvek dostatočne ďaleko od nosa, ak ho chcem vôbec prečítať. Donedávna mi to nevadilo a bolo mi šum a fuk, či sa mi na zadku začala tvoriť celulitída. Ale dnes na nočnej, dnes mi to všetko prenáramne začalo vadiť. A to mi teda pekne vadí – že mi to všetko vadí!
Niečo sa deje a ja to nechcem nikomu povedať. Chcem si to nechať pre seba, nech to zreje, nech sa posuniem ďalej v návode na použitie života, aj keď naň žmúrim, ak ho chcem čítať ďalej. Aj keď naň zazerám. A bez okuliarov to už nepôjde.
Neviem, či je toto sebaľútosť, či panika, či je to zapišťanie duše pod ťažobou udalostí, či je to hnev a srd. Kurník šopa, neviem, čo je toto za pocit, nepoznám ho... nepáči sa mi. Viem len, že chcem, aby sa mi uľavilo. Dnes mi nepomôže ruka hore na firemnom večierku, ani koncoročné prémie, ani bilancovanie mojich životných úspechov či iné bla bla bla s dobrou knižkou v osamotení či pohárom obľúbeného drinku s priateľmi až do úplného dna. Dnes som po prvýkrát písala. Skúsim, možno toto pomôže.
Tak nech už to zo mňa vypadne!
Dnes, keď som bola v nočnej, sa môjmu synovi narodil brat. A brat môjho syna nie je mojím synom.
Autorka: Ina Crna