Zachovajme si príčetnosť za každú cenu (Ad: Jozef Karika)

Autor: Prvý pokus | 1.2.2012 o 9:36 | Karma článku: 8,55 | Prečítané:  1689x

K napísaniu tohto článku ma priviedlo čítanie marketingového výtvoru pána Jozefa Kariku. Pri čítaní som sa výdatne mračil. Nie, že by som ten článok považoval za veľmi presne opisujúci stav spoločnosti, ale veľa hovorí o tom, ako diskutujeme o situácii v krajine. Dochádza nám príčetnosť.

Dochádza nám chuť konštruktívne diskutovať a pokojne gándhíovsky protestovať. Dochádzajú nám argumenty a vidieť masové vyhŕňanie si rukávov. A rozhodne nie preto, že by sme sa chceli pustiť do zmysluplnej práce.

V období po tom, ako sa rozbehli protesty na Wall Street, kamarát poznamenal, že niekto sa na Slovensku ukrutne snaží spraviť rebéliu a najlepšie poriadnu revolúciu. Odpovedal som mu, že ľudia sú našťastie dosť rozumní. V duchu som sa uškrnul a poďakoval konzumizmu a fejsbúkovej prokrastinácii za pokoj v uliciach. Samozrejme, som za pokojný občiansky aktivizmus, ale aktivity spojené so študentským hnutím „Generácia 89´“ mi svojím hurá anarchistickým prístupom skôr naháňajú strach. Vnímam to tak, že tieto skupiny ľudí sa tlačia von zo systému a strhávajú so sebou aj iných. Nemajú záujem ho zmeniť, ale chcú z neho vystúpiť a nechať za sebou tikajúcu bombu s tým, že z trosiek potom pozbierajú použiteľné ostatky. Neuvedomujú si, že všetky tie inštitucionálne vymoženosti, ktoré sa horko-ťažko podarilo presadiť a ktoré robia náš život troška znesiteľnejší, by týmto hodili do priepasti. Iste, mnoho z nastavení systému nie je dotiahnutých, ale to by nemal byť dôvod, prečo potopiť celú loď aj s nevinnými cestujúcimi kvôli hŕstke „smradov“. Je to svojím spôsobom primitivizmus a fušerstvo, ak namiesto šoku, ktorý by mal byť určený politikom, ostane v šoku krajina. Iste, niekto môže namietať, že ľudia sa potrebujú zobudiť. Nie som proti, ale robme to na úrovni, s náležitou osvetou a tak, že budeme presne vedieť, čo požadujeme – to bude skutočný šok politikom.

Práve preto tieto snahy na zmenu mieria nesprávnym smerom. Časť návrhov prichádza smerom „zhora“ v podobe transplantátov technokratického charakteru, ktoré trpia nedostatkom legitimity a bývajú systémom odmietnuté alebo nepoužívané. Častokrát právom. Časť nových ľudí a návrhov prichádza samozrejme aj „zdola“, ale často chodia „v baleniach“ spolu s nedostatočným vzdelaním, latentným rasizmom alebo základným nepochopením širších súvislostí. To potom vedie k logickým paradoxom. Často vidím rozhorčených zástancov demokratických princípov, ktorí ťažko skrývajú rasové a xenofóbne predsudky. Ďalej škrtiči a škrtači, ktorí by sa najradšej ušetrili k smrti, ale udržanie ekonomického rastu je pre nich posvätné. Ľudia, ktorí chcú zaviesť zmeny v systéme, ale odporúčajú neísť voliť, teda nevyužiť legálny nástroj na vytváranie zmien. A potom chudobní poddaní, ktorí sa ale dištancujú od a kriminalizujú ešte viac chudobných, len aby si udržali sociálny status a vlastné ilúzie sami o sebe. A iste, mohol by som pokračovať ešte dlho o schizofrénii vládnucej v krajine, kde sa raz protestuje za gorilu, inokedy pre ňu a nakoniec proti nej.

Priznám sa, že nemám až taký problém s analýzami „žižekovského“ typu. Problém mám niekedy s odporúčaniami vedenými v podobnom naivnom duchu, ako ich on sám prezentuje. Celý ten potenciál horko-ťažko mobilizovaného verejného záujmu sa totiž vybíja v bezduchej zúrivosti namiesto toho, aby sa tento záujem nasmeroval do oblastí, kde sa naozaj dá spraviť nejaká zmena. Riešenia prichádzajúce „zhora“ i „zdola“ by sa totiž podľa mňa mali materializovať niekde v takom tom mýtickom strede a vytvárať účinné synergie a riešenia, ktoré budú viesť zároveň k transparentnosti štruktúr i k emancipatórnosti od stereotypov, mali by viesť k efektívnemu a vyrovnanému riadeniu, ale zároveň zabezpečovať únosnosť a budúcu udržateľnosť.

A keď už sme pri tom strede, asi netreba hovoriť, že v očiach mnohých už príslušnosť a ukotvenosť v strednej sociálnej triede jednoducho stráca zmysel. Nejde len o rozpad tradičných inštitúcií (tie napríklad určujú, akým spôsobom spolužijeme alebo ako relaxujeme), ale najmä o neschopnosť inštitucionalizácie tých nových, ktoré sú momentálne akoby vo výstavbe. Samozrejme to vydeľuje časť ľudí mimo systém – vytvára sociálnu exklúziu a teda vytvára sociálne skupiny, ktoré sa na fungovaní štátu nemajú dôvod podieľať a svoj kapitál (finančný, sociálny alebo akýkoľvek) radšej investujú inde (ešte k tomu s perverzným zadosťučinením). Iste, nejaký druh mimosystémového i vnútorného tlaku tu vždy bude – dôležité je, ako ho dokáže spoločnosť prijať, analyzovať či adekvátne prispôsobiť svoje správanie, prípadne vnútorné štruktúry. Pokiaľ nerelegitimizujeme atraktívnosť identifikovania sa ako príslušníka strednej triedy a neaktualizujeme jej inštitúcie, tak samozrejme len vystupňujeme tlak na systém. A ten sa môže, tak ako sa pomaly transformoval k postmoderným decentralizovaným formám, transformovať aj naspäť do rôznych autoritatívnych foriem (viď súčasné Maďarsko).

Skúsim teraz aj trošku menej formálne. Celé to predstavenie s protestmi mi pripomína záverečnú scénu z kultového komiksu Alana Moora „Killing joke“. Jednou z možných poínt celého príbehu je práve možnosť, že podobne ako Joker aj sám Batman trpí šialenstvom, ktoré sa len prejavuje iným spôsobom. Práve preto sa musím smiať nad absurdnosťou celej situácie. Tým nechcem povedať, že občiansky aktivizmus je zlý, práve naopak. Jednoducho by som nebol rád, ak by rôzne skupiny aktivistov skončili v role ideologických a populistických fanatikov utláčajúcich nás ostatných. Treba byť všímavý a vedieť, kedy sa aktivizmus mení na vandalizmus alebo radikalizmus.

Rozšírme však svoju pozornosť aj na iné nástroje vyvažujúce politickú moc. Médiá a „think tanky“. Nebolo by fajn zistiť, kto vlastne tieto strážne psy demokracie kŕmi, dokonca aj keby to bolo potrebné robiť v štýle „ukáž, odkiaľ si vzal sladkosti, lebo ťa nepustíme hrať sa s ostatnými dievčatami a chlapcami“. Dovolím si tvrdiť, že v konečnom dôsledku by to mohlo znamenať aj pre nich omnoho viac autorskej slobody a pohody.

Poslednú časť textu venujem pánovi Karikovi a umelcom ako takým. Máte zodpovednosť. Nie som si istý, či si to uvedomujete, ale vaše príbehy majú veľkú moc. Všetko to miešanie reality s fikciou a vytváranie alternatívnych realít – to sú možné vízie budúcnosti. Pán Karika, vy by ste naozaj chceli žiť v takej realite, ktorú opisujete? Naozaj o tom pochybujem.

Samozrejme, ak to bol marketingový ťah, tak klobúk dolu. Uvedomujete si však, že tým len prilievate olej do ohňa? A možno, že posledné udalosti hrejú vo vás pocit, že ideológie, ktoré nemali na ružiach ustlané, sa vracajú a cirkulujú medzi ľuďmi. Rád by som vás upozornil, že mnohé z nich boli skartované pre dobrý dôvod a my používame už len ich rôzne modifikácie. Mladícka zapálenosť pre vec môže byť samozrejme prospešná, ale nestrácajte rozum. Pozrite sa na Shootyho, či už v SME, alebo na Facebooku, ako sa dokáže udržať nad vecou a pritom si zachováva trefnosť a údernosť. Poprosím vás, milí umelci, vždy, keď budete písať o budúcnosti , vyhnite sa takým uleteným „radám“, ako sme počuli od pána Kariku. Právo na „medvedie ruky“ nech si nechajú Američania.

My si ponechajme radšej zdravý rozum.

Ak zlyháme, takýchto revolučných a násilníckych štváčov sa nám tu objaví ďaleko viacej.

Moja rada znie: zachovajme si príčetnosť za každú cenu.

Autor: Juraj Lobotka

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?