Zamestnanci v malých firmách, nedajte sa zastrašiť

Autor: Prvý pokus | 22.3.2012 o 8:36 | Karma článku: 19,04 | Prečítané:  2380x

Koncom roku 2010 som nastúpila pracovať do malých stavebnín v jednej dedine pri krajskom meste. Oficiálnym konateľom bol mladý muž, ktorý bol synom ekonómky. Neoficiálnym šéfom bola ekonómka a syn len nastrčeným konateľom a bábkou v rukách tejto ženy.

Keďže som predtým robila dlhé roky u živnostníka, vedela som, že pracovať v týchto menších firmách má síce aj výhody, ale aj nevýhody – hlavne keď je to rodinný podnik.

Na začiatku bolo všetko v poriadku, pomaly som sa zaúčala a dni plynuli. Šéfka bola žena v najlepších rokoch, predpokladám, že mala okolo 55. Taká tá moderná žena, ktorá sa o seba stará, udržuje si postavu, chodí ku kaderníkovi a na manikúru (vždy v pracovnom čase). Neznáša kritiku a nijaký odpor. Chodí, sleduje, počúva, rozdeľuje prácu a nezabudne všetko skritizovať. Taká veľmi „obľúbená".

Ale človek si zvykne na všetko, pracovať treba. Tak som zaťala zuby a robila všetky práce aj mimo mojej pracovnej pozície, napríklad upratovačku, účtovníčku, ekonómku, skladníčku a pod. Pretože len tak stáť alebo porozprávať sa s kolegyňou by bol predsa hriech. Radšej utriem od prachu každý sortiment v predajni, pokojne aj dvakrát denne, a pozametám všetko, čo len vykazuje trochu neporiadku.

Čo ostáva v dnešnej dobe človeku, keď potrebuje prácu? Záväzky má každý, účty chodia každý mesiac. Hrdosť niekedy treba trochu pokoriť, do jazyka si zahryznúť, skloniť hlavu, po večeroch sa vyplakať do vankúšov a ráno vstať s myšlienkou, že dnešný deň prežijem, dúfam, že šéfka bude mať lepšiu náladu ako včera a hádam do víkendu nie je ďaleko.

Vydržala som to 5 mesiacov. Snažila som sa, ale dlhšie sa nedalo. Skončilo sa to vzájomnými slovnými roztržkami, stupňovaním psychického terorizovania, neustálou kritikou. Začala som mať fyzické problémy, ráno mi bolo na vracanie, len som si spomenula na prácu. V noci sa mi snívali so šéfkou nočné mory.

Nakoniec sa to vyriešilo síce neštandardne, ale predsa. Prišla som zo školenia do práce a dostala som okamžitú výpoveď. Za čo? Za nič. Za to, že som si dovolila povedať svoj názor, za to, že som odmietla držať hubu a krok.

Ako prvá mi bola ponúknutá Dohoda o skončení pracovného pomeru bez dvojmesačnej výpovednej lehoty aj bez odstupného. Podpíšem a ostávam bez príjmu a bez práce zo dňa na deň. Po mojom odmietnutí mi predložili Okamžité skončenie pracovného pomeru za hrubé porušenie pracovného poriadku. Vo výpovedi boli vymyslené a hanlivé veci na moju osobu, okrem iného, že som odcudzila 30,- eur, neplnila si svoje pracovné povinnosti a pod.

Prvý deň som od bezmocnosti preplakala. Išlo ma roztrhnúť od tej nespravodlivosti, od tej hanby. Po utretí sĺz ma však prepadol pocit zlosti, ako si niekto dovolí urobiť zo mňa zlodejku? Vyhodiť ma bez príčiny? Očierniť ma na papieri? Nechať ma bez práce a finančných prostriedkov? Musela som prenajať byt, požičať si peniaze od rodičov a čakať vyše 2 mesiacov na prvú sociálnu dávku, ktorá činí 50 % z hrubej mzdy. Takže žiadna sláva.

A tak som začala konať. Zavolala som svojmu kamarátovi právnikovi  a spýtala sa, ako postupovať. Bola som na inšpektoráte práce a vypísala žiadosť o preverenie firmy (pretože sa nedodržiaval pracovný čas, dochádzka a pod.), podala žalobu na súd a čakala. Čakám dodnes.

Súd prebieha vyše roka. Zatiaľ sa asi 7-krát odročil, vždy z ich strany, buď pre PN, alebo iné pracovné povinnosti a podobne. Prvé pojednávanie sme mali po 7 mesiacoch od podania žaloby, keď sa pán konateľ (syn) dostavil na súd a vypovedal. Nato boli predvolaní svedkovia a súd sa medzitým zase 3-krát odročil.

Takže naše súdnictvo ma nesklamalo. Ale našťastie som nemala ružové okuliare, keďže sledujem jeho vývoj, či skôr stagnáciu a skorumpovanosť. Ale aj tak neľutujem a budem bojovať do konca. Aj keby sa to malo naťahovať ďalšie roky, ja sa nevzdám a čakám na ďalšie pojednávanie a vývoj.

Nejde ani tak o peniaze, o ktoré sa súdim (samozrejme aj na nich záleží), ale hlavne o to, aby si malí podnikatelia – živnostníci nemysleli, že sú niečo viac ako obyčajní zamestnanci. Hlavne v dnešnej dobe, keď je málo voľných pracovných miest a ľudia kvôli práci urobia aj nemožné, je dobré uvedomiť si, že sme v prvom rade ľudia! Máme rovnaké práva ako naši nadriadení, máme záväzky, máme city a máme rodiny, ktoré musíme živiť.

Nech nie sme pre nich handrové bábiky, ktoré môžu zneužívať, neplatiť im nadčasy, robiť víkendy a sviatky zadarmo, manipulovať s nimi a psychicky ich vydierať s tým, že na ich miesto čaká ďalších 100 ľudí.

Nebojte sa obrátiť na súd. V týchto prípadoch býva bezplatný. Aj keď to bude trvať dlho, aj keď vás bude rozčuľovať byrokracia a diery v zákonoch, vydržte to. Lebo keď my si nenecháme skákať po chrbtoch, keď ukážeme, že sa nedáme zdierať, tak si to oni nedovolia.

Nedovoľme, aby nás zneužívali.

Autorka: Dana Novotná

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?