Začína nám však vadiť stále častejšie generalizovanie: dôchodca = volič ľavice a najmä dôchodca = príživník.
Keď prepukla Nežná, mali sme 40 rokov. Hneď od prvých slobodných volieb sme volili pravicové strany. Za predchádzajúcich 40 rokov sme naplno zažili, čo znamená vláda ľavice, vláda jednej strany. Preto bola naša voľba jasná. Vydržali sme nezmeniť naše preferencie celých 23 rokov, nezmenili sme ich ani pri týchto posledných voľbách. Prečo vlastne nie? Veď by sme sa mohli a mali tešiť na sľubované sociálne istoty a vymetanie pokladne Sociálnej poisťovne našimi vysokými dôchodkami?
Nie, opäť sme volili pravicu s vedomím, že budeme musieť spolu s celou našou spoločnosťou šetriť, uskromňovať sa, prosto niesť ťarchu nevyhnutných ekonomických krokov tak, ako sme to robili (ešte ako ekonomicky činní) v rokoch po Mečiarovi.
Bolo by zaujímavé vidieť demografickú štruktúru voličov Smeru, ale aj voličov pravicových strán. Určite by nám to zreálnilo zjednodušujúce pohľady na mladých aj na nás, dôchodcov. Aký by bol asi pomer mladých - spoliehajúcich sa na štedrý sociálny štát - k starým, dúfajúcim v dôstojnú starobu?
Pre ilustráciu len jeden moment: Kde sú dnes športové haly plné mečiarovských babiek demokratiek? Nie sú dnešní dôchodcovia predsa len iní ako pred 20 rokmi?
Takže vás, mladších voličov pravice, prosím: Nehádžte nás do jedného vreca, je medzi nami ešte dosť takých, čo sú gramotní, neprepadnutí Alzheimerom, so zdravým rozumom, skúsenosťami a schopnosťou rozlišovať zrno od pliev.
Nemusíte nám prepustiť sedadlo v električke, stačí, keď v nás nebude vidieť pijavice, ktoré cicajú vaše peniaze. My sme si naše dôchodky naozaj „odmakali“.
Na záver triviálna veta: Každý raz zostarne. Ale nie každý vekom zmúdrie.
Autor: Miro Mihálik