Polícia dolapila ťažkého zločinca: profesionáli ma dostali

Autor: Prvý pokus | 28.5.2012 o 10:08 | Karma článku: 24,12 | Prečítané:  18046x

Vracala som sa z práce na našej 25-ročnej škodovke, ktorá drží pokope hádam len z jediného dôvodu – uvedomuje si, aká je pre nás dôležitá. Smerovala som si to rovno do škôlky po deti, ktorým som sľúbila poobede nanuky. Vošla som do obce, znížila rýchlosť na predpisovú 50, no cestou dolu kopcom sa mi autíčko rozbehlo a pridalo do kroku. Ani som si to neuvedomila, kým som v diaľke nezbadala zelené vesty. „Policajti“ – prebleslo mi mysľou a automaticky som pozrela na tachometer, zapnuté svetlá a pásy. Pribrzdila som, no neskoro...Príslušník PZ (profesionálneho zboru) otrčil tabuľku a nasmeroval ma za krajnicu. A tým sa to začalo...

Keďže v celom štáte bol zvýšený počet dopravných hliadok, ktoré mali dohliadať na bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, v prvom momente som si myslela, že tú plynulosť porušujem – predsa len, stará škodovka je stará škodovka a rýchlosťou sa novším výkonnejším autám nevyrovná...no, na prekvapenie, nie zdržovanie premávky, ale prekročenie rýchlosti bolo dôvodom vztýčenej červeno-bielej tabuľky.

Po klasických zdvorilostných frázach a predložení všetkých náležitých dokladov ma príslušník PZ vyzval na opustenie vozidla a oznámil mi, že z dôvodu porušenia dopravných predpisov si ma musí preveriť.

Aby ste boli v obraze, rútila som sa dole šialenou rýchlosťou, sama sa divím, že som to dokázala ubrzdiť, keď mi prikázali zastať...až 56 km/hod. Presunula som sa teda k policajnému autu a v duchu rátala, koľko hotovosti mám asi v peňaženke.

Z myšlienok ma vytrhli informácie, podávané cez vysielačky – no čo vám poviem, prelustrovali ma zo všetkých strán, hádam vedeli aj rodné číslo kapra, ktorého som jedla na Vianoce.

Musela som vyzerať veľmi podozrivo, lebo k jednému profesionálovi sa pridal druhý, a ten bol teda iniciatívny...pozrel na to naše hrdzou zakvitnuté auto a jediným pohľadom ho zaradil medzi extra drahé veterány, ktoré sa asi dosť často kradnú. Začal preverovať aj auto, dokonca skontroloval, či nemáme prerazené WIN...to som sa už naozaj musela pousmiať.

Keďže ohľadom auta bolo všetko v poriadku, našťastie, presunuli svoju pozornosť opäť na mňa s otázkou, či som pred, alebo počas jazdy nepožila alkohol a či som ochotná podrobiť sa dychovej skúške.

Vedomá si skutočnosti, že som alkohol nepila, dokonca ani nezjedla nič, čo by ho mohlo obsahovať, bez zaváhania som súhlasila. Fúkla som do alkoholtesteru a nechápavo pozerala na displej: 0.26 mg/l! Iniciatívnemu príslušníkovi PZ až poskočilo obočie od radosti, už videl tučné prémie na výplatnej páske. Hneď ku mne priskočil a po otázkach, či som nezjedla niečo, čo by alkohol mohlo obsahovať mi povedal, že v prepočte je to viac ako 0.5 promile alkoholu v krvi a že mi musí zadržať vodičský preukaz.

Krv v žilách – podotýkam bez alkoholu, mi začínala pomaličky vrieť. Uvedomujúc si, že vina nie je vo mne, som sa to snažila „hodiť“ na tester. Hneď nato ma obstúpili všetky štyri zelené uniformy, ktoré boli na mieste činu a uisťovali ma, že prístroj sa mýliť nemôže, lebo je certifikovaný.

Iniciatívny profesionál začal vypisovať všetky dôležité papiere, pričom sa okato snažil zapôsobiť na svoju mladú kolegyňu. Ja som sa zatiaľ snažila nájsť niekoho, kto mi vyzdvihne deti v škôlke, lebo prosba o rýchlejšie doriešenie celej záležitosti zase nezapôsobila na policajta.

Aj napriek ich argumentom o „nevine“ testera som sa nevzdala a dožadovala sa odberu krvi. Veľkoryso mi to bolo povolené, avšak, ako som to počula potom hádam 10x, len na vlastné náklady, ktoré mi nebudú ani v prípade mojej neviny vrátené.

Po vyplnení všetkých potrebných tlačív o spáchaní tohto môjho prečinu už čas pokročil a príslušník PZ nezabudol poznamenať, že už mal dávno končiť. No čo, tiež som mala na piatkové popoludnie iné plány...

S profesionálnym prístupom, keďže naporúdzi mal stále nejaký svoj policajný almanach a tam si hľadal správne postupy, ktoré mi potom predčítaval, mi dal ešte raz do ruky alkoholtester. Fúkla som opäť a na displeji sa objavilo vytúžené 0.00 mg/l.

Vydýchla som si s vierou, že konečne sa ukázalo, kto má pravdu. Pán policajt ma však o vieru v momente obral, keď mi oznámil, že to pre neho nie je podstatné a vodičský preukaz mi aj tak nevráti. Ale že keď trvám na tom odbere krvi, môžeme ísť. Vidno, že bol profesionál, len tak ľahko sa nevzdal svojej idey preriediť rady cestných pirátov.

Do nemocnice ma viezli ako minimálne do prvej stovky zaradeného zločinca hľadaného Interpolom, sedeli sme v aute ja a štyria zelení. Už som len čakala, kedy mi založia putá ;-)

Do čakárne so mnou išli už len dvaja + všadeprítomný almanach. Pán iniciatívny si ho študoval, cenné rady poskytoval aj druhému kolegovi. Mne len oznámil – a aby som verila, aj ukázal čierne na bielom, že musia byť pri odbere prítomní. No uznajte, profesionálny prístup. Bolo mi úplne jedno, koľko ich so mnou pôjde, tak som mu navrhla, že kľudne môžu ísť aj všetci štyria.

Dvere na ambulancii sa otvorili a sestrička s výrazom ochoty typickej pre piatok 16:30 hod nás vpustila dnu.

Keďže som prišla s takýmto sprievodom, prišli sa na mňa pozrieť aj zamestnanci z iných oddelení, ale keď na mne nevideli nič zvláštne, končatiny som mala všetky, krv žiadna, postupne sa vzdialili. Ošetrujúcej lekárke vysvetlili dôvod našej prítomnosti a podal jej tlačivá na vyplnenie.

To, čo sa odohralo medzi tými štyrmi stenami potom, bolo ako sen.

Najprv sme si od sestričky vypočuli hundranie, prečo sme museli prísť práve teraz. Táto otázka ma pobavila tak, že som sa nezdržala a navrhla, že môžem prísť v pondelok ráno, keď jej to bude vyhovovať.

Potom sa začali dohadovať, kto je žiadateľom odberu krvi, čiže na koho vypíšu potrebné tlačivá a samozrejme, kto to uhradí. Ani neviem ako, zrazu som bola zodpovedná za stav nášho zdravotníctva...policajti to zaplatiť nemohli, lebo almanach, v ktorom iniciatívny príslušník PZ nalistoval príslušný zákon, to nedovolil. Zo zákona bolo jasné, že si to uhradí žiadateľ, čiže ja. Lenže pani lekárka nemala v počítači kolonku, aby mohla žiadosť vypísať na mňa. Zakončila to tým, že to uhradí nemocnica, načo zareagovala sestrička vetou: „zaplatí to nemocnica a potom v zdravotníctve chýbajú peniaze a preto je zdravotníctvo v našom štáte v takom zlom stave...“

Pod tou ťarchou, čo mi zrazu ležala na pleciach, som sa zmohla len na vetu, že ja si to zaplatím, lebo je to najmä v mojom záujme (mimochodom, pán príslušník mi to ešte aj vyhľadal v almanachu) a 2 eurá na záchranu zdravotníctva som odovzdala sestričke

Nejakým zázrakom sa pani doktorke podarilo nájsť medzierku v systéme a aj tlačivo bolo vyplnené správne.

Sestričke sa podarilo napichnúť mi žilu a odobrať vzorku krvi (bez alkoholu).

S pocitom, že je to konečne za mnou, a môžem ísť domov, zrazu vyvstal ďalší problém – kto si zoberie tú moju krv. Či si ju dajú do chladničky policajti, alebo lekári, lebo v piatok to už do laboratória nepôjde, veď ide víkend. Navrhla som, že si ju môžem zobrať aj ja, toľko miesta ešte v chladničke nájdem...

Nakoniec uznali, že najvhodnejšie bude, keď ostane v nemocnici.

Po takomto profesionálnom prístupe v nemocnici ma štvorčlenná policajná eskorta odviezla domov, i keď, ako mi bolo hneď po nastúpení do auta oznámené, nebola to ich povinnosť. Slušne som sa teda za odvoz poďakovala a s meškaním dvoch hodín konečne prišla domov.

Profesionáli ma teda dostali. Totálne. Rovnako tí policajní, ako aj tí pracujúci v zdravotníctve.

Teraz už len čakám, že môj prípad profesionálne doriešia a ja sa budem môcť čo najskôr vrátiť za volant a rýchlo zabudnúť na ich profesionálny postup a prístup.

Autorka: Miriam Pischová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?