Mal som na jednom nemenovanom e-bazári inzerát, že kúpim lístky na koncert. Asi po dvoch týždňoch od uverejnenia sa mi ozvala pani. V telefóne bolo počuť hlas detí, čo vo mne vyvolalo obraz matky v domácnosti alebo možno nejakej učiteľky, napríklad v škôlke. Povedala, že má dva lístky a koľko som ochotný za ne dať. V inzeráte som mal, že zháňam lístky na státie, a ona povedala, že má lístky na státie priamo pod pódiom, čo je, samozrejme, ešte lepšie. Povedal som jej, že za dva lístky dám 130 €. Pani sa spýtala, či nedám 150 €. Ja, že som študent a 130 € je maximum. Pani v telefóne mi začala hovoriť, že jej manžel vyhral lístky v nejakej rádiovej súťaži, ona tú skupinu vôbec nepozná, ona sa vôbec hudbe nerozumie a lístky chce len speňažiť. Ja som jej na to povedal, že keď chce mať z nich čím viac peňazí, tak nech počká na pár dní pred koncertom a potom ich strelí za vyššiu sumu. Ona povedala, že teraz jej to bude stačiť.
Potom sa ma spýtala, či mám teraz niekedy cestu do Piešťan. Ja som povedal, že nie, ale predsa mi ich môže pokojne poslať poštou na dobierku. Povedal som jej, že mailom pošlem svoju adresu. Pani mi povedala, že nemá mail. To už som predpokladal, že mám tú česť s niekým, kto je technický antitalent. Potom sa ma predávajúca spýtala, akú má istotu, že lístky preberiem. Mne osobne sa tá otázka zdala nepochopiteľná, veď keď sa predsa dohodneme na cene a lístky chcem kúpiť, tak samozrejme, že ich preberiem. Teraz som sa len utvrdil v predstave matky, ktorá nemá páru o technike. Povedal som, že lístky preberiem, nemá sa čoho báť, veď rovnako ako ona nemá istotu, ani ja nemám istotu, že mi prídu lístky. Ona povedala, že prečo by mi nemali prísť, veď ich predsa pošle.
Poslal som jej adresu sms-kou. Lístky mala poslať v pondelok prvou triedou, takže by mi už v utorok mohli prísť. Vo štvrtok som jej volal, lebo lístky mi stále neprišli. Najprv nezdvihla a potom mala vypnutý mobil. Poslal som jej sms, či lístky poslala, lebo mne neprišli. Zrazu sa mi pani hneď ozvala a povedala, že ako je možné, že mi lístky neprišli, keď ich jej manžel poslal v utorok. Povedal som jej, že treba počkať. Neskôr som mal ďalší hovor. Volal nejaký pán, ktorý ma oslovil „nazdar, vedúci“. Povedal, že volá kvôli tým lístkom, začal dačo splietať o kolegoch v práci, o kradnutých mobiloch a o tom, že lístky poslal UPS v utorok a jak to, že ich nemám, že sa mám ísť pýtať na poštu. Rozhovor sa skončil, nemal som nijaké zvláštne podozrenie.
V piatok mi prišli lístky. Došiel som na poštu, zaplatil 130 € na dobierku a všimol som si, že obálka bola malá. Poprosil som pani na pošte o nožnice a pred ňou som otvoril obálku, kde bol prázdny papier. Do tej chvíle som bol presvedčený, že keď v rámci dobierky zistím nezrovnalosť medzi obsahom a tým, čo tam malo byť, tak mi vrátia peniaze a balík sa pošle späť na adresu odosielateľa. Bol som zhrozený, keď poštárky o dačom takom nikdy nepočuli. Nasledovali vybavovačky na polícii, na hlavnej pošte, na pošte atď. Nakoniec sa to skončilo tak, že prevod bol zamrazený a nachádza sa na depozite. Peniaze mi môžu byť vrátené, ale až keď polícia prešetrí prípad. Keďže škoda je príliš malá, nejde ani o trestný čin. Hlavné však je, že ona peniaze nedostala.
Obálka je písaná na meno Ján Novák, čo je asi také meno ako v Anglicku John Smith, adresa bola Trenčín, poštové smerové číslo nesedelo. Pečiatka z pošty bola z Nového Mesta nad Váhom. Toto bol jediný záchytný bod. V hneve som volal tej panej a ako vrchol drzosti mi zdvihla. Spýtal som sa, čo mi poslala. Povedala, že lístky, ja na to, že sa ešte uvidíme, a ona arogantne povedala: „Dovi!“.
Po vojne je každý generál a množstvo ľudí povie, že by to prekukli. Pravda je taká, že keď sa človek na niečo teší, tak v návale emócií si nevšimne menšie znaky podvodu.
1. Vždy je potrebné trvať na e-mailovej komunikácii. Polícia by to brala ako dôkaz. Telefón môže byť kradnutý a nikto už po podvode nebude dvíhať. Na emaili aspoň uvidia, ako ste komunikovali.
2. Pani sa mi do telefónu nepredstavila. Vždy, keď s niekým voláte alebo píšete, trvajte na predstavení. Treba sa slušnou formou opýtať, s kým máte tú česť. Pokiaľ by dotyčný váhal alebo povedal meno typu Novák, Hudák a pod., tak môžete mať aspoň malú dávku podozrenia.
3. Pokiaľ viete, že jediná forma obchodu je poštou alebo kuriérom, treba skúsiť blaf. Spýtajte sa, kedy by ste si po to osobne mohli prísť. Hneď by ste počuli, či bude mať záujem alebo bude vymýšľať somariny typu, že práve teraz je v zahraničí, a podobne. Ak by sa chcel stretnúť, povedzte, že ste nevedeli, ako je to ďaleko a či by mu vadilo, ak by to poslal na dobierku.
4. Pýtajte sa na doklad o kúpe, kde bol predmet kúpený a podobne. Aj keď je pravda, že historka s rádiom znela hodnoverne, mal som sa spýtať, s akým rádiom, a hľadať na internete túto súťaž. Keby tá súťaž fakt existovala, čo neexistuje, tak by to bola dokonalá podvodnícka historka.
5. Drahšie balíky vždy otvárajte na pošte. Ak máte ako svedka úradníka na pošte, je to plus.
6. V prípade, ak vám nepríde vôbec nič tak ako mne, treba nahlásiť prípad na polícii a spísať protokol. Oni to len kdesi založia a buď to vyšetria, alebo ani nie. Pravdupovediac sa im ani nečudujem, lebo vyšetrovanie by stálo viac ako vzniknutá škoda a je naozaj ťažké nejakým spôsobom danú osobu vypátrať, nieto ešte potrestať.
Všetky tieto detaily si už zapamätám do konca života a pokúsim sa z nich poučiť. Internetový obchod nezatracujem, lebo ja som predal množstvo vecí a takisto aj nakúpil a nemal som žiadne problémy. Ale riziko podvodu tu bude vždy.
V živote sa stávajú aj horšie veci, ale to neznamená, že o nič nejde. Keď si predstavím, koľko ľudí sa snaží zbohatnúť touto krásnou metódou, tak mi je zle. Študent, dôchodca, lekár... im je úplne jedno, kto ste. Akurát je škoda, že neplatia dávne zákony ako oko za oko, zub za zub.
Autor: Matúš Dobrovolský
