Prečo musíme milovať slovenské železnice?

1.8.2012 o 9:11 (upravené 1.8.2012 o 8:30) | Karma článku: 6.32 | Prečítané  2453-krát

Do Brna cestujem celkom často. Študujem tam. Cesta trvá obvykle 3,5 alebo 4 hodiny v závislosti od toho, ktorým vlakom idem z domu, z Levíc. Ale naposledy keď som šiel, bolo všetko inak.

Z Levíc do Bratislavy som sa dostal tak ako vždy. Dokonca som si vo vlaku našiel miesto na sedenie. Vyrazili sme o 20:48 a do Bratislavy sme prišli s miernym meškaním o 22:44. Nič sa nedeje. Veď medzinárodný vlak smer Brno-Praha-Berlín odchádza aj tak až o 23:02, takže mám čas – povedal som si. Aspoň budem menej čakať. Trochu som bol hladný, tak som vyrazil z nástupišťa k staničným bufetom. Cestou som sa otočil smerom k tabuli, kde ma čakalo nemilé prekvapenie. Vlak EN476 smer Berlín má meškanie 100 minút. To nie je málo. Trošku ma to vydesilo, ale povedal som si, že aspoň si zapíšem do diára niečo z poslednej dovolenky, na čo som ešte nemal čas. A radšej som si kúpil aj vodu, lebo som začínal byť smädný. Potom som vyšiel hore po schodoch do bratislavskej čakárne, kde na moje počudovanie spal len jeden bezdomovec. Zvyšných asi 30 ľudí čakalo zrejme na ten istý vlak ako ja. Niektorí Slováci, niektorí Česi, no najviac zahraničných cestujúcich.

Pustil som sa teda do písania, ale po 10 minútach som to nezvládol a zadriemal s perom v ruke. Nevadí. Keď vlak mešká 100 minút, to znamená, že príde o 00:40, teda o tretej budem v Brne v mojej mäkkej posteli. To je fajn, aspoň tam si pospím.

Lenže tieto moje predstavy sa rozplynuli, keď hlásili nový údaj – vlak bude meškať 150 minút. To bolo hlásenie krátko po polnoci. Začal som rátať. Takže vlak príde o 1:30. V Brne budem približne o 4:00? No super! Začal som byť zúfalý a nebol som sám. V čakárni sa chvíľu všetci nervózne otáčali. Poobzeral som sa. Niektorí sa pustili do čítania alebo pokračovali v rozhovoroch. Ja som nemal so sebou nič na čítanie, a preto som si mohol len písať. Aj som tak robil, lenže každých 10 minút som zadriemal. No keď po 2 hodinách čakania prišlo ďalšie vytúžené hlásenie o vlaku, to už som bol hore. Pamätám si len: „Vlak je odrieknutý. Za vzniknuté problémy sa ospravedlňujeme. Odporúčame zvoliť náhradný spôsob dopravy.“ Odrieknutý?! Odrieknutý! Všetci v čakárni sa začali neveriacky obzerať, ako keď si z vás niekto kruto vystrelí a neviete, čo máte robiť.

Zišiel som dole k prepážke, ešte stále otrasený, že si zistím, kedy mi ide najbližší vlak. Že náhradný spôsob dopravy... pche. Už len čo ide do Brna o jednej ráno? Nič. Dole bola otvorená len jedna prepážka, kde už stál dlhý rad sklamaných podrazených ľudí. Náhradnú dopravu by všetci použili, keby nejaká bola. Ďalšia rana – vyše polovica cestujúcich bola zo zahraničia, ale teta pri okienku nevedela ani po anglicky, ani po nemecky, ani inak. Ale to nebolo všetko. Odškodné? Na to som ani nepomyslel. Ale to, že miesto peňazí za zrušený vlak dávali ľuďom formulár, ktorý mali vyplniť a odoslať na dole uvedenú adresu, už bolo priveľa.

V hale sa nazbierali kopy Nemcov a iných cudzincov, ktorí nechápavo a bezradne, vyčerpaní postávali s kúskom papiera v ruke. Zaplatili si za cestu. A čo dostali ? Dve hodiny čakania, žiadny vlak, papierový formulár a ďalších minimálne 5 hodín čakania na najbližší spoj – ten šiel o 5:59. Samozrejme, žiadne ubytovanie nám na noc nezabezpečili. Ale boli takí milí, že nám nechali otvorenú čakáreň. A tak sa asi 40 ľudí stretlo hore. Mnohí si sadli na tvrdé nepohodlné kovové sedačky a snažili sa zaspať v krkolomných polohách. Iní, čo mali šťastie, si zložili na zem karimatku a spali na nej. Ja som skúšal spať na sedačke, ale po pol hodine som bol celý dolámaný. Skrátka to nešlo. Nechcel som sa ráno budiť dobitý, tak som si na zem rozložil spacák, aby som spal v horizontálnej polohe. Hoci bez karimatky, ale aspoň som ležal. Mnohí ani nespali.

Spanie na zemi v čakárni pre mňa nebol najhorší zážitok, najmä preto, že celý minulý týždeň som spal v stane v prírode. Ale pochybujem, že to tak brali aj ľudia, čo tam sedeli v obleku, alebo 80-ročná pani z Nemecka. Pre nich to muselo byť peklo.

Vlak, ktorý odchádzal ráno o 5:59, bol pristavený už o 5:20. Keď som sa zobudil, zistil som, že na zemi spalo asi 10 ľudí. Ostatní ležali skrútení v sedačkách alebo zalomení v polosede. Len pár ľudí bolo hore. Vydal som sa teda do vlaku, aby som si obsadil miesto. Mal som v pláne zdriemnuť si ešte na chvíľu cestou do Brna. Vlak som našiel a bol úplne prázdny. Prebehol som ho a našiel som kupé, kde neboli žiadne rezervácie. Zložil som si veci a podarilo sa mi sklopiť dve sedačky pri okne tak, aby som si na ne mohol ľahnúť. Tak som si chvíľu poležal, až sa kupé pomaly začalo zapĺňať. Potom som sedačky vrátil do pôvodnej polohy, lebo nebolo dosť miesta. Nevadí. Aspoň si posedím. Ale opäť som sa mýlil. Asi 5 minút pred odchodom sme už mali plné kupé. Vtom prišiel ďalší úder od slovenských železníc. Do kupé vliezli dvaja ľudia a pýtali si moje a vedľajšie miesto. Spýtal som sa, či je to naozaj tento vagón, či nejde o omyl, lebo na kupé neboli žiadne rezervácie. Ale áno. Bol to ten vagón. No nič, musel som odísť. Opäť sklamaný tým, že niekto nespravil svoju prácu a neoznačil rezervácie na kupé, aj keď na to mal vyše pol hodiny.

Sadol som si do kupé vedľa, kde boli miestenky až od Břeclavi – od polovice mojej cesty. Človek by si pomyslel, že už nič sa nemôže pokaziť, ale mohlo. Zdalo sa mi, že je akási zima, a tak som nastavil klímu na najteplejšie. Napriek tomu v kupé ďalej fučal studený vzduch, aj keď sme len stáli. Po pol hodine sa všetci triasli a obliekali si ďalšie vrstvy oblečenia. A to bol stred leta.

Neviem, či aj tento vlak nemal nejaké meškanie, ale už mi to bolo jedno. V Břeclavi som si sadol do uličky na vyklápaciu sedačku, kde som sa každú chvíľu pretáčal a vyhýbal sa vždy niekam putujúcim ľuďom, aby som si napísal túto úžasnú cestu do denníka. Keby sa toto stalo v nejakej spoločnosti na západe, určite by ich pár ľudí žalovalo a vymáhalo odškodné a celkom určite by s nimi 80 % ľudí už nikdy necestovalo. No čo ostáva nám na Slovensku, kde máme len jedny slovenské železnice? Možno by bolo lepšie chodiť stopom. Určite by som trasu Levice-Brno zvládol za menej ako 12 hodín a zadarmo.

Najhoršie na všetkom je fakt, že znechutení sme neboli len my – Slováci a Česi, ale najmä turisti zo zahraničia, ktorí si vyrazili na výlet. Takto na Slovensko zaručene nezabudnú.

Autor: David Redli

Hlavné správy

PRVÁ SVETOVÁ VOJNA

Veľká vojna mala byť prechádzkou. Nemci verili, že idú na výlet

Nemci si mysleli, že vojna bude krátka záležitosť, propaganda mala pomôcť, aby sa ľudia na boje tešili.

KOMENTARE.SME.SK

Cynická obluda: V paralelnom vesmíre

U Ivana Gašparoviča sa nič nezmenilo. Lacné vtipy na úrovni ich autora.

TECH.SME.SK

Rusko ponúka odmenu za prelomenie anonymity TORu

Milióny môžu získať analytici, ktorým sa podarí pokoriť anonymizačnú sieť.


Už ste čítali?