Nie vždy sa dá všetko v živote dobehnúť

Autor: Prvý pokus | 27.2.2013 o 10:48 | Karma článku: 15,41 | Prečítané:  1630x

Pred rokom a po roku. Pred rokom tu bol ešte s nami dedúšik, môj otec. Nestrácajte čas, nikto nevie, kedy bude zrazu všetko inak.

Pred rokom

Štvrtok, 2. 2. 2012  cca 7.20 hod. Ráno ako každé iné, umývam si zuby v kúpeľni, rozmýšľam ako inak, čo zas bude v práci. Dôležité pracovné stretnutie o desiatej. Keď sa skončí, bude fajn.

Zrazu ma vytrhne z myšlienok – stále si umývam zuby – zvuk mobilu. Zase otec, čo takto skoro?

„Dedúšik, čo sa deje?“
„Dášenka moja, kedy je pohreb...?“ (Meno tej babičky si už nepamätám.) „Ja nemám kytku.“
„Dedúšik, neviem, kedy je pohreb, opýtaj sa Lojzka, on určite bude vedieť, kúpi ju.“
„Dobre, Dášenka moja, musím sa Lojzka spýtať. Mám ťa rád.“
„Aj ja teba, dedúšik, ešte spinkaj. Ahoj.“
„Ahoj, budem.“

Posledný rozhovor s mojím otcom. O desiatej sa začalo dôležité pracovné stretnutie, vždy ich absolvujem bez mobilov. Tentoraz mi ostal vo vrecku sukne súkromný. Náhoda? Prečo? Osud.

Aby mi o 10.15 začal zvoniť, ospravedlňujem sa, srdce mi bije... Pozerám, kto volá, vedúca zo zariadenia, kde je otec. Otočím sa a vravím, že zavolám neskôr, a ona, že musí so mnou hovoriť teraz. Nič na svete nie je dôležité, ako keď vám niekto oznámi, že „váš otecko zomrel“. Žiadne dôležité stretnutie, už nič. Už len plač na záchode, telefón bratovi a sestre...

Potom počujete, ako kolegyňa na vás prehovára cez dvere a pýta sa, či ste v poriadku. Otrasiete sa, vyjdete – už pochopila, čo sa stalo, je súčasťou vášho života. Objíme, dlho... Sedím v aute, rozmýšľam, či volať synovi, ktorý je práve dnes prvý deň v práci. Tesne pred odbočkou na Senec mu volám, idem poňho.

O hodinku, o pár desiatok kilometrov ďalej, vchádzame spoločne do izby, kde horí už len sviečka, má hrozne veľký plameň a bliká...  Sme tam s dedúšikom sami. Odkryjem plachtu a tečú mi len slzy. Pohladkám ho po líčku a dám pusu na čelo na rozlúčku. Môj dospelý syn, veľký introvert, urobí to isté. Stretnú sa nám pohľady, a len hľadíme na slzy, ja jeho a on moje... Objíme ma. Viem, že ho miloval, presne ako dedúšik jeho. Len je muž – čo emócie prejavuje veľmi zriedka.

Všetko je na mne. Brat z Prahy chce prísť, netreba, zvládnem to. Ale chcel. Sestra odchádza v sobotu na dohodnutú zaplatenú lyžovačku. Pohádame sa, veľmi. Myslím, že s ňou do konca života neprehovorím.
Pohreb je až o 11 dní. So všetkými vojenskými poctami a mojím príhovorom na konci. Nikto o ňom nevedel, len pár jeho kamarátov, ktorí sa tiež prihovorili. Na záver som sa postavila a hovorila... o priateľstve, o hodnote priateľstva, o plnení prianí.

Čo som apuškovi sľúbila, som aj splnila. Vždy vravieval, že keď ho budú v truhle vynášať, musia mu spievať „Ej, tri dni ma naháňali, aj tak ma nedostali...“ Zaspieval mu to pán, čo spieva v kostoloch... Bolo to krásne. Ďakujem som dostala od všetkých prítomných. Som pyšná na seba.  Áno, čo sa týka organizácie, v tej som skoro dokonalá. To mám po ňom. Bol vojak! Áno, nezvyčajné, čudné, ja som iná,  mám rada všetko iné, ako je bežné. Viem, po kom to mám.

Dedúšika sme v máji rozptýlili na mieste, kde je aj naša Lucinka, mama a teraz aj apúšik. Sú spolu. Vždy chceli byť. Sľuby treba dodržiavať a plniť.

Po roku
Sobota, 2. 2. 2013. Dnes som sa zobudila o 7,20. Podvedomie? Rok sa starám o orchideu, ktorú som zobrala k sebe z izby od apúšika. Hovorila som s ňou, starala sa o ňu. Dala som jej meno Dedo.

Rástli a odpadávali len listy. Nekvitla. Vedela som, že príde ten čas. Po novom roku, konečne výhonok.... Na konci januára má tri puky. Včera večer ešte nič. Dnes ráno 2. 2 .2013 sa jeden konečne otvoril.

Dedo, dedúšik, apúšik, ďakujem! Ďakujem za to, že si mi všetko odpustil.

Veľa, veľa vecí by som chcela urobiť inak. Chcela by som ťa viac počúvať, nič, len počúvať čo hovoríš. Nie ťa stále poúčať, že dnes je iný svet a že všetko funguje inak. Vedela som, že žiješ vo svojom dedúšikovskom svete... Kde sa žije pomalšie a trošku inak. Kde sa rodič bojí stále o svoje „dospelé“, ale stále deti, chce stále vedieť, kde je a čo robí, nehľadiac na hodinu, a veľa iných rôznych brutálne na nervy idúcich vecí. Že stále chce byť starý človek aktívny, lebo rozum má, aj si v osemdesiatich piatich vybaví sám! Prechod od jedného operátora k druhému, lebo je lacnejší, a ešte mu to nandáte, lebo čo zase vymýšľa, namiesto pochvaly, že to vôbec dokázal. Božínku, dedúšik, tak veľa vecí by som rada urobila inak, ostalo mi  už len po večeroch a nociach sa s tebou rozprávať a riešiť moje problémy s tebou - už len v myšlienkach.

Človek si veľa vecí uvedomí, až keď príde na to, že už nemôže. Už nedostane možnosť.

S bratom mám ešte lepší vzťah, ako som mala, dôverujeme si. Bol za mojich pubertálnych čias mojou chápajúcou bútľavou vŕbou. Teraz som ja jeho. Dôvera, sila počúvať a vnímať je veľmi dôležitá. Aj so sestrou sa bavím. Naše súrodenecké stretnutie na neutrálnej pôde bolo emotívne. Ja najmladšia – som prehovorila ako prvá, potom brat aj sestra. Povedali sme si otvorene všetko! Išli sme úplne do naha. Bez akýchkoľvek zábran. Všetko sme dali zo seba von. Dokonalá očista. Odporúčam. Čo sa má stať, stane sa. Život ide ďalej. Hlavne ak viete, že máte už len ich a viete, že odpúšťať je v nás. Odpustili sme našim rodičom a odpustili sme si navzájom. Život je o to krajší.
 
Verte mi
Počúvajte svojich rodičov, nech sú akokoľvek starí a nech rozprávajú čokoľvek. Stačí počúvať, sem-tam položiť otázku na tému, o ktorej vám hovorí. Neuveriteľne dobre mu robí, keď vie, že ho počúvate.

Pýtajte sa ich na ich zážitky z mladosti, sú šťastní, keď sa tam môžu vrátiť.

Pýtajte sa ich na zážitky, keď ste boli vy malí, nech vám hovoria, čo ste vyvádzali.

Povedzte im, čo si zo svojho detstva pamätáte vy, kde vás zobrali, čo ste s nimi zažili. Poďakujte sa za tieto chvíle.

Nepoúčajte svojich rodičov. Nevysvetľujte im, že dnes je všetko inak, že sa to nedá, ako oni chcú. Nepochopia to. Urobte to, ako to ide, a im len oznámte, že už to je. Keď im poviete, že to podľa nich, budú o to šťastnejší. Doprajte im občas to šťastie.

Zavolajte im len tak, že ich chcete počuť.

Občas sa k nim schúľte, pritúľte, objímte – ako keď ste boli malí.

Darčeky nie sú dôležité – dôležitá je vaša prítomnosť.

Nestrácajte čas a začnite hneď. Nikto nevie, kedy príde chvíľa, keď je zrazu všetko inak. A vy tak veľmi chcete zrazu všetko dobehnúť a... nedobehnete.

Autorka: Dagmar Turnerová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?