Vytúžená práca v nemocnici - iba po známosti?

Autor: Prvý pokus | 2.4.2013 o 9:01 | Karma článku: 18,99 | Prečítané:  15644x

Prišiel za mnou môj otec. Šli sme do druhotriednej kaviarne, ktorá bola nasiaknutá cigaretovým dymom. Dal som si silnú dvojitú kávu, ktorú mám rád. „Máš už prácu?“, opýtal sa ma otec priamo a zo svojej pozlátenej tabatierky vytiahol cigaretu. „Vieš, nie je to úplne ideálne, ale mám okolo seba skvelých ľudí, s ktorými spolupracujem, a ktorí mi pomáhajú“, odpovedal som. „Keď chceš, môžeme sa stretnúť s pánom XYZ. Je to asistent pána ABC. Mohol by ťa dostať na oddelenie, ktoré by si si vybral“, zahľadel sa na mňa a vyfúkol dym. Otočil som hlavu na presklenú stenu s výhľadom do ulice a cítil som, ako sa vo mne mieša hnus a smútok.

Som študent medicíny a koncom jari ukončím svoje riadne vzdelanie. Študujem a spoznávam osudy ľudí v nemocnici už šesť rokov. Choroby spojené so smútkom, vyzdravenia spojené s radosťou. A ich mechanizmy. Ale keďže v živote nie je možné od seba oddeliť čierne od bieleho vždy úplne, výsledkom je šeď.

Mám spolužiačku JKL, ktorej najväčšou starosťou je, kde pred nemocničným areálom zaparkovať svoje terénne auto. Niekedy má rovnaký problém aj s otcovým jaguárom ... seriózne. Nezávidím jej.

Mám spolužiačku GG, ktorá už od strednej školy ako zdravotná sestra vypomáhala na oddelení, na ktoré sa chcela dostať a po prijatí na lekársku fakultu tam pracovala v rámci voľného času tiež ... a teraz v šiestom ročníku, keď poznala oddelenie a lekárov a sestry ako svoju rodinu, jej človek zodpovedný za oddelenie povedal, že nie je medzi nimi vítaná a má presedlať na iný odbor ... akýkoľvek, len nie ten, v ktorom chcela pracovať už roky. Teda určite to nebolo doslovne tak, ale viem, že sa snažila.

Mám spolužiakov, ktorí sa narodili ako lekárski synovia a lekárske dcéry s osudom predurčeným. To či medicínu chceli robiť od srdca, mi neprináleží hodnotiť.

Avšak stojím si za tým, že ak niečo nerobíte od srdca, robíte to zle.

Po stretnutí s otcom som si dal sprchu. Bolo mi smutno, ale nedalo sa mi plakať. Nešlo to, aj keď som chcel. Snaha a voľný čas, počas ktorého, ak som si nejaký našiel, som vždy vypomáhal pri práci na oddelení, robil všetko to, čo som mohol a niekedy aj viac, lebo som vedel, že robím niečo naviac pre seba a pre svoju budúcnosť lekára, ktorý chce ostať na Slovensku. Nie preto, že nemá ambície. Lebo mám pocit, že to akoby sa stalo synonymom pre lekárov, ktorí ostávajú pracovať na území Slovenskej republiky. Ale preto, lebo to tu mám rád.

Chcel som plakať preto, lebo to prečo sa snažím už tri roky, by som mohol mať vďaka kývnutiu hlavy na súhlas môjmu otcovi. Len tak.

Mám spolužiakov, ktorí neurobili pre svoju budúcnosť nikdy nič naviac. Nemuseli, lebo mali na to iných.

Odmietol som otcovu ponuku a zvyšok kávy som narýchlo vypil. Rozlúčil som sa s otcom a povedal som, že sa uvidíme asi o mesiac či dva, keď budem mať po praxi a štátnej skúške. Svojej poslednej.

Keď som kráčal domov, rozmýšľal som, aká pesnička by sa hodila k tomu momentu.

Autor: Miloš Lipka

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?