Myslela som si, že bez neho som nula, ale som jednotka

Autor: Prvý pokus | 23.4.2013 o 16:28 | Karma článku: 6,36 | Prečítané:  861x

Žijeme v dobe výpočtovej techniky. Je to fenomenálna doba... a doba protipólov. Čím viac výpočtovej techniky okolo seba máme, tým viac nám robia výpočty problémy. Svetu vládnu jednotky a/alebo aj nuly. Je úžasné, čo všetko dokážu. S nemým pohľadom a otvorenými ústami sledujeme ich úspechy. Všetko robia rýchlo a efektívne. Jednotky a nuly, len jednotky a nuly... Bez problémov nahrádzajú ľudský mozog, oveľa zložitejší, prepracovanejší, no kapacitne obmedzený, s pamäťou, ktorá zabúda a rozumom, ktorý raz riadi "logika", inokedy panika... Ťažkou a strastiplnou cestou to jednotky a nuly dotiahli až na vrchol sveta a odtiaľ ovplyvňujú naše životy. Už nie my ich. Už oni nás.

 

Tak sa stalo, že na stole leží môj kamoš, súčasť môjho života, pánko, vďaka ktorému som schopná napríklad zvládať požiadavky školy.

Mám inteligentný počítač, páčime sa sebe navzájom. Sme prepojení. Prejavuje sa to predovšetkým tým, že nik iný s ním nevie pracovať, resp. môj počítač nechce spolupracovať s nikým iným okrem mňa.

Sadli sme si hneď na začiatku už v NAY elektrodome. Hlavne cenovo. On ponúkal, čo mohol, ja som dala, čo som mala...

Je ako ja - raz jednotka, raz nula. Keď nevládzem, nepracujem. On tiež. Mám dojem, že sa to naučil odo mňa.

Hry hráme s napätím. VŽDY! Keď som v najnapínavejšom leveli, môj počítač to od samého napätia vypne. Nikdy som nedošla do konca. Počítač sa na to nemôže pozerať... je to príliš "na nervy".

Školu zvládame spoločne. Ťaháme do noci, makáme obaja... Priznávam, boli chvíle, kedy som sa takmer psychicky zrútila. Pri písaní bakalárky, napríklad. No nemohla som to dať najavo, musela som kriesiť môj počítač, ktorý nevydržal časový nátlak a dva týždne pred jej odovzdaním sa operačne zrútil. Vtedy sme boli obaja nuly. Našťastie ho páni majstri, ktorí na rozdiel od nás nuly určite neboli a jednotky mali na vysvedčeniach od hora až dole, dali dokopy. Dostal sa z toho. Ja tiež. Zvládli sme to zase spolu.

Teraz sme mali pred sebou ďalší medzník. Čakalo nás odovzdanie diplomovky. Môj drahý počítač si ale spomenul, aké hrozné časy písania to sú, keď sa odovzdáva záverečná práca, preto v nedeľu povedal DOSŤ! Nie nahlas. V tichosti a potajomky, tak, aby som nič netušila a hlavne, aby som nič nepočula. Vedel totiž, že by som mala námietky.

Možno si chcel len na chvíľu oddýchnuť, no zmohla hu únava. Chcel byť jednotka... no ja som bez neho nula.

Teraz píšem diplomovku na iných počítačoch. Ani jeden nie je môj, ani s jedným nám to neklape, ale tak to v živote chodí, viac času trávime s tými, s ktorými nechceme a tí, ktorí sú nám blízky miznú a prichádzajú za nevyjasnených okolností práve vtedy, keď to najmenej čakáme. Možno to je tak práve preto, aby sme si uvedomili, že navždy nemáme nikoho... aspoň zatiaľ nie. Iba sa o to pokúšame, ale aj tak je to vždy len na dobu neurčitú.

Kamoš teraz dostane odbornú pomoc. A aj keď diplomovku budem musieť odovzdať bez jeho pomoci a podpory, prišla som na to, že  to zvládnem. Predsa len nie som nula. Som jednotka.

Vďaka, počítač môj, že som si mohla uvedomiť, že aj keď si môj, nie si jediný na svete...

...a si len počítač.

Mária (Eja) Ščigulinská

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?