Štvrtkové ráno a predsudky

Autor: Prvý pokus | 13.5.2013 o 10:18 | Karma článku: 10,22 | Prečítané:  789x

Štvrtkové ráno, je osem hodín a štyridsaťpäť minút. Sedím vo vlaku na ceste do Bratislavy. Ovalená príjemnou komunistickou vôňou, si sadám do prázdneho kupé. Otváram skriptá v nádeji, že sa ešte stihnem doučiť na skúšku všetko, čo som predošlú noc nestihla.

Snažím sa potlačiť svoj stres a myslieť na iné veci. Premýšľam, čo musím ešte tento týždeň spraviť, a zistím, že mám dozajtra odovzdať prácu na žurnalistku. Akú tému si vyberiem? Spravím pseudo recenziu na jednu z mojich obľúbených kníh alebo napíšem o nejakej významnej osobnosti? Moja nerozhodnosť mi veľmi nepomáha, tak sa radšej vraciam späť ku skriptám. Vtom príde usmiata sprievodkyňa a pýta si môj cestovný lístok. Potešená jej úsmevom som jej ho taktiež s úsmevom podala. Jej prístup som si vážila, keďže asi všetci vieme, že úsmev u našich sprievodcov nie je samozrejmosť. Ten úsmev mi však nevydržal dlho. Milá tetuška mi oznámila, že na trati je výluka a budeme určitý úsek cesty prevezení autobusom. Môj deň sa zase začal úžasne.

Vychádzam z vlaku, prší a ja sa obzerám, aby som videla, kde nás čakajú spomínané autobusy. Dva stáli na parkovisku pred stanicou. Ako tak kráčam, všimnem si, že jeden autobus je už skoro plný a ešte milión ľudí čaká v rade. Druhý bol prázdny a skoro nikto tam nečakal. V duchu si pomyslím prečo to tak asi je. Typovo boli autobusy rovnaké. Prídem bližšie a mám odpoveď. Zas raz na Slovensku zaúradovali predsudky. Pri tom prázdnom autobuse čakali v rade Rómovia. Neboli na prvý pohľad otrhaní, špinaví  ani hluční. Boli to Rómske deti od šesť do maximálne šestnásť rokov. Stáli potichu v rade za sebou, zoradení ako malí vojačikovia. Predo mnou stálo malé, bacuľaté dievčatko s krásnymi vrkôčikmi. Môj úsmev bol v tej chvíli späť. Sadla som si do autobusu tak, aby som mala výhľad na toto podarené dieťa. Pozorujúc skupinku Rómov v poloprázdnom autobuse sa čudujem prečo sú tak veľmi tichí. Dva, tri pohyby rukami mi napovedajú, že sú hluchonemí.

Prišlo mi ich ľúto. Ale niekoho mi bolo ľúto ešte viac! Ľudí tlačiacich sa hlava na hlave vo vedľajšom autobuse. Normálne by som sa na nich mala smiať, že akí ste hlúpi, že sa tam tlačíte, keď ste mohli pekne sedieť. Ale je to do plaču. Zrejme si myslia, že sú niečo viac, alebo sa boja malých detí, že im ublížia, alebo majú určite veľa ďalších dôvodov, prečo necestovať v autobuse s ľuďmi tmavšej pleti. Rada by som vymenovala ďalšie možné dôvody, ale neviem ich. Neviem ich, lebo, som týchto ľudí nikdy nechápala. Vždy mali argumenty typu, že mali zlú osobnú skúsenosť s nimi, tak preto si dávajú pozor, alebo im jednoducho stačí, čo sa o nich hovorí a to, že sú iní. Negatívne osobné skúsenosti musia prenášať na celú skupinu a príliš generalizovať. Tiež som mala nepríjemnú skúsenosť s Rómami, ale kvôli dvom, trom jedincom nebudem tvrdiť, že všetci sú rovnakí. Smutné je, že aj to malé podarené dievčatko s vrkôčikmi to určite vníma. Určite sa jej skoro každý deň stane, že sa na ňu niekto škaredo pozrie alebo ju len jednoducho obíde.

Ale sú naozaj iní ako my? Vnímame naozaj len ten negatívny obraz o nich, ktorý nám na dennom poriadku ponúkajú médiá? Nevieme sa pozrieť na človeka ako na indivíduum, ale len ako na príslušníka nejakého etnika? Aj medzi „dokonalou bielou rasou" sa nájde mnoho jedincov, ktorí nám nejako ublížili, ale to samozrejme nie je dôvod, aby sme s nimi necestovali spoločným autobusom.

autorka: Martina Zboroňová

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?