Už za pár sekúnd si uvedomujem, že nie som pre neho jediná, komu má chuť popriať pekný deň, a keď sa zastavím, prehodiť pár slov.
Ponúka veľa, nielen produkt, ktorý môžem kúpiť u iných predajcov. Ponúka svoju jedinečnú minulosť, svoje pocity, krivdy a radosti, svoje výhry aj prehry. Je na každom z nás, či zvládame prekonať predsudky a pochopiť, že sme len ľudia. Všetci máme dobré a horšie dni, všetci máme na chrbte svoje kríže, niektorí sú ich schopní niesť so vztýčenou hlavou a iní potrebujú barličku v podobe alkoholu. Ale každý máme právo dostať druhú, tretiu, štvrtú šancu.
Už niekoľko rokov si kupujem ich „produkty". Od rôznych predajcov bezdomovcov aj ľudí s domovom, ale žijúcich v ťažkých podmienkach. Niekedy stojí ich úsmev, pozdrav alebo príhoda 50 centov, niekedy 70 centov. Inokedy si kúpim 2 alebo 3 v jednom. A ešte nejaký čas môžem zdieľať ich život s nimi.
Časopis, ktorý je útly rozsahom, ale veľký obsahom. Každá hodina správ v televízii nás stojí omnoho viac. Dozvedáme sa, kde kto koho zabil a akým spôsobom, kto s kým chodí (a akým spôsobom), čo zas bude drahšie a aké riešenie neexistuje. Ďalší stres do už aj tak stresujúceho života.
Môj útly sprievodca svetom za cenu 1,40 eur mi povie, kto kde urobil niečo pekné pre svet, pre svoje mesto, pre druhých i pre seba. Čo kde funguje, čo je kde krásne. A opäť si len potvrdím, že všetko je len o ľuďoch a ich záujme zlepšiť tento svet. Zlepšiť to, čo sme si pri prvom, druhom, treťom pokuse sami pokazili.
Každý sa môžeme pokúsiť o malú satisfakciu. Malá odmena - 20 centov, 50 centov, 1 euro... pre každého majú tieto mince rôznu hodnotu. 50 centov je 10 rožkov, 0,5 litra mlieka, 3/4 horalky, menej ako 1% ceny značkových topánok a 0,1% priemernej ceny dovolenky. Záleží len od nás, ako vnímame hodnotu života a luxusu.
Niekoľko rokov som pomáhala mamičke bezdomovkyni s 3 deťmi. Nestretávala som ju každý deň, ale keď som ju videla, dokázala môj deň osviežiť. Každé ráno vodila deti do školy, každé ráno boli Kristián a Attila umytí, učesaní, čisto oblečení, ale namiesto vône čistého prádla som z nich cítila zhorené drevo. Bolo treba kúriť, svietiť, variť...
Mala „smútok a nechtami" ako sa u nás hovorí, lebo zbierala kov a odvážala do zberných surovín. Vedela som, že je fajčiarkou, ale cítila som, že môj príspevok na jej živobytie nepoužije na cigarety ani alkohol, ale aby plnila tajné priania svojim deťom.
Občas som jej dala gastrolístok, občas len sladkosti a maličkosti, ktoré som nosila preventívne so sebou. Keď som nastupovala do autobusu číslo 67, už mi zďaleka kývala, aby mi povedala, čo má nové a spýtala sa: „Ako sa máte Janka? Vám sa darí?" Občas som mala na jazyku svoje krivdy, ale jej úsmev ich vymazal z mojej krátkodobej pamäte.
Pre skeptikov a negativistov: Nie, netešila sa, že ma vidí, lebo jej niečo dám. Obdarovala som ju, keď som mala chuť obdarovať. Ten pocit, ktorý som mala, keď ukázala svoju radosť, že možno bude pracovať ako pomocnica v škôlke, kde by Žanetka mohla nastúpiť, pretrváva dodnes.
Už nepracujem v tej časti Bratislavy, už tam nechodím, ale maminka, nezabúdam, myslím na vás.
Koľko ľudí, toľko príbehov, toľko lásky, toľko bolesti. A my ostatní... nota bene (lat. všimni si/neprehliadni).
Jediné, čo hrozí, že prídeme o pár predsudkov. Lebo čo robíš pre seba, robíš pre druhých. Čo robíš pre druhých, robíš pre seba.
autor: Jana Potuckova
