Aj zvieratá zomierajú lepšie ako pacienti v našich nemocniciach

Autor: Prvý pokus | 13.9.2013 o 20:40 | (upravené 20.9.2013 o 12:31) Karma článku: 16,86 | Prečítané:  68118x

Blog s názvom „Ako si zabiť babičku" som sa rozhodla napísať už vo februári tohto roka. Neuveriteľné, ba doslova hororové zážitky z posledných dní života našej babičky v najznámejšej bratislavskej nemocnici, boli pre mňa ale  natoľko traumatizujúce, že som ich na dlhé mesiace pochovala na dno svojho vedomia a usilovala sa na ne zabudnúť.

Cítila som však, že moje mlčanie nie je správne. Po prečítaní blogu Ako sa zdochýna v slovenskej nemocnici bolo jasné, že pred touto témou neuniknem a k svojim spomienkam sa musím vrátiť. O tom, ako ľudia zomierajú  v slovenských nemocniciach treba hovoriť. Treba o tom hovoriť hlasno. A pravdivo.  Pretože smrť v niektorých slovenských nemocniciach je  doslovné „zdochýnanie", ktoré - v prípade, ak má nerentabilný bezmocný starý pacient predsa len prituhý korienok - treba urýchliť.

Čo sa udeje, ak si starý človek zlomí nohu

Nuž v prvej fáze nič výnimočné. Odvezú Vás na traumatológiu, diagnostikujú zlomeninu, v prípade potreby Vás operujú a čo najrýchlejšie prepustia do domáceho ošetrenia. Teda v prípade, ak  spĺňate isté vekové hranice. Ak ste starý človek, je to komplikovanejšie. Čakáte na rozhodnutie, či Vás budú operovať a tým Vám dajú šancu žiť alebo sa stanete  adeptom na smrť, pretože pre znehybneného ležiace starého človeka (a to človek so zlomenými nohami, bedrami, panvou etc. zvyčajne býva)  je nevyhnutným osudom zápal pľúc a definitívny koniec.

Naša babička mala takmer 93 rokov. Bola to čulá dáma, ktorá milovala knihy, ešte stále si denne zacvičila aspoň niektoré cviky jógy,  bola pohyblivá, čo znamená, že  chodila sama s oporou francúzskej barličky.

Až do osudnej januárovej  noci, keď  si ju zabudla zobrať, na klzkej  dlážke v kúpeľni sa pošmykla a zlomila si pri páde stehennú kosť. Nasledoval prevoz na traumatológiu, kde babičke na JISke poskytli skutočne kvalitnú starostlivosť. Vzhľadom na jej vitalitu (zabávala sestričky spievaním pesničiek, nikdy sa neťažkala, trpezlivo znášala bolesť  a pripútanie na lôžko) a priznajme, že aj vďaka zmobilizovaniu všetkých známych priateľov- lekárov, ktorí sa o jej stav na danom oddelení zaujímali,  bola zaradená do operačného programu.

Verili  sme, že babička operáciu zvládne, pretože len pred nedávnom úspešne zvládla zlomeninu panvy a bola veľký bojovník, hoci niekedy už životom unavený.  Babička na oddelení traumatológie normálne komunikovala,  prijímala potravu, zlomenú nohu mala zafixovanú, nevyzerala, že by mala s výnimkou úrazu  iný  zdravotný problém, azda len bežné neduhy späté s jej vekom.

Internistka, ktorá babičku vyšetrovala,  však skonštatovala, že má akýsi bližšie neidentifikovaný nález na pľúcach a nie úplne ideálny krvný obraz, preto  poslala babičku na preliečenie na oddelenie geriatrie tej istej nemocnice. Na traumatológii nemohla z neznámych príčin zostať (v skutočnosti zo známych príčin,  lebo je verejným tajomstvom, že pacient po troch dňoch neprináša, ale míňa peniaze nemocnice).

Bez toho, aby informovali jej dcéru alebo kohokoľvek z príbuzných ju previezli na geriatriu. O tom, že neleží na JISke sme sa dozvedeli, keď sme ju tam prišli navštíviť. Vzhľadom na to, že babička mala zlomeninu stehennej kosti, nepripadalo do úvahy zobrať ju do domácej starostlivosti. Krutým paradoxom na prepúšťacej správe  z traumatológie bolo odporúčanie, aby babička na geriatrii rehabilitovala a robili s ňou dychové cvičenia.

Eutanázia na oddelení geriatrie

Hororové správy o tom, že na geriatrii starých ľudí „eutanazujú" tak, že na nich v zime otvoria okno, som vždy považovala za „urbánnu legendu", výplod fantázie, paranoidné  sklony či náchylnosť veriť konšpiračným teóriám. Až do okamihu, kedy som takúto eutanázia mohla sledovať  na vlastné oči. Azda len treba dodať, že slovo eutanázia nie je úplne na mieste, pretože rozhodne nešlo o „dobrú smrť".

Prvé dni sa babička držala. Dobrá nálada ani chuť do jedla ju neopúšťala, podpísala na naše naliehanie súhlas s operáciou (najviac ju presvedčilo, že si bude môcť pripiť fernetom na svoje 93. narodeniny, ktoré mala o pár dní), podľa informácií nášho priateľa, prednostu jednej z kliník, ju mali operovať v čo najskoršom termíne.

Ako blesk z čistého neba prišla správa, že babička dostala zápal pľúc. Nuž, starý človek, pomyslí si väčšina ľudí, nič neobvyklé. Bežné. Normálne. Mnohých starých ľudí po úraze postihne rovnaký osud.  Azda by sme si to mysleli aj my, keby sme nečakane neprišli v piatok po uplynutí návštevných hodín. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že na danej geriatrickej klinike nie je možné navštíviť svojho blízkeho  mimo návštevných hodín, ktoré sú - ak sa dobre pamätám - od 15. do 17. hodiny.

Zdá sa Vám to nepochopiteľné? Že nemáte právo byť pri svojej ťažko chorej  matke, sestre, babičke? Zdá sa Vám to nelogické? Že pri súčasnej vyťaženosti sestier a množstve pacientov nie je vítaná pomoc príbuzných, ktorí by svoju babičku obriadili, umyli, polohovali? Nuž, my sme logiku tejto veci pochopili.

Keď sme vstúpili v podstate „potajomky" do nemocničnej  miestnosti, našli sme babičku nielenže presťahovanú na posteľ pod okno, ale aj nahú, úplne povyzliekanú, iba v pamperskách, odkrytú, prikrývku mala pri nohách,  pričom  do miestnosti bolo otvorené dokorán nielen okno, ale aj balkónové dvere. V januári! Premrznutú sme ju obliekli, pozakrývali. V tom čase ešte vládala rozprávať, posťažovala sa, že ju nikto nepríde prebaliť, že leží v pošpinených plienkach mnoho hodín a že jej vyvesili zvonček na sestričky vysoko na hrazdu, aby na neho nedočiahla a nemohla „obťažovať" sestry.

Okamžite sme sa išli sťažovať, ale čakala nás iba agresívna bezočivá sestra, ktorá odvrkla, že ošetrovateľ asi „zabudol" babičku obliecť a vetrať musia, pretože to v miestnosti zapácha. A že mu to povie. Podotýkam, že hovoríme o januári 2013 kedy boli teploty hlboko pod bodom mrazu.

Na druhý deň sa situácia zopakovala. Tentoraz prenikla na oddelenie po návštevných hodinách  moja mama, babičkina jediná dcéra. Našla ju opäť nahú, pyžamový kabátik mala vyzlečený a hodený na balkóne, ležala odkrytá, balkónové dvere dokorán. Mama sa opätovne sťažovala, znovu sa dozvedela o zábudlivosti ošetrovateľa.

Babičkin stav sa v tom čas prudko zhoršoval, dusila sa, nemohla jesť, nemohla sa sama napiť. Vytrvalým nátlakom sme pre ňu vyžobronili kyslík, aby sme jej zmiernili utrpenie. Nebudem ani spomínať, že nohu nemala zafixovanú ani jediný deň, odkedy prišla na geriatriu (na traumatológii ju mala znehybnenú v akejsi „vaničke"),  že sme nachádzali babičku totálne dehydrovanú, pretože sa sama nemohla napiť, mohla sa iba bezmocne pozerať na pohár s nápojom na svojom stolíku, na ktorý nedočiahla.

V posteli som jej našla zahrabanú krabičku na lieky aj s liekmi, ktoré podľa rozpisu mali byť podané. Ani lieky teda nedostávala pravidelne. Ani nemohla,, pretože v tom čase by nijako nedokázala prehltnúť  tabletky, ktoré mala predpísané, pretože prehĺtala iba s obrovskými problémami. Napriek tomu sa pokračovalo v liečbe tabletkami!

Úplným vrcholom bolo pokladanie stravy na nočný stolík, odkiaľ ho zasa (pochopiteľne) nedotknutý odnášali preč. Po necelom týždni sa objavili hlboké  preležaniny, babička krvácala, mala bolesti. Bolo jasné, že bez našej nepretržitej prítomnosti sú jej šance na prežitie nulové. Mama dala výpoveď z roboty a ja som prekonala svoj odpor k vybavovaniu protekcie a zatelefonovala som riaditeľovi nemocnice, ktorého zhodou okolností dobre poznám, aby nám udelil výnimku a mali sme k babičke neobmedzený vstup.

Zvieratá zomierajú lepšie

Naša prítomnosť a povolenie od riaditeľa nemocnice spôsobili aspoň to, že sa personál neodvážil znovu babičku  povyzliekať a nahú vystaviť ľadovému prievanu  pod otvoreným oknom a balkónom. Iné pacientky toľko šťastia nemali. V jeden deň som našla na vedľajšej posteli opäť povyzliekanú, úplne nahú  umierajúcu starenku, dusila sa,  chrčala - úplne bez pomoci, osamelá nahá ľudská bytosť.

Jej utrpenie nebolo pre zdravotnícky personál ani natoľko zaujímavý, aby sa na ňu za tie dve hodiny, čo som tam strávila, prišli čo len raz pozrieť. Prišla som k nej, pohladkala ju a zakryla. Chcem veriť tomu, že pred smrťou zacítila aspoň závan ľudskosti. Keď prišla o hodinu neskôr na návštevu moja mama, pani už bola po smrti.

Babičku sa nám už zachrániť nepodarilo. Jej zomieranie bolo strašné. Podotýkam, že aj niekoľko hodín pred smrťou, keď už ležala v agónii, jej položili na nočný stolík večeru: chlieb s paštétou alebo niečím, čo si už nepamätám. Moja mama odišla z nemocnice o 18 hodine. O 18,46 podľa úmrtného listu babička zomrela. Nemusím zdôrazňovať, že nám o tom nikto nedal vedieť a správu sme sa dozvedeli až ráno.

Keď si pomyslím na to, ako zomierali moje zvieratká, zbavené všetkej bolesti, obklopené láskou a odprevádzané na druhý svet a porovnám to s tou strašnou mašinériou, ktorá pohltila moju babičku a do ktorej sme ju dobrovoľne odovzdali v presvedčení, že nemocnice sú tu na to, aby ľudí  liečili, som zdesená. Zdesená zlom a ľahostajnosťou, bezcitnosťou a krutosťou tých ľudí, ktorých som na danom oddelení videla. Plačem nad strašnou a nedôstojnou  smrťou, akú podstupujú starí ľudia na geriatrii daného oddelenia: nahí, opustení, dusiaci sa, v bolestiach z preležanín, utýraní hladom a smädom. Netvrdím, že je to tak všade. Podelila som sa o svoje zážitky z konkrétnej nemocnice.

Nebudem ju menovať. Nezaslúži si to jej riaditeľ, ktorý je čestný  a morálny človek. Chcem veriť tomu, že moje svedectvo a svedectvo ďalších ľudí,  ho pohne k tomu, aby na geriatriu vo svojej nemocnici občas inkognito vo večerných hodinách zašiel a  podrobil dianie za zatvorenými dverami kontrole.  Ako bodku môžem pridať komentár zamestnankyne pohrebnej služby, keď sme prišli vybavovať poslednú rozlúčku: „Ďalší z tejto nemocnice? Preboha, čo sa tam deje, každý deň mŕtvi..."

Autorka: Daniela Dvořáková

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?