Mám panický strach z našich nemocníc. Zažila som tam horor

Autor: Prvý pokus | 15.9.2013 o 12:07 | (upravené 20.9.2013 o 12:30) Karma článku: 16,41 | Prečítané:  27690x

V tomto prípade nejde o starého človeka, ktorý v agónii opúšťa pozemský život, ale o mňa, teda 26-ročnú mladú ženu, ktorá si kvôli banalite vytrpela maximum. Je im teda jedno, či tam majú 90-ročnú babičku alebo mladú zdravú ženu, ktorá má život pred sebou. Jednoducho nás berú ako tovar na páse.

Sťažnosť na Úrad pred dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je už napísaná. Ale po dlhom uvažovaní a odporúčaní tých, čo už takúto sťažnosť podali, som sa rozhodla, že budem ako väčšina a neodošlem ju. Pretože nič nevyrieši a napokon budem ja tou, ktorá sa na všetko sťažuje.

Navyše, v živote budem lekárov ešte neraz potrebovať a naozaj netúžim po tom, aby sa každý na mne vybúril (keďže tak či onak  sa to bude preverovať u každého lekára, u ktorého som bola v rámci predoperačných vyšetrení).

Pred vyše rokom mi náhodou diagnostikovali žlčníkové kamene. Akou náhodou? Nuž, praskla mi cysta na vaječníku a v rámci vylúčenia akéhokoľvek iného ochorenia mi robili komplet USG brucha a tam to objavili. Vraj dosť veľký 2x3 cm kameň.

Nerozumela som, ako to je možné, keďže moja strava je dosť striedma a organizmus neznesie nič ťažké. V mojom prípade šlo o tzv. juvenilný žlčník, teda dedičnosť. Musel ísť však von.

Dlho som sa odhodlávala, veď ma nikdy nebolel, nikdy som nemala záchvaty, proste som o ňom nevedela. V júni tohto roka som sa však rozhodla, že idem na vec. Našla som si novú neinvazívnu metódu SILS - teda odstránenie žlčníka len cez jeden otvor, cez pupok.

Podľa stránky danej nemocnice šlo o veľmi jednoduchý zákrok, bez komplikácii.  A tak som pondelok bola prijatá, s tým, že v utorok ma zoperujú a vo štvrtok som doma. Kiežby...

Samozrejme, pred operáciou som si prešla x vyšetreniami, keďže mám polycystické vaječníky a ochorenie štítnej žľazy. Všetko bolo v poriadku a bola som super adeptom na operáciu

Daný pondelok som celý deň preležala v nemocnici, žiadne vyšetrenia mi už nerobili. Na druhý deň ráno ma odviezli na operačku. A tu sa to začalo. Moje prvé sekundy po prebudení boli hrozné a bolestivé.

Prvou reakciou bol silný plač, že mi je strašná zima - totiž, bola som riadne podchladená a podľa mamy som mala úplné modré pery. Bolelo ma celé brucho, no, samozrejme, vôbec sme to neriešili, veď to bolo asi normálne.

Intravenózne mi boli podávané lieky proti bolesti, ktoré však ťažkosti tlmili len na krátky čas. Opakovane som sa sťažovala na veľmi nepríjemné bolesti brucha, ktoré podľa slov lekárov súviseli s prítomnosťou CO2 v dutine brušnej (tým mi naplnili pred operáciou brucho). Pri každom pohybe som cítila, ako sa mi vzduch presúva a tlačí na orgány, najmä na pľúca.

V stredu som začala mať výrazné gynekologické špinenie, vraj úplne normálne (čo mne normálne nepripadalo). V piatok, po 3 dňoch neznesiteľných bolestí a sťažností, bol vykonaný RTG hrudníka, USG brušných orgánov bez odstránenia obväzov z pupka, pričom nálezy boli v norme.

Podotýkam, že v rámci bežného priebehu operácie a pooperačných stavov som mala byť už prepustená z ústavnej liečby do domáceho prostredia. Lekári všetky moje problémy odôvodnili s tým, že je potrebné podať preháňadlo - no ďakujem pekne. Darmo som im vysvetľovala, že som už 5 dní nič nejedla, lebo nedokážem dať nič do žalúdka. Urobili si po svojom.

Ani nehovorím, o koľko horšie mi bolo a že to vôbec nič neurobilo! Navyše, sťažovala som sa na hnilobný zápach z rany, no sestrička mi na to odpovedala toto: „Ale kdeže, to sa Vám len zdá.

A tu sa to ešte len všetko začalo! V sobotu som už naozaj mala neskutočné bolesti, nemohla som chodiť, jesť, hýbať sa, a už pomaly ani dýchať. Po opätovných sťažnostiach mojej mamy, že do nemocnice zavoláme záchranku, sa lekári trochu prestrašili a vyslali ma na CT a USG brucha.

Kým som sa tam dostala, prisahám, že už som sa lúčila s mamou a priateľom. Ten, kto to nezažil, nevie, čo som prežívala. Len som bez slova a pohybu ležala, srdce mi ledva bilo a už som  ani nevidela pred seba.

Samozrejme, CT a USG boli v poriadku (no podľa ďalších okolností sme zistili, že jedna vec je, čo ukáže prístroj a druhá, aký nález napíše lekár)! Neviem, ako som sa dožila rána, no prežila som. Vkuse infúzie, lieky proti bolesti. Moje fialové ruky a potrhané žily boli v tej chvíli detailom.

Dovtedy bol prístup sestričiek a lekárov ako taký, ale už som začínala mať pocit, že ma berú za simulanta. Podotýkam, že stále som sa sťažovala na divný zápach z rany, navyše vyzerala otrasne. Odpoveď sestričiek a lekárov bola, že to je v poriadku (neviem, ako to vedeli, keď mi tam nikdy nepozreli).

V nedeľu mi zrazu nasadili silné antibiotika rovno do žily, vraj mam infekciu - dokonca urino. Neviem, ako k tomu došli, keďže som s močením problémy nemala. No dobre, pomyslela som si. Veď aj sám pán prednosta (ktorý ma operoval) dodal, že tam tkveli moje bolesti. No ale netkveli - samozrejme, bola som urológom 2x vyšetrená a všetko bolo v poriadku.

Už som začala na vizite počúvať reči, že som úplne zdravá a môžem ísť domov. Hlavne, že som ležala ako mŕtvola. Moja telesná teplota sa výrazne zvyšovala, tak sa mi ju snažili zrazi.

V utorok, stále v domnienke lekárov, že mám urino infekciu, mi záhadne vytlačili značné množstvo hnisu z rany. Samozrejme, upozornila som na to ja, keďže som pri pupku mala dosť veľkú guličku. Hnis nemohol vyjsť dovtedy sám von, lebo som mala stehy. Zrazu, po odstránení abscesu, už prednosta konštatoval, že to TU tkveli moje bolesti. Neodôvodnil, ako je možné, že mi vniesli silnú infekciu do rany, ako je možné, že to USG ani CT neukázali.

A po tomto dni sa začal teror zo strany zamestnancov danej super nemocnice. Ako naschvál, som začala mať veľmi silné kŕčovité bolesti žalúdka - len v noci. Bola som na gastroenterológii.

Na rannej vizite som sa sťažovala na tieto bolesti, no reakcia lekárov bola vyslovene nepríjemná. Počas posledných dní so mnou komunikovali ako so simulantom, prednosta sa dokonca podráždeným a agresívnym hlasom niekoľko krát opýtal: „Vy nechcete ísť domov? Vy tu chcete byť? Vy nechcete ísť domov?!!!!"

Odpovedala som, že áno, ale jedine v prípade, ak mi do prepúšťacej správy napíše, že mám bolesti žalúdka a rana je stále bolestivá a vyteká z nej tekutina. S tým nesúhlasil, a tak som absolvovala endoskopické vyšetrenie. Podľa lekárov bolo všetko v norme, a to tvrdili aj napriek tomu, že na niektoré výsledky z histológie bolo potrebné čakať 3 dni.

Navyše, nebola som v izbe sama a vystriedali sa pri mne 3 ženy, všetky boli svedkami ich správania a boli prekvapené, čo je to za prístup. Jednoducho, som im nesedela, pretože som sa sťažovala a nechcela podpísať reverz.

Po vytlačení hnisu mi bolesti ustupovali, no nočné budenie na kŕče v žalúdku mi všetko  komplikovali. Jednu noc som dostala neznesiteľnú kŕčovitú bolesť v oblasti medzi žalúdkom a miestom, kde bol prítomný absces. Bolesť bola natoľko výrazná, že som nemohla dýchať a privolala službukonajúcu sestričku.

Ani som nestihla povedať, aké mám ťažkosti a  bez slova vytiahla z vrecku akúsi bielu veľkú tabletku, vraj mi pomôže. Nepomohla a po hodine bolestí som pravdepodobne zaspala, presne si to už nepamätám.

Nemocnica mi ani len nechcela dať nahliadnuť do záznamov, čo je protizákonné, nezapisovala správne lieky, ktoré mi aplikovali, no po akýchkoľvek „vyhrážkach", že už v nemocnici sa obrátime na úrad, sa na nejaký čas upokojili.

Lekári sa ku mne správali ako k simulantovi, stále sa odvolávali na to, že som vôbec bolesti nemala, že infekcia je úplne bežná. Sestričky ma ignorovali alebo po mne ziapali, že moje ruky sú po kanilách v poriadku (podotýkam, že boli komplet fialové a nemohla som nimi hýbať), a tak som ich už mnohokrát ani nevolala a radšej trpela v tichosti.

Naozaj je ťažko opísať tie reakcie lekárov a sestričiek, tie reči. Pozná to len ten, kto si tým prešiel. Niektorí si ani neodpustili poznámky, že moja poisťovňa musí mať radosť - mimochodom, bolo to pred vyšetrením USG, čo je dosť podstatné pri zisťovaní môjho stavu!

A tak som konečne po 16 dňoch (mala som tam byť 3!) bola prepustená. Problémy neprestali, ešte raz sa mi zvonku vytvoril hnis, ktorý mi bez umrtvenia surovo niečím  prerezali. Stále však bola táto bolesť nič oproti tomu, čo som zažila v nemocnici. A tak som mohla po 2 mesiacoch od banálnej operácie skonštatovať, že som konečne relatívne OK!

Po prežitých bolestiach, dĺžke hospitalizácie a liečby som presvedčená, že liečba pooperačných komplikácií nebola správne určená a pravdepodobne nebola poskytnutá včas.

Takisto som názoru, že službukonajúci personál neprikladal žiaden význam mojim subjektívnym ťažkostiam, moje bolesti zľahčoval a nesnažil sa včas vykonať potrebné vyšetrenia na zistenie mnou popisovaných zdravotných ťažkostí.

Všetky vyšetrenia, ktoré som absolvovala, podľa tvrdenia ošetrujúcich lekárov neukázali žiadnu prítomnosť abscesu, no moje subjektívne sťažnosti značne vypovedali o tom, že niečo nie je v poriadku.

Nepáčil sa mi prístup lekárov, ktorí sa ku mne správali ako k simulantovi - predovšetkým na vizite, keď mi bolo dôrazne naznačené, prečo nechcem ísť domov, keď mi nič nie je.

Môj psychický stav je po tomto zážitku značne ovplyvnený, mám panický strach z pomyslenia, že by som mala byť opäť hospitalizovaná. Je to pre mňa celoživotná ujma a maximálna nedôvera v poskytovaní zdravotnej starostlivosti v našej spoločnosti.

Našťastie som bola len dvojposteľovej izbe - za ktorú som si zaplatila nemalé peniaze - veď som tam mala byť len 3 dni. Povedala som si, že súkromné nemocnice sú asi najhoršie, aj ked sa tvária, že sú elitou.

Autorka: Lenka L. (údaje sú v redakcii)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?