Som zdravotná sestra. Personál v slovenských nemocniciach? Otrasný

Autor: Prvý pokus | 16.9.2013 o 12:12 | (upravené 20.9.2013 o 12:30) Karma článku: 17,43 | Prečítané:  80266x

Som Slovenka, občianka Kanady od r. 1971 a registrovaná zdravotná sestra s 39-ročnou praxou. Na Slovensko som prišla na dovolenku po desiatich rokoch, aby som ešte raz - naposledy - videla maminu sestru, ktorá bola dlhodobo chorá. Netušila som, že moja dovolenka sa predĺži, zdramatizuje a poznačí môj súkromný i profesionálny život. Nechcem sa však rozpisovať o sebe, ale o niekom, kto si určite nezaslúžil tŕpky a nezmyselný odchod z tohto sveta.

Teta mala 78 rokov, prekonané dva infarkty, problém s tlakom, diabetes, a ako to už v starobe býva - problémy s chôdzou, očami, jemnou motorikou. Starala sa o ňu sesternica, ktorá s ňou a svojím manželom spolu bývali.

Keď sme sa zvítali, nevyzerala vôbec na ťažko chorú pacientku, pri ktorej je záchranná služba raz za mesiac-dva. O týždeň však už ležala na jednotke intenzívnej starostlivosti nemenovanej nemocnice nemenovaného okresného mesta, ktorú vlastní nemenovaná finančná skupina. Po troch dňoch sa jej stav stabilizoval a tetu preložili na interné oddelenie.

Nasledovali infúzie, pozorovanie, zmena medikamentov. Po týždni na internom oddelení tetu pustili domov. Sesternica mi povedala, že takto sa to deje už dva a pol roka. Tetu vezme záchranka, v nemocnici ju „stabilizujú" a do desiatich dní - údajne poisťovňa nerada prepláca dlhší pobyt v nemocnici - ju prepustia do domáceho liečenia.

Už prvýkrát sa mi zdali niektoré veci pri návšteve tety na oddelení zvláštne. Popoludní sme takmer nikdy nevideli žiadneho lekára. Niekedy ani sestričku. Raz som niesla tete čisté prádlo, na chodbe blikali svetlá izbových alarmov a sestrička si napriek zvukovým signálom pokojne telefonovala s priateľkou. Cez otvorené dvere som videla, ako v jednej izbe na posteľ pred seba dávi pacientka, tak som sa vrátila k sesterskej izbe, aby som to povedala sestre. Veľmi neochotne ukončila telefonát.

Pri otázkach - keď som sa pýtala izbového lekára na stav mojej tety - mi stále odpovedali, že „je to dobré" alebo „pri tých diagnózach to už lepšie nebude". Nikdy nič konkrétne. Ak som sa na to opýtala, mala som čakať na výsledky. Tiež sa mi stalo, že lekár, keď ma uvidel, zrýchlil krok a povedal, že teraz nemá čas. Pre mňa je akékoľvek takéto správanie personálu oddelenia neslýchané!

Zhruba o týždeň ochorel sesternicin svokor. Najprv bol niekoľko dní na neurológii, kde sestričky vrieskali na pacientov, že si nesmú sami merať tlak(!!!) a nemajú si čo do nemocnice nosiť svoje teplomery a tlakomery. Svokrov sused mal problém dôjsť na WC, preto nosil plienky. Jeho príbuzní sa čudovali, že musia do nemocnice nosiť denne 8 ks plienok, pretože „mu ich treba často meniť" (!!!), vraj tak sám požadoval.

Sanitárky často odnášali nemocničné jedlo nedotknuté. Niežeby všetci pacienti jedlo odmietali. Niektorí sa nevedeli najesť. A hanbili sa to povedať. Alebo báli. Sestrička, ktorá prišla nakŕmiť svokrovho suseda aj pred nami, návštevou, nevyberavo napomínala útleho starčeka, aby poriadne otváral ústa, že mu všetko vypadáva z úst, ako opici (!!!) a po nakŕmení, ho nohou (!!!) odstrkávala na posteľ, len aby sa ho nedotkla rukou.

Sesternicin svokor prestal tiež jesť, po hovore s ošetrujúcim lekárom bolo prisľúbene sonografické vyšetrenie. O dva dni!!! Zaujímalo by ma, koľko ľudí v tej nemocnici umrelo od hladu! Synovec sa dozvedel o používaní vysokoenergetického nutričného nápoja, tak sme ním začali kŕmiť sesternicinho svokra. Myslím, že mu synovec zachránil život. Príbuzní ďalšieho dlhodobého pacienta poprosili sestričky, či by dedka neoholili a neostrihali mu nechty na rukách. Odpoveď: „Tu nie je holičstvo ani pedikúra!"  ma tak naštvala, že som chcela ísť za primárom alebo za riaditeľom nemocnice.

Sesternica ma stiahla za ruku, držala ma a nedovolila mi nikam ísť. Pohádali sme sa. Ona argumentovala tým, že ja odídem, ale oni tam musia žiť a lekári ich budú poznať a podľa správania sa o nich starať. Neviem, či malo zmysel argumentovať tým, že toto nie je žiadna starostlivosť. Podriadila som sa jej vôli.

O ďalších niekoľko dní bola u sesternice opäť záchranka kvôli jej mame. Tetu tlačilo na hrudi a opäť ju vzali na interné. Ako vždy, nasadili infúzie, ako vždy zahalili celý proces liečby do tajomstva ako nejakí indiánski šamani - a ako vždy ju cca po desiatich dňoch pustili domov. Za ten čas na jej izbe umrela jedna pani, ktorá si dva týždne nemohla normálne ľahnúť v posteli, pretože sponzorsky darovaná posteľ bola pokazená a permanentne nastavená v polohe pre polosediaceho-pololežiaceho pacienta.

Dúfam, že pán primár si jedného dňa sám vyskúša takéto spanie. Za ten čas tete dvakrát dali ako suchú večeru neolúpaný kaleráb. Verím, že zostavovateľ jedálnička nemocnice jedného dňa sám zistí, aké je to jesť bez zubov kaleráb od hliny, ktorý si takmer osemdesiatročný človek nevie sám olúpať. Za celý ten čas jej ani jedenkrát neprezliekli posteľ.

Teta doma pookriala, brala som ju na vozíku na dlhšie prechádzky a všetko svedčilo tomu, že sa jej zdravotný stav lepší. Tešila som sa s ňou a z nej a na nočné mory z nemocnice som zabudla. Už sa blížil čas môjho odchodu, keď jej jedného večera prišlo opäť ťažko. Sesternica volala záchranku, tí sa nevedeli rozhodnúť, či ju vziať do nemocnice, alebo nie. Nakoniec ju predsa len vzali a teta skončila opäť na internom oddelení.

Sesternica si asi zvykla, mne však neprítomnosť zdravotného personálu v popoludňajších hodinách vyslovene prekážala - jedna sestra na celé oddelenie???!!! Na cca 50-60ľudí???!!!  Pričom ošetrujúca sestra nevedela povedať nič o kontraindikácií podávaných liekov. Minimálne trikrát sa mi stalo, že sestrička povedala, že je „tu nová a ešte sa len zaúča", teda nepozná situáciu a nevie mi odpovedať.

Tete sa zhoršil stav - aj študent zdravotníckej školy by identifikoval zápal alebo sepsu - ošetrujúca lekárka však namiesto podania antibiotík volala neurológa. Ten zhodnotil zimničný tras ako Parkinsonovu chorobu, sestrička zmerala tlak a teplotu, dali jej injekciu...

Do smrti si budem vyčítať, že sme pri nej so sesternicou neostali. Neostal pri nej nikto. Bola tam len sanitárka, ktorá jej dala zo trikrát napiť. Teta v noci umrela.

Úprimnú sústrasť nám popriali ďalšie sestričky, ktoré tam boli nové a zaúčali sa.

Prečo som to tak rozpísala?

Určite preto, aby som si uľavila. Aj keď to takto asi nikdy nebude možné.

Ale napísala som to aj pre vás.

Aby ste vedeli, čo sa u vás, na Slovensku, v nemocniciach deje.

Ako sú ľudia profesionálne nezodpovední, cynickí, ľahostajní a arogantní.

Ako ste vy, pacienti alebo príbuzní, vystrašení z možnosti, že vás dobre neošetria, nevyliečia... že vaše umieranie nebude dôstojné.

Keď neurobíte proti tomuto súčasnému stavu nič, môže sa v budúcnosti stať, že  budete to práve vy, kto bude ľutovať, že sa neozval, keď sa mal.

Ako ja.

Stačí tak málo.

Prejaviť nespokojnosť.

S prácou alebo správaním zriadenca, sanitára, sestričky, lekára - ešte hneď na začiatku, keď to zbadáte - nie vtedy, keď je už neskoro.

Ak zbadáte ľahostajnosť, neprofesionalitu, drzosť - sťažujte sa! Ak to nepomôže, napíšte do novín, volajte televíziu! Urobte rozruch!

Kričte, nadávajte, ak treba - tresnite niekomu po papuli - veď ide o ľudský život! O ľudský život niekoho blízkeho! Niekoho, koho máte radi! Nečakajte, kým pôjde o ten váš! A že sa vás nebude mať kto zastať.

A nebojte sa, že vás ošetria horšie, zle alebo vôbec! Strach im nedovolí! Už vraj aj v slovenských väzniciach sedia odsúdení za zanedbanú zdravotnú starostlivosť.

Nedajte sa učičíkať slovami, že za také peniaze v zdravotníctve nikto robiť nebude, že sestry a lekári si nájdu prácu v cudzine za lepší plat. Za také výkony, aké som videla, by si v západných krajinách nenašli lekári a sestry prácu ani ako sanitári a ošetrovatelia. Nevraviac o správaní.

V posledných dňoch som čítala o viacerých prípadoch na Slovensku, keď vinou lekárov alebo zdravotníkov niekomu umrel alebo ťažko ochorel príbuzný. Zatiaľ to vyzerá tak, že zatiaľ nad obyčajným občanom má stále  navrch profesný klan, ktorého delikty zaštíti aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Alebo dobre platení právnici nemocnice, poisťovne alebo nemenovanej finančnej skupiny.

Nenechajte to dôjsť tak ďaleko!

Pýtajte sa, informujte sa, dajte si vysvetľovať, prečítajte si Chartu práv pacientov, kritizujte...

(Ak vám lekár povie, že kritizovať môžete až potom, keď šesť rokov budete študovať medicínu a potom urobíte dvoje atestácií (ako vraj  s obľubou zdôvodňujú majstri uzdravovania), argumentujte ich kibicovaním do iných ako medicínskych oblastí - je napočudovanie zaujímavé, ako sa veľký počet lekárov angažuje napr. v spoločenských a politických činnostiach, alebo tým, že na konštatovanie nepravidelného chodu motora nemusíte byť strojníckym inžinierom, kandidátom vied.)

Veď ide len o to, aby si každý robil len to čo má. Čo vyštudoval, čo robí. Ale nech to robí zodpovedne!

autorka: Božena Wright

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

EKONOMIKA

Súd rozhodol, že najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?