Aj moja babička ležala na geriatrii. Akú mám skúsenosť?

Autor: Prvý pokus | 20.9.2013 o 11:33 | (upravené 20.9.2013 o 12:29) Karma článku: 13,98 | Prečítané:  14709x

V posledných dňoch som mala možnosť čítať viacero nelichotivých príspevkov o stave slovenských zdravotníckych zariadení, o neochote, beznádeji a totálnej ľahostajnosti, ktorá podľa všetkého panuje na mnohých takýchto miestach. Keďže mám pomerne čerstvú skúsenosť so slovenským zdravotníctvom, rozhodla som sa napísať týchto pár riadkov.

Pravdepodobne budete ako čitatelia niekoľkáteho príspevku na túto tému očakávať podobnú, čiernu, nôtu - všade je špina, zariadenia sú otrasné a technika zastaralá, personál nespolupracuje (ba práve naopak), strava v nemocniciach je humus a v prípade starších ľudí (tých „šťastlivcov", ktorí skončili na geriatrickom oddelení) sa takmer až čaká na skon dotyčného. Dám vám nápovedu, nebude to všetko až také čierne - iba niektoré časti.

Pre priblíženie rodinnej situácie, v polovici leta sa zhoršil zdravotný stav mojej babičky. Pár dní sa cítila veľmi zle, nemohla spať, nevedela sa poriadne nadýchnuť a nemohla byť samostatne aktívna tak ako vždy. Dovtedy čiperná, samostatná sedemdesiatnička sa počas týchto pár dní zmenila na slabú, obávajúcu sa babku. Samozrejme že bolo nutné aby bola umiestnená v nemocnici.

Ja ako mladá osoba som bola prekvapená už len faktom, že ľudia starší ako 70 rokov v prípade zdravotných problémov automaticky putujú na geriatrické oddelenie. Geriatriu som dovtedy považovala len za oddelenie, kam sa dostanú starí ľudia dlhodobo neschopní byť samostatní a teda odkázaní na lekársku, ošetrovateľskú starostlivosť.  Tak sa naša babička ocitla na takomto oddelení, konkrétne to bolo v Podunajských Biskupiciach v Bratislave. A teraz fakty, resp. moje postrehy, ktoré sa pokúsim čo najmenej skresľovať.

Keď som babičku išla prvýkrát navštíviť, ocitla som sa v celkom architektonicky peknom, no veľmi zastaralom komplexe pozostávajúcom z viacerých oddelení. Chcem tým povedať, že všetko tam vyzeralo viac menej primerane tak 60.-70. rokom. Pekný park pre pacientov, príjemná atmosféra pri vstupe do nemocnice, no samozrejme privíta vás napríklad vytŕčajúca špongia z kedysi pôvabného kresla, 50 ročné postele, mierne preležané matrace, pokazené žalúzie, atď. Pravdepodobne predošlé slová nikoho neprekvapia, veď každý z nás už určite prišiel do styku s vybavenosťou nášho zdravotníctva.

Budem ale konkrétna. Babička ležala v izbe ešte s jednou ďalšou pacientkou, čo som považovala za vcelku úspech, evidentne pôvodne bola miesnosť určená pre tri osoby. Kúpeľňa nebola síce veľmi vynovená, no bola pri každej návšteve čistá (ajkeď cítila som sa trochu čudne, keď aj toaleťák som si musela pýtať od babičky - každý musel mať vlastný). Šetrí sa. Práve v čase keď sa babička dostala do nemocnice trpeli všetci Bratislavčania (a samozrejme starší ľudia obzvlášť) extrémne horúčavy, ktoré nedali mnohokrát spať ani mladším ročníkom.

Prečo sa rozpisujem o počasí? Človek 21. storočia by mal sklon predpokladať že keďže sa klimatizácie stali už celkom bežnou súčasťou životov mnohých z nás (v práci, v aute...), tak bude touto vymoženosťou vybavené aj miesto, kde by naozaj pomohlo mnohým. Omyl. A možno som len ja príliš rozmaznaná, keď „očakávam" že na geriatrickej klinike v štáte EÚ by mohla snáď byť klimatizácia. Možno je to sčasti aj irelevantná pripomienka, veď väčšina Slovákov zase nieje od klímy závislá. Ja len že je známe ako starí ľudia ťažko znášajú horúčavy. Iste je mi známy aj stav finančných tokov do zdravotníctva. Ospravedlňujem sa za takúto odbočku.

Teda v izbách mohlo byť v priemere toľko stupňov, koľko by ste pocitovo namerali na slnečnej strane bytovky s polonefunkčnými žalúziami po dvoch týždňoch trvajúcich 40tkách. Na druhej strane, opäť dodám poľahčujúcu okolnosť, v každej izbe bol aspoň jeden ventilátor, ktorý som ocenila aj ja ako návštevník. Tak aspoň nejaké oživenie.

Spomínaný nábytok vyzerá ako vyzerá, s tým sa z krátkodobého hľadiska zrejme nič zásadného robiť nebude. Nemusím dodávať že vozíky pre pacientov, rovnako ako lehátka a prepravné vozíky na kyslíkové a iné bomby na mňa pôsobili ako z poľnej nemocnice z čias upadajúceho Rakúska-Uhorska. Celkovo geriatrické oddelenie svojím dizajnom pripomína záber z filmu z normalizačných rokov, teda smutnú spomienku na minulosť.

ALE, a práve sa prehupujem do časti, ktorou by som rada prispela k debate o personále, zanedbávaní a neochote, tomuto výjavu zo starého filmu sa vcelku úspešne vytrhávajú ochotné zdravotné sestry, ktorých je ( a to som bola aj ja ako neznalec prekvapená) dostatok, nie sú oduté, vo väčšine prípadov sú dokonca veľmi milé, dá sa s nimi prehodiť reč. Musím povedať, že sa mi ani raz počas dvoch týždňov intenzívnych návštev nestala žiadna situácia, ktorá by sa podobala na horory opísané v predchádzajúcich príspevkoch.

Musím dodať, že babička bola v porovnaní s ostatnými pacientmi, ktorých som mala možnosť vzhliadnuť ešte pomerne aktívna a menej závislá. Nebolo potrebné jej meniť plienky, prestavovať ju na posteli, ani ju kŕmiť. Z toho čo som však videla, tak aj zaobchádzanie s takýmito ťažšími prípadmi bolo v rámci možností ohľaduplné, nikto nikomu nenadával že nechce jesť, pacienti mali vždy čisté prádlo, neboli špinaví. Samozrejme človek nevidí to, čo sa deje mimo návštevných hodín, v prípade mojej príbuznej som ale naozaj nemala dôvod na podozrenie zo zlého zaobchádzania zo strany personálu.

Čo sa týka nemocničnej stravy, ktorej bolo v blogoch tiež venovaných nemálo nelichotivých prívlastkov, opäť musím povedať, že sa ani raz nestalo, že by bolo na jedenie niečo vyslovene hnusné. V čase podávania večere som bola pravidelne prítomná, väčšinou išlo o klasické jedálenské jedlo, občas sa podávala suchá strava. Nebolo to nič extra, taký priemer školských jedálenských zariadení.

Keď už sa tu takto rozpisujem, nech sa páči niektoré chody na ktoré si spomínam: rezance na slano/sladko, ryžový nákyp, pletenka so syrom a šunkou (šunka nič extra, ale tak čo čakáme), zemiakový prívarok s vajcom a zemiakmi. Nikdy nešlo napr. o „nelúpaný kaleráb", ako bolo napísané v jednom príspevku (čím samozrejme nevyvraciam že to tak bolo). Strava obsahovala minimum zeleniny a mliečnych výrobkov (čo niekomu vyhovuje viac, niekomu menej). Čo sa mi zdalo byť nemysliteľné bolo, že keďže stravu dovážali v tzv. kulinároch takým malým traktoríkom cez celý park, zrejme pod vplyvom natriasania sa tekutiny (polievky) dosť často trochu vyliali na tácku. Taká zbytočná nedbanlivosť.

Čo sa týka ochoty personálu. Stalo sa, že babičkinej izbovej kolegyni sa podarilo zavadiť napichnutou rukou s infúziou tak, že všade po zemi začala kvapkať krv. Sestrám nerobilo žiaden problém (a tak to má byť) to napraviť, boli opäť veľmi milé, zašpinenú dlážku hneď bez všetkého očistili. Počas celého dňa chodili sestry samozrejme hore-dole s infúziami, babičke tiež niečo večne kvapkalo do ruky.

Najvýznamnejším personálom sú samozrejme samotní lekári. O týchto sa nebudem veľmi podrobne rozpisovať, nakoľko som s nimi nemala až tak dočinenia. Na ich adresu môžem povedať snáď iba toľko, že je len veľmi málo tých, ktorí sú ochotní sa rozprávať s „laikom" otvorene, bez prehnanej pompy a zrozumiteľne. Tým netvrdím, že zle vykonávajú svoju prácu. Z mojej (našej rodinnej) skúsenosti som sa však až v príliš veľa prípadoch stretla s odmietavým postojom z ich strany, veľakrát je problém vysvetliť hoci aj jednoduchú vec, a predovšetkým vo väčšine prípadov je snaha o komunikáciu zo strany lekára nulová.

Len na ilustráciu, osobne som si dala viackrát námahu preštudovať si (v rámci svojich možností) lekárske správy babičky (alebo aj svoje). Pod preštudovaním myslím spoluprácu s googlom, kde dnes nájdete výklad naozaj hocijakého odborného pojmu. Takto ste schopní vytvoriť si aspoň základnú predstavu o zdravotnom stave - možno nie súvislostiach medzi pojmami, ale aký taký prehľad. Tým chcem povedať, že sa nepovažujem za ovečku, ktorú pri návšteve lekára treba odbiť s tým že jedz týchto tabletiek tolkoto o tejto hodine. Myslím si, že som schopná pochopiť aj širšie vysvetlenie mojho zdravotného stavu.

Príbeh mojej babičky sa bohužiaľ už skončil, a to na rovnakom mieste o ktorom vám tu rozprávam. Jej diagnóza nebola veľmi priaznivá, vyhliadky boli vcelku oklieštené, no všetci sme dúfali v zlepšenie (veď ako inak?), ktoré samozrejme nikto netuší aké by malo trvanie. Bol to síce prvýkrát čo vôbec do nemocnice poputovala, ale ako 70tnička už samozrejme poberala rôzne medikamenty na jednotlivé diagnózy.

Čo je ešte podstatné pre pointu ohľadom starostlivosti v nemocniciach, a čo chcem podčiarknuť na celom tomto príbehu je prístup lekárov v jej hodine dvanástej. Po dvoch týždňoch v nemocnici sa babičke priťažilo, mala (zrejme) mozgovú príhodu. Nepíšem to preto, že by som podozrievala lekárov, že sa o tento stav pričinili. Rovnako neviem, ako dlho by sa takémuto niečomu dalo predchádzať s odlišným prístupom, inou liečbou, a iným prístupom samotnej pacientky (sama bola pomerne tvrdohlavá a s rodinou sa domnievame, že bolo pár situácií, kedy sa vykašlala na isté vyšetrenia a prehliadky, ktoré možno mohli predĺžiť jej život).

Takto sa dostala na miestnu JISku, jednotku intenzívnej starostlivosti. Netuším, ako vyzerajú JISky inde, bola som (nasťastie) iba na tejto. Fakty: na JISke NIE JE klimatizácia. Čiže na JISke akurát fungujú opäť ventilátory, ktoré samozrejme v spomínaných horúčavách situáciu veľmi nezlepšujú. Opäť netvrdím, že by babička vyšla stadiaľ zdravá, ak by tam klimatizácia bola. Je to len postreh.

Pointa prečo sa rozpisujem o JIS, spočíva v mojej snahe sa aj touto cestou POĎAKOVAŤ ošetrujúcej lekárke, ktorá mala babičku v jej posledných hodinách na starosti. Od mozgovej príhody trvalo iba niekoľko hodín (tzv. kritických, kedy sa stav buď vyvinie do nejakej formy ožitia, alebo je to natrvalo stratené) kým bolo viac menej jasné, že je koniec. Celé tieto hodiny sme nečakali v nemocnici, samozrejme sme nevedeli kedy sa čo stane. Takto sme rozjímali doma, keď nám ošetrujúca lekárka zavolala a povedala, že by bolo asi dobré aby sme prišli, že sa podľa nej blíži posledná hodina.

Tento počin si veľmi vážim, pretože vďaka tejto osobe sme mohli byť pri našej milovanej počas jej posledných chvíľ. Vďaka tejto osobe sme babičku držali do poslednej chvíle, nebola sama keď umierala.

Týmto príbehom chcem vrhnúť aspoň trochu svetla do opisovanej nočnej mory vládnucej v slovenských (geriatrických) nemocniciach. Vôbec nechcem tvrdiť, že máme „dobrý" systém zdravotnej starostlivosti, v tejto oblasti by sa zrejme iba horko-ťažko našlo niečo, čomu by neprospelo aspoň mierne vylepšenie. Musím tiež dodať, že moja skúsenosť je iba jednou z tisícov, teda rozhodne netvrdím, že je toto reprezentatívny report.

Bolo by ale fajn, ak by tento príspevok poslúžil ako istá malá protiváha k početným extrémne kritickým blogom. Aspoň tak, že aj na Slovensku existujú miesta, kde môžeme nájsť ľudské prostredie a správanie.

autorka: Kristína Petríková

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?