Mám bulímiu, neodsudzujte ma

Autor: Prvý pokus | 5.10.2013 o 15:00 | Karma článku: 9,41 | Prečítané:  1928x

Prečo môže ochorieť niečo, čo ani nevidíme? Nevieme to skonkretizovať v časti ľudského tela. A nevieme to ani poriadne zadefinovať, natož vyliečiť. Prečo niekto niečo také vymyslel!!!Dá sa utopiť na vzduchu? Kričať, aby vás niekto zachránil, pritom nechcete ani najmenšiu pozornosť. Aj tak vás nikto nepočuje. Zúfalo potrebujete okolo seba ľudí. Viete to, ale ústa hovoria: nie, som v pohode. Všivavá pretvárka.

Sedím v obývačke a plačem. V telke ide big bang theory so slovenským dabingom a prekvapivo ma to neirituje. Je mi to jedno. Ako všetko okolo mna. Aj to, že moji rodičia chodia okolo, vidia ma a ignorujú, aj to, že by som za 10 minút mala ísť von za kamoškou. Nedokážem, nevládzem.

Som bulimička. Celým telom,celou dušou. Chcem sa uzdraviť? Ja neviem. Na liečení som bola, 4 mesiace prešli ako voda, doma mi „zdravie" vydržalo sotva 2 týždne. Myslela som si, aká som silná, ako sa uzdravím, ako sa tam už nikdy nevrátim... a BUM! Som v tom znovu až po uši. Môžem si za to sama, ničí ma to. Kiežby som mohla niekoho obviniť. Ukázať naňho prstom. Vynadať mu, dať mu facku, zakričať mu do tváre PREČO JA!!!! Ale nikto taký nieje. Maximálne ja.

Neviem prečo taká som. Možno sa taký človek proste narodí. Nezapadne do tohto sveta a hľadá niečo, čím si pomôže. Nerobím to pre postavu (ani to nevidieť), nerobím to pre zaujímavosť, pre strach z jedla... Robím to, lebo je to pre mňa prirodzené. Niečo, čo je súčasťou mňa. Keď si dávam pozor a nevraciam, nespoznávam sa. Pripadám si vtedy nechutná. Pretváram sa aj pred samou sebou. Avšak niekedy aj napriek vracaniu nastane blok. Trasenie rúk, záchvat paniky, slzy, pocit že som v nejakej inej realite. Všetko zrazu plynie pomaly a ja si pripadám ako...blázon. A vtedy ju potrebujem. Svoju najlepšiu kamošku. Je to zrejme nepochopiteľné niekomu kto to nezažil.

Chcem sa vykričať, vyplakať, vypísať. Mám v hlave toľko slov, myšlienok a pritom toto ledva ťukám do wordu. Ako keď idem psychologičke. Po ceste tam mám toho toľko nachystaného. Mám pocit že hodina mi nebude stačiť. Ale prídem tam a mlčím. Vzácny čas pre mňa plynie a ja sa nezmôžem na slovo. Ako okno pri skúške. Vraj bulímia nie je hlavný problém a aj tých cca 10 minút hovorím len o nej. O narážkach na jedlo zo strany rodiny, o hádkach, o tom ako ju beriem ako moju súčasť. A verte či nie, s takou vecou sa lúči dosť ťažko.

A ako to vyzeralo jednoducho. 5 rokov som tajila pred všetkými, a asi aj sama pred sebou, že som bulimička. Zrazu som to z ničoho nič povedala rodičom. Za tri týždne som išla na liečenie. Super, super, priznala som sa, prvýkrát s tým niečo robím. Liečenie bolo fajn, našla som si dokonca kamošky. Všetko bolo dokonalé, ružové. Dokonca aj strach z príchodu domov sa zdal vtedy... prehnaný? Ukázalo sa že nebol.

Ako som to dokázala. Dostať sa znovu na spodok. Do pekla. Nechcem nikoho trápiť, nechcem nikoho zaťažovať. Niekedy si prajem neexistovať. Raz som aj pojedla lieky, ale nakoniec som ich vyvracala. Túžim byť pierkom a uletieť alebo suchým listom... Zmiznúť alebo nikdy neexistovať. Viním sa alebo ľutujem? Asi ani jedno. Je to proste tak, je to nahovno. Mám poslúchnuť psychiatričku? Ísť znovu na liečenie? Neverím, že mi to pomôže. Neverím, že mi niečo pomôže. Budem tam, bude fajn.  Možno je to ako v knižke F50. Vlastne tomu jedine verím. Snažiť sa môžem akokoľvek, ale kým duša nechce byť zdravá, nebude. A dušu neovplyvním.

Potrebujem veriť že mi bude lepšie! Viem, že si ťažko vybudujem dôveru u rodičov, keď som ich opäť sklamala. Niekedy si prajem, aby mali so mnou väčšiu trpezlivosť, alebo aby... mi dokázali ukázať, že mi veria alebo že ma ľúbia. Viete, je ťažké byť na to sama. Je to ako topiť sa na vzduchu, kričať o pomoc napriek tomu, že nechcem, aby ma niekto počul. A aj tak ma nikto nepočuje, kedže kričí iba duša. Telo hrá svoju hru.

Načo som to sem napísala? Ani neviem asi len... neodsudzujte ľudí, čo vracajú, nejedia, alebo barsčo. Niekedy to môže začať pochabím chudnutím a potom to ovládne celého človeka a nevie ani ako. A možno len... celkom sa mi aj uľavilo. Je ľahké povedať niečo tak osobné nikomu a zároveň všetkým. No nič. Ostáva len utrieť slzy, obliecť šaty, zamaskovať uplakané oči, nahodiť úsmev a ísť von.

autorka: J. M. (údaje sú v redakcii)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?