Život v jednej detskej nemocnici alebo kde bolo, tam bolo?

Autor: Prvý pokus | 27.11.2013 o 19:15 | Karma článku: 19,46 | Prečítané:  8235x

Prišla som ako 21-ročná do novej krajiny. Nikoho som nepoznala, hoci som študovala jazyk zopár rokov, predsa len mi robilo problém porozumieť veľkej väčšine rýchlo vyslovených viet. Ale odjakživa som bola bojovník, a keď som si niečo vzala do hlavy, podarilo sa mi to dosiahnuť.

Zopár týždňov som najprv sledovala televízne programy a našla som si priateľov, no naša slovenská nátura nám nedovolí dlho sedieť doma na zadku, a tak som čoskoro potrebovala niečo viac. Ako čerstvo vyštudovaný fyzioterapeut som sa vybrala do detskej nemocnice.

Nevedela som, kam ma môj osud nasmeruje, a tak som aj na radu priateľky zistila takú veľmi zaujímavú vec.

V nemocniciach tu majú oddelenie dobrovoľníkov. Sú to ľudia od veku 18 a viac, ktorí sa pre nejaké záhadne príčiny rozhodli venovať svoj čas bezplatnej práci. Stretla som študentov, ktorí sa snažili v rámci svojho študijného plánu absolvovať zopár stoviek hodín dobrovoľnej činnosti. Stretla som mamy, staré mamy či tety, ktoré prichádzali na hodinu, dve týždenne odvďačiť sa za starostlivosť, ktorá bola poskytnutá ich chorým deťom v čase núdze. Našla som ľudí, ktorí boli doma  na dôchodku či na invalidnom, a chceli byť nejakým spôsobom užitoční. Našla som businessmanov, ktorí chceli dať niečo komunite, v ktorej sa im podarilo vybudovať ich business. Zopár hodín do týždňa či do mesiaca. Stačí tak malo. Muži  rovnako ako ženy  pobehovali v modrých dobrovoľníckych uniformách  po chodbách, s úsmevmi na tvárach a vždy s pomocnou rukou.

Vedela som jednoznačne, že tu sa niečo nové naučím.

Po úvodnom prijímacom rozhovore som dostala uniformu a kus papiera, na ktorý som spomedzi iných vecí vyplnila, koľko by som chcela pracovať a ako často. Za každú minútu sú mi vďační.

Človek v dnešnom svete zabúda, aké ľahké je dávať a niekomu pomáhať. Benefit je obojstranný a peniaze v tom nehrajú absolútne žiadnu rolu.

Samozrejme, na ďalší deň som nastúpila, a tak sa začala moja cesta, ktorá trvá do dnešného dňa.

Každé ráno som nastúpila do kancelárie,  kde sme sa zaevidovali a napísali, aký druh práce by sme radi v ten deň vykonávali a koľko máme času. Niekedy som roznášala výsledky z labákov, inokedy som chodila robiť doprovod rodinám, keď prišli navštíviť svoje dieťa. Pomáhala som triediť poštu a iné dokumenty, týkajúce sa starostlivosti o pacienta. Boli sme taká malá modrá armáda osobných poslíkov, napriek tomu, že táto nemocnica má aj potrubnú poštu. Predsa len, sú veci, ktoré  treba doručiť okamžite.

Chodila som na pooperačné sály priniesť vozíky či barly a doprevadiť pacientov pri prepúšťaní až na parkovisko k ich autu. Občas som zostávala celý deň za veľkým pultom pri jednom z hlavných vchodov, presne ako na recepcii v hoteli. Tam som si musela moju angličtinu brúsiť, či som chcela, alebo nie. Poskytovala som informácie, kde koho nájsť a kam koho nasmerovať, aby sa nestratil.

Občas som zostala v našej kancelárii, kam nám prichádzali rôzne darčeky od ľudí a organizácií. Niekto mal geniálny nápad a začal štrikovať ponožky pre novorodencov. Keď sa to ľudia dozvedeli, začali sa nám sypať do nemocnice ponožky, ušité návliečky na podušky a štrikované deky, ktoré sme rozdávali pacientom pri prijatí a ktoré si, samozrejme, vzali domov. Občas som triedila farbičky, papiere, vystrihovačky a iné malé zábavné veci, ktorými  si môže dieťa spríjemniť svoj dlhý pobyt na lôžku. Ak bolo treba, a bolo nás dosť, chodievali sme im aj s tým pomôcť. Niekto z našich dobrovoľníkov bol šikovný stolár a urobil malý vozík, celý pomaľovaný, na ktorý sme každé ráno takéto "urob si sám" veci dali a začali sme robiť vizitu, presne ako lekár. Z izby do izby. Väčšine detí sa rozžiarila tvár a každý deň sa tešili, čo nové im prinesieme.

Ak sa vyskytlo, že rodič či príbuzný nemohol zostať pri svojej ratolesti, niekto z nás prišiel čítať rozprávky alebo nakŕmiť malého pacienta, samozrejme v súlade s jeho zdravotnou starostlivosťou a so súhlasom sestričky.

Spomedzi aktivít, o ktorých sa mi ani len nesnívalo, sa mi najviac páčilo oddelenie, ktoré tak isto patrilo ku nám dobrovoľníkom, no musel byť na to špeciálny tréning a človek musel vlastniť objekt tejto aktivity. Dobrovoľnícke psy. Momentálne máme takýchto dobrovoľníkov okolo 60, možno aj viac. Keď som pred 20 rokmi začínala, bolo ich možno do päť. Viete si predstaviť, že po chodbe nemocnice poskakuje chlpáč, ktorý sa zavezie na štvrté poschodie výťahom a cele doobedie chodí z izby na izbu, skáče z postele na posteľ a vyčarúva úsmevy na tvárach detí, ktoré musia byť v nemocnici?

Nestretla som ich iba na normálnych oddeleniach ako ortopédia, kardiológia, rehabilitácia, predškolský vek, cystická fibróza, ale aj na onkológii, intenzívnej starostlivosti a predoperačnom oddelení. Najväčší šok som zažila, keď sa raz otvoril výťah a vyšiel z neho živý poník, ktorý tak isto už vyše 15 rokov chodieva raz do mesiaca navštíviť pacientov. Áno, nielen na chodby, ale priamo do izby pacienta. Niekedy je to síce ťažké, otočiť sa na chodbe v záplave zdravotných pomôcok, počítačov, neustálej premávky sestier a lekárov, ale ten kto chce, vždy nájde cestu, ako urobiť z nemožného možné. Stačí tak malo.

Stačí porozmýšľať, ako spríjemniť nepríjemnú situáciu a vyčariť úsmev na tvári okoloidúceho. Príjemné slovo a úsmev vie vyhladiť vrásky  na pár minút, aj hodín. A o tom ten náš život je, či nie? Zabudli sme, aké je to byť nešťastným, chorým, opusteným? Takí ľudia nepotrebujú veľa. Stačí dotyk. A stačí začať v našom srdci. Úsmevy sú chytľavé a šíria sa rýchlejšie ako najnákazlivejšie ochorenie.

Uplynulo zopár rokov a ja som úspešne skončila školu a začala pracovať ako detský fyzioterapeut v našej Akron Children's Hospital, jednej z detských nemocníc, ktorých sieť existuje po celých Spojených štátoch. V rámci môjho štúdia som mala povinne odpracovať ďalších 250 dobrovoľníckych hodín. Študenti už na stredných školách majú povinné "dobrovoľníctvo" a dohliada sa na to pri prijímaní na vysoké školy. Ak náhodou zvolíte humanitný smer, pribudnú ďalšie povinné dobrovoľnícke činnosti a povinnosti, ktorými preukazujete svoj záujem a ochotu byť členom takejto životnej púte. Človek sa naučí nielen komunikovať, ale má možnosť nazrieť do najrozličnejších zákutí organizácií, ktoré poskytujú zdravotné služby nám všetkým.

Pracujem s postihnutými deťmi, a ak by ste do našej nemocnice zavítali, stretli by ste nás s našimi pacientmi na chodbách na bicykloch, na trojkolkách, na kolobežkách či vonku v parku. Podlahy sú vždy vyleštené, koberce na chodbách vysávane zopárkrát do dňa.

Nikoho by ste nestretli v bielom plášti. Ja chodím oblečená v normálnom odeve. Neprezúvame sa a za posledných 20 rokov, čo som tu, som sa nikdy nestretla so žiadnymi problémami druhu prenosu infekcie kvôli týmto záležitostiam. Upratovačky sú ako včeličky, čo sa celý deň nezastavia, a nikomu nikdy nestoja v ceste. Ich oddelenie zamestnáva hádam viac ľudí, ako máme lekárov.

Ak sa vyskytnem na operačnej sále alebo niekde na špeciálnom oddelení, kde je zvýšená hygiena, používame jednorazové rúška a návleky na obuv. No v 90% našej každodennej práce by ste ma našli ako obyčajného človeka z ulice, v oblečení, v ktorom môžem pohodlne behať, štvornožkovať či sedieť na zemi pri mojom pacientovi, ktorý sa práve rozhodol, že si bude kresliť na zemi, a nie za stolom.

Sme oddelenie, ktoré veľmi úzko spolupracuje so sestrami a lekármi a všetci si vychádzame v ústrety. Zdravotníctvo v Spojených štátoch je jedným z najdrahších na svete. Snažíme sa v rámci ľudskosti a profesionality dosahovať výsledky tak, aby bolo dieťa či človek, ktorý sa u nás ocitne, prepustený v čo najlepšej kondícii a najkratšom čase. Častokrát jeho prepustenie závisí priamo od nás fyzioterapeutov. Dohliadame totiž na aspekty každodennej samostatnosti, čo zahŕňa chôdzu, bezpečnosť pri chôdzi do schodov, objednávanie primeraných pomôcok, či už sa jedná o vozík, barly, chodítka, špeciálne pomôcky na jedenie, osobnú hygienu, toaletné potreby. Domáci program cvičení, ktoré pomôžu pacientovi rýchlejšie nadobudnúť stratenú svalovú silu, je tak isto súčasťou nášho prepúšťacieho protokolu.

Zaobstarávame kontinuitu služieb po prepustení, čo znamená, že kontaktujeme sociálnych pracovníkov rôznych zariadení, kam je človek z nemocnice prepustený, či sa už jedná o ambulantnú liečbu, alebo sanatórium, alebo inú kliniku.

Sme advokátmi a neustále našim pacientom poskytujeme informácie, ako sa o seba postarať po prepustení z nemocnice. Máme stretnutia s rodinami a častokrát pred prepustením rodina musí absolvovať rozsiahlejší míting, na ktorom sú zastúpené sestry, sociálni pracovnici, terapeuti a lekári. Jednoducho potrebujeme zabezpečiť hladký priebeh liečby až do jej konca a predísť zbytočným opakovaným hospitalizáciám.

Preležaniny a iné nepríjemnosti spojené s pobytom v nemocnici sú tak isto našou starosťou, ako aj starosťou sestričiek. Každodenná terapia zahŕňa polohovanie pacientov, posadzovanie či postavenie, cvičenie, hygienu a bezprostrednú  komunikáciu so sestrami, ktoré v spätnej väzbe asistujú nám a my občas im, aby sme predišli nepríjemnostiam, ktoré zapríčiňujú predĺženie pobytu pacienta v nemocnici. Nemocnice tu nemajú návštevné hodiny.  Rodina či priatelia sú vítaní v hociktorú hodinu. Ak si zvolia prespať pri svojom dieťati na kresle či na gauči, zostávajú aj zopár dní.

Každý deň som svedkom malých zázrakov, ktoré sú možné jednoznačne vďaka moderným výdobytkom medicíny, no tak isto vďaka úžasnej starostlivosti ľudí, ktorí svoju prácu vykonávajú s láskou. S láskou ku svojej profesii a hlavne s láskou ku svojmu blížnemu. Blížnemu, či už je to moja kolegyňa, sestrička, s ktorou denne prichádzam do styku, pacient, či jeho rodina, ktorú spoznám ako vlastnú. Denne zostávame dokončiť, čo sa nestihlo, i po pracovných hodinách, ktoré nám nikto nikdy nepreplatí. Dobrosrdečnosť a empatia je chytľavá, a ak vidím, že kolegyňa zostala dlhšie, šéfka zostala dlhšie, zostávame všetky. Pacienti to vidia a pociťujú, tak ako ich rodiny. Je to kolobeh, ktorý je ako dobre namazane perpetuum mobile a je živený presne tým, čo, zdá sa, v dnešnom slovenskom zdravotníctve chyba najviac.

Rozprávka alebo skutočnosť?

Podľa mňa je takéto niečo možné všade na svete. Pracovala som dva týždne v Afrike, v jednej veľmi odľahlej časti, kde sa o výdobytkoch medicíny nedá hovoriť. Pracovala som 15 hodín denne, bez pláce. O fyzioterapii tu nikdy nikto nechyroval. Ľudí som učila, ako sa vyvarovať zápalov pľúc, ako sa postaviť, a po operácii začať cvičiť a chodiť. Nášmu tímu sa podarilo zachrániť zopár ľudských životov, no čo bolo najskvelejšie, bolo to, ako si i napriek úžasnej biede rodiny a ľudia pomáhali. Nemali sme k dispozícii žiadne moderné pomôcky. Museli sme byť extra vynaliezaví. Ale ochotou pomôcť sa nešetrilo, či sa jednalo o pacienta, rodinu alebo personál. Všetci sme ťahali za jeden koniec, dokázali sme zmeniť veľa a tieto zmeny pokračujú dodnes.

Vždy je to iba o ľuďoch a koľko sme ochotní obetovať a koľko sme ochotní tolerovať. Zákony a pravidlá si robíme sami na to, aby sme si život spríjemnili a uľahčili, nie aby sme si ho skrátili a komplikovali. Každý z nás môže urobiť niečo viac, ako sme urobili včera alebo predvčerom. V minulosti sme ako národ dokázali obdivuhodne zápasiť, keď nám išlo všetkým o spoločné dobro. Nie je naše zdravie hodné podobnej reakcie?

autorka: Beata Kovacova

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?