Čo mi môj tato nepovedal o živote v cudzom svete

Autor: Prvý pokus | 2.12.2013 o 8:05 | (upravené 2.12.2013 o 8:21) Karma článku: 6,99 | Prečítané:  1380x

Mám dočista vypraté ponožky, ale aj tak sa mi zdá, že cítim na nohách kamienky. Mám čerstvo umyté vlasy, ale aj tak mám pocit, že páchnu smogom. Mám vydepilované nohy, lenže necítim svoju kožu, iba opuch a bolesť. Spravila som všetko, čo odo mňa svet chcel, lenže niečo zostalo visieť medzi ním a mnou ako naostrená čepeľ pripravená rozseknúť lano, na ktorom visím.

V cudzom svete sa človek cíti viac samým sebou. Nie je to tým, ako chodí, čo si oblieka a ktoré potraviny najčastejšie nakupuje. Je to obrovským univerzom anonymity, ktorá sa hrá s ľudským osudom v každom veľkom meste. Obhajoba vlastnej duše začína každý deň presne tam, kde končí anonymita mesta a nastáva otvorenosť pre nové väzby.

Cudzinci sa stretajú s hranicami svojho sveta a je len na nás, kedy a ako ich preskočíme. Vraví sa, že svet je malý, ale ja nesúhlasím. Môj svet je taký veľký, aký si ho urobím. Každý jeden deň zápasím s vlastnou prirodzenosťou, ktorá ma v cudzom meste núti obaliť sa balastom smútku z nepoznaného, schúliť sa do trubičky vlastných predstáv a zo strachu pred novým, nedovoliť ničomu, aby si to ku mne našlo cestu. Strach zo znetvorenia starostlivo vybudovaného bezpečného ticha vlastnej príslušnosti k inému národu je veľmi silný, lenže aj tak... mal by byť rozbitý. Nie kvôli zmenám, ale kvôli rastu.

Cudzinci v mojom meste iba zriedkakedy povedia Nie vlastnému pokušeniu zakukliť sa vo vlastnom jazyku. Rovnako zriedkavo povedia Nie zlým pracovným podmienkam a prijímajú to, o čo by inak nezavadili. Cítia sa lepšie pri predstavách na domov, na koniec emigrácie, na koniec tohto života a začiatok toho čo nastane Potom.

Potom je zázračné slovo, ktoré treba zázračne rýchlo vypudiť z myšlienok. Ide to iba veľmi pomaly. Moje sny sa vo veľkom malom meste na dedine sveta ocitli vo vreci na recyklovanie odpadu.  Lenže dnes, pri pohľade na kolegyne z Litvy, ktoré sa neboja povedať áno hoci aj telesným trestom, hovorím DOSŤ a obsah vreca mám vysypaný na posteli. Vyberám z neho všetky plasty a oddeľujem špinu a čierny odpad.

Hádajte, čo spravím s tým, čo ostane? Vyrobím z toho realitu, kvôli ktorej budem žiť v hocijakom meste na zemi, v hocijakej krajine a v hocijakom čase, pretože na mieste a čase záleží len málo.

Pozdravujem krajanov domov a želám všetkým, aby v tento výnimočný deň otvorili vrecia s odpadom a sny, ktoré ešte neprišli k skaze, ale boli vyhodené do koša, opäť uzreli svetlo sveta a zmenili sa v niečo úžasné.

P.S. Môj tato krátko emigroval do Talianska, kde sa priučil výrobe olivového oleja. Po návrate domov otvoril vlastný biznis.

autorka: Tina Trnikova

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?