Uznávam čaro vianočných pohľadníc

Autor: Prvý pokus | 9.1.2014 o 16:24 | (upravené 9.1.2014 o 16:33) Karma článku: 5,81 | Prečítané:  576x

Som priemerná mladá žena. Bez Facebooku či Instagramu sa nezaobídem. Napriek tomu každoročne čakám na poštárku, koľko vianočných pohľadníc prinesie. Toto priznanie síce vyzerá ako ukážka zo života 70-ročnej dôchodkyne, ktorá čaká na poštu ako na záchranu pred samotou, no ja si jednoducho neviem pomôcť.

Slovenská pošta hovorí, že minulý rok predali vyše 700-tisíc pohľadníc. Nepredpokladám, že niekto si ich nevypísané necháva ako záložky do kníh, a tak boli následne aj odoslané svojim adresátom. Čiže, ak každý siedmy človek poslal pohľadnicu, chvalabohu nemusíme hovoriť o vymierajúcom zvyku posielania pohľadníc, čo ma teda teší.

To, že uznávam čaro pohľadníc, by ste si v mojej kuchyni všimli hneď. Moja chladnička je nimi zatarasená, ako sa len dá. Veľké magnetky z dovolenkových destinácií mi síce prekážajú vo výhľade na pohľadnice, ale je to lepšie ako ich mať niekde, kde mi popadajú jedna na druhú. Keď sa moja inak nevýrazná biela chladnička premení pred Vianocami na „stenu trofejí", zakaždým, keď ju idem otvoriť, oči mi padnú na jednu pohľadnicu a je mi o niečo lepšie. Veď Vianoce sú čas radosti, veselosti.

Nie som si istá, ale myslím si, že táto moja vášeň pre pohľadnice má prameň niekde v časoch, kedy som bola malá. S mladšou sestrou sme písavali detskú poštu Ježiškovi na to známe číslo s piatimi 9-tkami a čakali na odpoveď. Ak pár dní neprichádzala tá naša vysnená pošta, prichádzali aspoň pohľadnice. A čím iným by nás mala naša maminka uchlácholiť ako práve pohľadnicou, čo práve prišla? Veď koniec koncov, bola určená aj pre nás. A to už ani nehovorím o tom, že príjemnejšie je dostať pohľadnicu ako zase účty, ktoré nám s toľkou radosťou posielajú naši „telefónni spasitelia" alebo vykurovači bytov.

Čestne prehlasujem, že žiadna pohľadnica s akýmkoľvek zdobením pre mňa nie je škaredá. Pre niekoho sú symbolom najgýčovejšieho aranžmánu, aký niekto mohol vyrobiť, či najnesympatickejšou svätou rodinou vyobrazenou na pohľadnici.  Či už majú obludne vrúbkovaný okraj, alebo je na nich nalepený divný zlatý prášok, niekto vám ju poslal, aby vám urobil radosť, a nie zničil váš dokonale štylizovaný byt, kde by ste si takú počarbanú kartičku v živote nikdy nepoložili.

Čo sa týka ekonomického hľadiska, nech mi nikto (priemerná slovenská rodina) netvrdí, že pohľadnica je veľká finančná položka. Toto ako výhovorka jednoducho neobstojí. Niekoľko centov za jej kúpu a poslanie nie je tak veľa, v porovnaní s esemeskou, ktorá tiež niečo stojí (ak ju nemáte zadarmo), to nie je až také nepredstaviteľné. A nech mi niekto nerozpráva taký sci-fi príbeh, že si tlačí prijaté esemesky, aby ich mal aspoň chvíľu na očiach. Aj keď po Vianociach pohľadnice pravdepodobne zneškodníme v krbe, náš pohľad na ne zaletí častejšie ako na starú esemesku v mobile, ktorú aj tak pre nedostatok pamäte raz automaticky vymažeme.

Počas Vianoc som navštívila pár domácností a nie všade som videla pohľadnice. Samozrejme, že ich hneď nemuseli mať vystavené na poličkách v obývačke, ale zasiahlo by ma, ak nejaké dostali a hodili ich medzi reklamné letáky. Pre mňa znamenajú akési spojenie s ľuďmi, na ktorých mi záleží, a keď vidím ten kúsok papierika, čo mi poslali, tak sa, jednoducho povedané, úprimne teším.

Tento pre mňa neodmysliteľný zvyk neumrel ani vo svete. Jeden starý rodinný priateľ žije v Izraeli a je žid. Aj on vie, že posielanie vianočných pohľadníc je milým zvykom, a tak aj jeho pozdrav vždy čakám. Ďalšia vzdialená rodina mi žije v Spojených štátoch, v Arizone. Teta má skoro 80 rokov, avšak denne používa Facebook, akoby ani 20 nemala. Na to, že si často píšeme, pred Vianocami, na deň presne, vždy príde od nej krásna vianočná pohľadnica s obálkou rovnakého vzoru a predtlačenou adresou jej i mňa.  A zase raz mi poskočí srdce.

Do budúcna som určite rozhodnutá zasielať pohľadnice súrodencom, rodičom či priateľom a ostatnej rodine, s ktorou táto milá tradícia pretrváva. Bez ohľadu na to, či aj mne nejakú pošlú späť, nič podobné nenahradí ich výber, lepenie vianočných známok či poslednú kontrolu adresy.

autorka: Mária Molnárová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?