Tento príbeh sa stal. Vlastne sa ešte deje, jeho účastníci si žijú svoje životy, tak, ako im ich vymedzil zákon. Soňa a Miloš. Kolegovia a milenci. Chodili spolu vyše roka, keď Soňa otehotnela. Každý ešte býval u rodičov, ale zdalo sa, že obaja sa na dieťa tešia. „Po narodení dieťaťa bývanie vyriešime," zastrájal sa Miloš, ale veci sa vyvinuli inak, ako očakával.
„Dieťa nie je tvoje," povedala po pôrode Soňa Milošovi. Za otca označila svojho predošlého priateľa. Miloš si dal urobiť testy DNA. Tie Milošove otcovstvo jednoznačne potvrdili. Jeden mesiac sa zdalo, že predsa so Soňou vytvoria rodinu. Vozila dieťa k Milošovi, spolu ho kŕmili, uspávali, niekedy tam matka so synom zostali aj cez noc. Jedného dňa však Soňa neprišla, nedvíhala telefón, neodpisovala na maily. Iba jej matka Milošovi napísala, že s akoukoľvek požiadavkou sa má obrátiť na ich právničku.
Bývalí milenci Miloš a Soňa sa odvtedy stretli už iba na súde. Bol rýchly. Zaoberať sa otcovstvom totiž súdu podľa výroku sudkyne zabránila právna prekážka. A tou je fakt, že Soňa a jej predošlý priateľ sa na matrike prehlásili za rodičov dieťaťa a nechali sa zapísať do jeho rodného listu. Naplnili tým literu zákona o rodine a niet zákonného prostriedku, ktorý by to Milošovi umožnil napadnúť. „Za otca sa považuje muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov." (§ 91 ods. 1 zákona o rodine č. 36/2005 Z.z.) „Súhlasné vyhlásenie rodičov musí byť urobené pred matričným úradom alebo pred súdom." (§ 91 ods. 2)
Podľa tohto znenia zákona o rodine sa za otca na matrike môže vyhlásiť aj tulák z ulice, ak sa s ním na tom matka dieťaťa dohodne. A nič na tom nezmení fakt, že sa o práva a povinnosti otca uchádza aj biologický otec. V takomto prípade - na rozdiel od matky - nemá žiadne práva. „Zákon má chrániť práva dieťaťa na úplnú rodinu, takisto má chrániť matku v prípade znásilnenia..." vysvetľovala advokátka Milošovi. A keď na to príde, zbaví matku biologického otca, ktorý sa jej už prestal páčiť.
Žiadať zmenu v rodnom liste dieťaťa môže iba jeden z tých dospelých, ktorý je v ňom uvedený ako rodič, a to do troch rokov dieťaťa. Potom už môže chcieť zmeniť meno otca iba samotné dieťa, pravda, ak by sa nejako dozvedelo pravdu. Ale nie sú naše zákony navzájom v rozpore? V článku 7 Dohovoru o právach dieťaťa, ku ktorému sa v roku 1990/91 záväzne prihlásilo aj Slovensko ešte v rámci ČSFR, sa hovorí toto: „Každé dieťa je registrované ihneď po narodení a má od narodenia právo na meno, právo na štátnu príslušnosť, a pokiaľ to je možné, právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť." Prečo naplneniu tohto práva dieťaťa teda iné naše zákony bránia?
autorka: Mária Košťálová