Nijako nechcem spochybňovať význam Zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a jeho novely platnej od 1. 7. 2013. Osobne si však myslím, že sa takýto zákon hodí všade, len nie na pracoviská, na ktorých sú realizované vedecké projekty, z ktorých každý má istý cieľ (zámer) a z neho vyplývajúci nákup často špeciálneho (niekedy nie najlacnejšieho) prístroja či materiálu, ktorý sa jednoducho nedá nahradiť lacnejším.
Myslím, že v tomto sa ešte máme veľa čo učiť od špičkových pracovísk, ako je napr. "Harvard Medical School", Boston, USA, kde som mal možnosť pracovať dva roky a kde to, čo vedec pre prácu nevyhnutne potrebuje, si vie bez verejného obstarávania, elektronických aukcií či prieskumu trhu naozaj kúpiť. Veď koniec koncov každý vedúci projektu ako v USA, tak aj u nás si výsledok svojej práce musí na konci projektu obhájiť a dokonca ho posudzuje odborná vedecká komisia, takže je na samotnom autorovi projektu, aby rozumne hospodáril a zároveň sa dostal cez pridelené financie k výsledkom, ktoré sa dajú jednoducho kontrolovať aj cez publikačné výstupy autorov projektu.
Na Slovensku sa, bohužiaľ, pre verejné obstarávania veľa financií stráca, a ak aj vedec dostane to, čo by v projekte potreboval, je nútený klamať a ísť proti svojmu vlastnému svedomiu. Peter Celec v článku "Hriechy slovenskej vedy" (Týždeň, 25. 11. 2013) tento problém veľmi pekne rozobral, no zabudol poukázať na jeden ešte vážnejší problém, ktorým je skutočnosť, že verejné obstarávania sú kontraproduktívne a že víťazom verejného obstarávania sa veľakrát stávajú firmy, ktoré vo svojom portfóliu majú len málo z toho, čo riešitelia v projekte budú potrebovať, a tak firma už do verejnej súťaže ide s tým, že väčšinu položiek bude prekupovať od iných firiem a, samozrejme, riešiteľovi projektu to potom predávať s poriadne navýšenou cenou.
Ešte zaujímavejšie na tom všetkom je, že firma, ktorá sa len donedávna venovala výrobe laboratórneho nábytku, je zrazu víťazom verejného obstarávania aj na dodávku spotrebného materiálu, plastov a pod. Rozšírila takáto firma vari vo veľmi krátkom čase portfólio svojich výrobkov? Nie, nie, to len majitelia firmy sa rozhodli robiť to, čo robia na Slovensku aj iní, t. z. prekupovať a predávať riešiteľom projektov drahšie. Prečo nie, veď keď sa stanú víťazom verejného obstarávania, majú na to podľa podpísanej zmluvy predsa výsostné právo.
Je zaujímavé, že keď som sa o tomto probléme rozprával so zástupkyňou jednej veľmi známej zahraničnej firmy a keď som sa jej pýtal, prečo sa oni neprihlásia do niektorého verejného obstarávania na našej univerzite, povedala, že majiteľ firmy si nedovolí ísť do obstarávaní, v ktorých by musel viac ako polovicu žiadaných chemikálii nakupovať v iných firmách. Prehnaná skromnosť? Nie, slušnosť a poctivosť, ktorá sa na Slovensku už dávno nenosí. Navyše na Slovensku platí zvláštny zákon džungle... Korisť v podobe nového projektu štrukturálnych fondov si rozoberú "špičkové" firmy ako supy a zvyšky, ktoré zostanú, tie nech si zoberú tí, ktorí si korisť chytili (riešitelia).
Nechcem týmto hádzať všetky firmy do jedného vreca, pretože aj na Slovensku sú firmy, ktoré jednajú slušne a poctivo, no je naozaj veľa tých, ktorých zaujíma výsledok obchodu (zisk) a nie vedci, ktorí sú autormi projektu a ktorí pre zlé verejné obstarávania s predraženými položkami stratia niekedy jednu tretinu a viac plánovaných položiek. Čo teda robiť? Neviem, ale ak sa situácia nezmení, som rozhodnutý o tejto situácii informovať aj kompetentných v Bruseli, ktorým, dúfam, nebude jedno, ako sa reálne nakladá s peniazmi určenými na vedu a výskum na Slovensku.
autor: Peter Solar