A naše reakcie na to sú rôzne. Jedni sa tvária zodpovedne a bijú sa do pŕs. Ukazujú, akí sú správni občania a ako si plnia svoje povinnosti voči štátu. Iní vravia, že na to kašlú. Ich predsa nikto nebude nútiť. Veď aj tak nič nezmenia.
A tu je problém, nad ktorým sa nikto nepozastavuje. To slovko povinnosť. Povinnosť voči krajine. Občianska povinnosť voliť. Ako keby sme zabudli, že to nie je volebná povinnosť, ale právo. Áno. Pre všetkých zodpovedných aj nezodpovedných to zopakujem znova. Nie je povinnosť, je to právo. V zákone, v ústave, v celom právnom poriadku sa nespomína volebná povinnosť, ale volebné právo.
Je to naše právo, naša výsada ako občanov demokratického štátu. Máme právo si vybrať, na koho budeme ďalšie štyri roky nadávať, ak mám použiť tento štýl humoru. Ale stále sa jedná o právo. Právo, za ktoré mnohí ľudia bojovali a umierali. Nie, neberte ma melodramaticky. Je to totiž fakt. Historický fakt, ktorý si môžete overiť v akejkoľvek encyklopédii alebo učebnici dejepisu. A nemusíme chodiť ani ďaleko do histórie.
Stačí sa poobzerať okolo seba. Pozrieť sa, čo sa deje na Ukrajine. Alebo ako je toto právo potláčané v islamských krajinách. Tam ľudia trpia a bojujú, aby si tuto možnosť ako tak vydobyli.
To len my sme za tých dvadsať rokov spohodlneli. Sme generácia, ktorá sa narodila do mieru. Generácia, ktorá nevie, čo to je schovávať knihy a nahrávky pesničiek pod posteľ. Tajne počúvať či čítať. Nikto nás neobmedzuje. Nikto nám nič nezakazuje.
Napriek tomu sa dívame, ale nevidíme. Počúvame, ale nechápeme. Sledujeme správy a napriek tomu, čo sa okolo nás deje, si ešte stále neuvedomujeme, že to, čo máme, nie je povinnosť, ale právo. Je to privilégium, ktoré nám môže byť zobraté, keď si nedáme pozor. A ono na to, aby k tomu došlo netreba veľa.
Vraj na to, aby zlo zvíťazilo, stačí, aby dobro bolo nečinné. A takí sme my Slováci. Nečinní. Veď je to jedno. Môj hlas nič nezmení, konštatujeme v krčme pri pive. A pritom to je pár minút z nášho času, ktoré môžu rozhodnúť o osude krajiny, v ktorej žijeme. Malá obeť za slobodu. Napriek tomu sa nám nechce. Radšej si zbalíme kufre a ideme do zahraničia. Tam to je lepšie.
Neviem, ale možným dôvodom, prečo to tak je, je aj možnosť, že občania týchto štátov chodia voliť a premýšľajú, koho voliť. Ako jedno z možných vysvetlení by to byť mohlo. Ak už teda agitujeme a presviedčame všetkých o tom, ako treba voliť, tak o tom nehovorme ako o povinnosti. Ľudia nemajú radi povinnosti. Tých majú dosť v práci. Nie je to povinnosť, je to naše právo, je to TVOJE právo. Preto poďme voliť nie preto, že to je naša občianska povinnosť. Poďme voliť preto, že je to naše právo. A na záver poďme voliť preto, aby nám ho raz nezobrali.
autorka: Kamila Oláhová