Celá olympiáda je pod dozorom stoviek novinárov z celého sveta. U nás na Slovensku tomu nie je inak. Aj tento rok sme prostredníctvom médií sledovali úspechy či neúspechy našich športovcov, prežívali sme s nimi radosť aj sklamanie, aj keď sme boli vzdialení tisíce kilometrov ďaleko. Jednotlivé médiá sa predbiehali s najčerstvejšími správami o výsledkoch a dianí na olympiáde.
Zatiaľ čo o získaných medailách našich najlepších športovcov vie skoro každý človek, väčšina z nich ani len netušila, že v Soči sa odohrávala ďalšia časť týchto zimných hier. Jediná televízia, ktorá vysielala niektoré disciplíny, je naša verejnoprávna RTVS.
To, že komerčné televízie priame prenosy z tejto paralympiády nevysielali, je pochopiteľné. No zarážajúce je, že v športovom spravodajstve týchto televízií sa o týchto hrách a hlavne úspechoch ani len nezmienili. Dokonca ani po získaní šiestich medailí som nezachytila ani len jednu informáciu o týchto úspechoch. Tieto naše komerčné médiá sú úmyselne slepé voči športovcom, ktorí svoje úspechy dosahujú omnoho ťažšie ako tí zdraví.
Veľmi by ma zaujímalo, prečo aj im nedokážu venovať aspoň trochu svojho priestoru. Čo si oni nezaslúžia obdiv tak ako ostatní? O čo majú ich medaily menšiu hodnotu ako tie ostatné? V bodovaní krajín sme skončili na 6. mieste, čo ja osobne považujem za veľký úspech. Až po skončení paralympiády venovala televízia Markíza vo svojej relácii čas tomuto úspechu, no počas paralympiády sa o nich ani len nezmienili.
Otázkou pre mňa zostáva, či dovtedy neboli naši hendikepovaní športovci pre nich dosť zaujímaví na to, aby na nich upozornili aj počas diania ZPH v Soči, a či by ich v tomto magazíne spomenuli, aj keby nezískali tento rok toľko medailí.
autorka: Veronika Petrášová