Prihlásenie vozidla na dopravnom inšpektoráte? Katastrofa

Autor: Prvý pokus | 8.4.2014 o 13:16 | Karma článku: 18,48 | Prečítané:  42545x

V pondelok som absolvovala prihlásenie auta na dopravnom inšpektoráte v Bratislave na Kopčianskej ulici. Človek by si myslel, že v roku 2014 by takýto úkon mal byť jednoduchý, veď už ani na katastri sa nestojí v rade, aj občianske preukazy a pasy idú až neuveriteľne hladko, tak hádam to už zvládli aj na Kopčianskej.

V pondelok sú stránkové hodiny od 7:30, dorazila som 7:20 s miernou rezervou, plné parkovisko však naznačovalo, že asi idem neskoro. Dvere do budovy boli ešte zatvorené, ale od nich sa tiahol rad ľudí čakajúcich na otvorenie, na prvý pohľad som to odhadla na 60 a bolo to celkom presné.

Ľudia si medzi sebou vymieňali informácie, každý nový prichádzajúci s úžasom ošacoval dĺžku radu a v hlave vyhodnocoval, koľko hodín dnes strávi v tejto inštitúcii.

Na parkovisku už sa tvoril druhý rad na obhliadku vozidiel, z tých šťastných, ktorí už poznali systém alebo nešťastných, ktorí to nevybavili na prvý krát, lebo nevedeli, že treba absolvovať obhliadku - ako sa mi zdôveril mladý muž za mnou, v piatok sa dostal na rad k okienku o 12.00, ale nemal obhliadku a už ju nestihol vybaviť, tak je tu dnes znovu a poučený, prišiel aj s priateľkou, ktorá stojí v rade na poradové číslo a on zatiaľ stojí v rade na obhliadku.

Dvere sa otvorili presne 7:30, vyšiel uniformovaný príslušník a začal robiť obhliadky. Prví v rade si začali brať z informačného systému poradové čísla na vybavenie. Klobúk dole, tento bod majú zvládnutý, pri paneli stál pán informátor a každému rýchlo vybral správne tlačítko a poskytol informáciu pri ktorom okienku bude vybavený.

Moje číslo bolo tak, ako som tušila, 60. Absolvovala som obhliadku vozidla bez dlhšieho čakania a zádrhelov a optimisticky som sa vybrala do „čakárne", čakať kým príde moje číslo na rad.

Práve vstupom do čakárne som mala pocit, že som sa ocitla niekde okolo roku 1985. Na zemi špinavé zodraté sivé linoleum, na sedenie zodraté stoličky, z ktorých trčí molitan a tvrdé drevené lavice, na strope veľký fľak po opadnutej omietke... Vnútri ťažký vzduch a teplo, jedna mladá kočka sa pokúsila otvoriť okno, pri čom ju viacerí spolučakatelia okríkli, aby to nerobila, lebo to okno na niekoho vypadne - chýbal mu totiž jeden pánt. Viacero ľudí si medzi sebou nespokojne pošomrávalo, že sme ako dobytok...

Aby sme neklesali na duchu na stene svietila tabuľka s logom Európskej Únie s nápisom „Tvoríme vedomostnú spoločnosť". OK, nad materiálnu stránku veci sa v tomto prípade dá povzniesť, človek tam nepotrebuje luxus, aj keď som presvedčená o tom, že kultúra prostredia ovplyvňuje správanie a nastavenie človeka a nevyžadovalo by to veľa, aby to tam vyzeralo inak.

Vtipné ale je, že priamo z čakárne vedú tajomné hnedé dvere s označením 108 ako bočný vchod do kancelárií „okienok", ktoré vybavujú stránky. Nikto sa ani nesnaží tváriť, že tam neberú ľudí mimo poradia. Keďže som nemala čo robiť, tieto dvere som pozorovala, pod chvíľou do nich vošiel či už uniformovaný alebo neuniformovaný človek a po cca 10-15 minútach vyšiel s novučičkým techničákom a EČV (ako sa teraz volá ŠPZ).

Zlatý klinec bol, keď vošiel do čakárne suverénny pán v červenom tričku, evidentne bez poradového čísla , rozhliadol sa, našiel dvere, vytiahol mobil a na celú čakáreň do neho zahlásil: „Som pri bočnom vchode". Dvere sa otvorili, on vošiel dnu a po cca 25 minútach vyšiel s čím? S novučičkým techničákom a EČV. A my všetci v čakárni sme sedeli a tvárili sme sa, že nič nevidíme.

Koketovala som s myšlienkou, že na „bočné dvere" zaklopem a spýtam sa, či aj ja môžem tadiaľ, ale uznávam, bola som mäkká, predsa len chcela som to dnes vybaviť a moje číslo sa po 2,5 hodinách pomaly ale isto blížilo na rad. Keď už malo nasledovať prešla som z čakárne do chodby s okienkami a s napätím očakávala, do ktorého ma zavolajú.

Systém funguje veľmi zaujímavo. Na chodbe je 5 okienok, digitálny panel s poradovými číslami mali rozsvietené 3 okienka, ale práve, keď som mala prísť na rad, pri ani jednom okienku nikto nestál a číslo 60 nie a nie naskočiť. Prechádzala som sa po chodbe a nakúkala do jednotlivých okienok, pri 4 z nich sedel za okienkom uniformovaný príslušník a vzadu za ním v kancelárií ešte 1 až 2 pracovníčky, ktoré ťukali do počítačov, spolu tam teda bolo do 10 pracovníkov a hýbalo sa to veľmi pomaly.

Nakoniec moje číslo na paneli naskočilo a pristúpila som k okienku. Odovzdala som všetky požadované doklady, ktoré som našla na stránke Ministerstva vnútra a čakala, aké príde reakcia. Priznám sa, že som očakávala, že niečo bude chýbať alebo bude zle, lebo veď prečo by vám ministerstvo na stránku dalo kompletnú informáciu. A hádajte čo? Jasné, že niečo bolo zle!

Príslušník na mňa prísne pozrel a hovorí: „Pani, ale od odhlásenia vozidla už ubehlo 18 dní." A ja hovorím: „Áno, na internete som našla, že som povinná vozidlo prihlásiť do 30 dní od prevodu držby." (citujem http://www.minv.sk/?prihlasenie-vozidla-z-ineho-okresu: Držiteľ vozidla je povinný do 30 dní od dňa vykonania prevodu držby prihlásiť vozidlo a umožniť porovnanie údajov uvádzaných v dokladoch vozidla s údajmi priamo na vozidle.)

A policajt na to: „No neviem, kde na internete ste to čítali, ale treba čítať zákon! 30 dní je maximálna lehota, ale zákonná je 15 dní a môžem vám udeliť pokutu! Teraz si pôjdete dolu zobrať tlačivo na čestné prehlásenie a tam mi napíšete, že ste boli chorá a ja vám pokutu neudelím"....

Samozrejme som zbehla o poschodie nižšie, zobrala tlačivo a čestne nečestne prehlásila, že som nedodržala zákonnú lehotu, lebo som bola chorá.... Takže, aby som zhrnula kľúčové informácie z tohto dialógu: netreba veriť stránke ministerstva vnútra a pred prihlasovaním vozidla si treba naštudovať všetky relevantné zákony, aby vás nemali na čom nachytať. Koho by to nenapadlo ...

A potom ešte to, že máme lehotu zákonnú a lehotu maximálnu, ale čo to znamená, to netuším. Ešte že dobrý ujo policajt privrel oko a s malým „No, no, no, ty, ty, ty!" mi novučičký techničák a EČV vydal. Pekne som sa poďakovala a so silným pocitom absurdity nadšene opustila budovu.

Keď som vychádzala von, všimla som si, že pánovi, ktorý si o 10:30 bral poradové číslo svietilo na displeji, že je momentálne 82. v poradí.

A potom mi to tak celé došlo, evidencia vozidiel je jedna zo služieb, ktorú si v našom štáte platíme v daniach. Veď oni sú tam vlastne pre nás, aj keď oni to chápu po svojom a na okienku svieti: „Informácie neposkytujeme, informácie sú na nástenke".

Ja ako poslušný občan, ktorý platí dane a snažím sa dodržiavať zákony som túto službu išla využiť, pričom som z toho celého mala pocit, že sa im doprosujem, aby mi to auto zapísali. Prečo toto tolerujeme? Prečo, keď sa to dalo zmeniť na katastri a v iných inštitúciách, tu je to stále takto?

Zjavne preto, že existujú tajomné dvere 108, cez ktoré sa to dá po kamarátskej alebo inej linke vybaviť aj inak. Zjavne preto, že nikto z mocných si to tam nemusí absolvovať. Zjavne preto, že veľa ľuďom tento systém vyhovuje. Zjavne preto, že autá nekupujeme každý deň a raz za pár rokov to tam väčšina z nás absolvuje a potom radšej rýchlo zabudne, lebo sa ma to už našťastie netýka. A zjavne preto, lebo tak ako ja, ani nikto iný sa tam dnes neozval. Tak sa ozývam aspoň takto.

autorka: Katarína Lesayová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?