Voliť či nevoliť do Európskeho parlamentu?

Autor: Prvý pokus | 25.4.2014 o 11:12 | Karma článku: 8,14 | Prečítané:  874x

Po vyhlásení posledných výsledkov volieb do VÚC sa premiér SR zamyslel nad zmyslom VÚC a prezradil tým viac, než sám chcel. Jeho analógia medzi účasťou na voľbách a zmyslom VÚC je tak, ako mnoho jeho úvah, úmyselným zavádzaním.

Účasť na voľbách nevyjadruje nezáujem ľudí o VÚC, vyjadruje averziu k miestnym politikom, ktorých spôsob výkonu zverenej moci a spravovania verejných peňazí, sa podobá predlohe z „veľkej politiky". K organizácii, ktorú spravujú, sa správajú ako ku koristi, iný názor považujú za protištátny, jediným zmyslom ich bytia je triedny boj a kšefty. Myšlienka decentralizácie moci sa zmenila len na decentralizáciu plytvania a v dnešnej dobe je médiami a politikmi vykresľovaná ako riešenie, ktoré zlyhalo. Čo médiá už nepovedia, je to, že zlyhalo najmä vďaka ľuďom, ktorí obsadili lokálne zastupiteľstvá pod krídlami svojich materských firiem. Kobylky, ktoré znechutili ľudí natoľko, že nemajú záujem ísť voliť v regionálnych voľbách, a ešte to prezentujú ako prejav vôle zrušiť ich.

Myšlienka decentralizácie moci na čo najlokálnejšiu úroveň je podľa môjho názoru tým najlepším riešením, ale vyžaduje uvedomelých a rozhľadených ľudí, ktorí nepodľahnú predžutým informáciám z mainstreamových médií, ktoré spolu s politikmi pred nami hrajú divadlo zvané „Koalícia" vs. „Opozícia" alebo „Brusel všetko vyrieši". Kto vie lepšie vyriešiť problémy, ktoré trápia ľudí v okrese Svidník? Úradník v Bruseli alebo úradník v regionálnom orgáne? Koho vieme lepšie kontrolovať? Úradníka, ktorý je od nás 1 000 km, alebo toho, čo sedí v Prešove? Je to zjednodušený pohľad, ale najviac vykresľujúci realitu Európskej únie, ktorá sa vzďaľuje svojim základným ideálom míľovými krokmi. Tichá centralizácia riadenia, ktorá prebieha od podpísania Lisabonskej zmluvy, mení úniu na niečo, čím nikdy nemala byť - na Superštát, ktorému budú ostatné štáty podriadené.

Vychádzajúc z logiky vyjadrení predsedu vlády a účasti na voľbách do EP v roku 2009 by mal byť zrušený aj Európsky parlament (EP) a moc by sa mala viac decentralizovať. Realita je ale taká, ako nám ju nechcene opísal Róbert Fico. Moc smeruje z regionálnej úrovne na národnú a odtiaľ potichu do Bruselu. Legalita a legitimita celého procesu sa deje len „naoko", preto sú voľby do EP pre štandardných politikov dôležité. Tvária sa dôležito, keď nás vyzývajú, aby sme išli voliť, dúfajúc pritom, že príde čo najviac najvernejších a čo najmenej tých, ktorí pri počúvaní ich rečí nestratili kritické myslenie a cítia v žalúdku nevoľnosť. Legalita celého procesu je zabezpečená Lisabonskou zmluvou. Legitimita procesu našich elitárov netrápi. Im stačí, ak by prišli voliť len ich rodiny, výsledky volieb by boli legálne. To, že ľudia majú problém voliť katalógových politikov, ktorých zoznam nám predložia stranícke eseročky, do orgánov, čo sa hrajú na demokraciu (EP), ich vôbec nezaujíma.

Zamyslite sa nad tým, koho a kam to vlastne volíme. EP je spoločenstvo zaslúžilých politikov, excentrikov, celebrít a propagátorov europanizmu, z ktorých väčšina bola na tento platený rekreačný pobyt vyslaná svojou stranou za odmenu alebo za trest. EP je len nástrojom tzv. „demokratizácie" a „legitimizácie" iného orgánu a jeho činnosti - Komisie. EP odvodzuje svoju legitimitu z volieb, následne ju odovzdá voľbou komisárov aj Komisii, ktorej je potom v legislatívnom procese únie podriadený.

Všetko sa tvári ako demokratický proces. Omyl. Demokratický nie je od začiatku, ale vrchol celého procesu je spôsob výberu „z jedného kandidáta". Nikto sa netrápi tým, že kandidáti na komisárov nekandidovali za žiadnu politickú stranu. Celý tento proces prenosu moci z regiónov na štáty cez EP až po nikým nevolených ľudí v Komisii pripomína éru Najvyššieho Sovietu a Politbyra. Táto podobnosť vôbec nie je náhodná, čo je vidieť z konania bruselskej elity, keď si niekto dovolí s „nimi" nesúhlasiť o smerovaní EÚ, je označený za antieurópana, ktorý je proti Únii. Čo tam po tom, že má len iný názor na fungovanie Spoločenstva. V sovietskom Rusku takýchto ľudí odstraňovali, tu je princíp ten istý, len sa to robí distingvovane. Celý EP je len hrou na opozíciu a koalíciu, rozšírený ešte o boj dobrých proeurópanov a zlých antieurópanov. Tí dobrí vo veľkej zhode obhajujú  tie správne „európske záujmy", tí zlí len hovoria: „spolupráca áno, ale inak".

Poznám veľa ľudí, ktorí majú plné ústa Európy, spolupráce, ale nikto nedokáže relevantne odpovedať na otázku, čo sú to vlastne tie európske záujmy a kto ich predstavuje? Pritom odpoveď je jednoduchá - sú to len ľudia (Komisia), ďalšia úzka skupina ľudí, ktorí sa tvária, že zastupujú názor väčšiny a ich koncept ešte väčšej politickej integrácie a koncentrácie moci, je ten správny. Nie, nie je, ja som s takýmto riešením nikdy nesúhlasil.

Európa nie je jednoliaty celok, nikdy nebola a nikdy byť nemôže. Myšlienka tvorcov bol spoločný priestor štátov v Európe, ktoré tento priestor budú navzájom zdieľať s čo najmenšou reguláciou. Som za voľný pohyb osôb, služieb a tovarov regulovaný štátmi po dohode na bilaterálnej úrovni. Zámerne som vynechal voľný pohyb kapitálu, ktorý podľa môjho názoru spôsobil to, že štát prestáva čoraz viac patriť ľudom a stáva sa „majetkom" globálnych spoločnosti. Koncept hlbšej politickej integrácie EU je cestou do pekla, vnáša do Európy cielene chaos a je zjavné, že je to len uzurpácia a centralizácia moci inou skupinou ľudí. Je potrebné si uvedomiť, že sú to LEN ĎALŠÍ ĽUDIA, ich názor nie je svätý a nemusí byt správny, a ako vieme, moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne. Preto si myslieť, že európski lídri a úradníci sú morálnejší a odbornejší ako ti naši, je vrcholne naivné.

Záujem tejto úzkej skupiny ľudí, ktorí si hovoria „Brusel", o rozširovanie EÚ (Turecko, Kazachstan, Maroko) v plnej nahote odhaľuje to, o čo týmto ľudom naozaj ide. Cieľom je globálny superštát s vlastnou armádou, vlajkou, hymnou a jedným riadiacim centrom, ktorému budú podriadené národne organy, čo je koniec-koncov pravdou už teraz. Ľudom sú argumenty pre tento koncept dostatočne predžuté mainstreamovými médiami a dajú sa zhrnúť do jednoduchého odkazu masám: „nemáme inú možnosť". Ja tvrdím, že je to lož, dokonca lož vedomá, podsúvaná od samého začiatku snahy o homogenizovaný celok s jednotnou menou a centrálnou bankou, čoho jasným dôkazom je Grécko ako protektorát EU.

Dnešná bruselská elita (Komisia v spolupráci s EP) je v hlbokom omyle (úmyselnom), ak si myslí, že im občania v eurovoľbách odovzdali paušálne právomoc prebudovať EÚ na najvyšší politický orgán na území Európy. SR nevstupovala do únie, ktorá odmieta národné referendá a hlasovania národných parlamentov a ktorá mení pravidla hry tak, ako sa jej to pravé hodí (zmena Lisabonskej zmluvy a vytvorenie ESFS) a zvaľovať to na krízu a obviňovať štáty, že to nezvládajú. Oni to nezvládajú úmyselne, aby potom prišiel Brusel s Eurovalom ako záchranca a zo štátu spravil riadenú hračku.

Dôkazom toho, kam až bruselská elita vo svojej mocibažnosti zašla, je armáda úradníkov (cca 60 000), ktorí dohliadajú na absurdnú reguláciu štátov zo strany EÚ. Denne nám vďaka mediám tlačia do hláv samé nepodstatnosti a klamstvá o tom, ako sa politici o nás postarajú, ako nám EÚ zabezpečí ešte viac slobody, pritom to je úplne naopak. Všade kde prídeme existujú príkazy, zákazy, nariadenia, ale my nič neriešime,  cítime sa slobodní, lebo si môžeme ísť, kam chceme, môžeme si kúpiť, čo chceme, povedať, čo chceme, pritom zabúdame, že najväčším otroctvom je myslieť si, že sme slobodní. Tento pocit slobody nás oberá o možnosť vyjadriť svoj názor v akýchkoľvek voľbách, pretože v nás vytvára dojem, že nás sa to netýka. Týka, ani nevieme ako.

Tieto voľby sú dôležité, buď v nich zvolíme zástupcov, ktorí budú ticho podporovať centralizáciu moci, alebo zvolíme ľudí, ktorých hlas bude z Bruselu počuť a bude znieť jasne: „NIE-SUPERŠTÁTU". Politici môžu byt spokojní, svoju úlohu splnili dokonale, a to len vďaka hre na modrých, červených a ružových, ktorou odrádzajú väčšinu ľudí voliť. Pritom tento boj je len zásterka, ktorou sa snažia zakryť svoje hlavné ciele. V týchto voľbách určíme, či chceme úniu ako globálneho hráča, superštát s vlastnou armádou, vlajkou, hymnou, alebo chceme Európu ako spoločný priestor uvedomelých a zodpovedných štátov, ktoré spolupracujú v zaujme svojich občanov. Nechcem úniu, v ktorej sú štáty podriadené únii, chcem úniu, ktorá je podriadená štátom.

autor: Anton Jánoš

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?