Čo som zažila s dieťaťom v nemocnici na Kramároch

Autor: Prvý pokus | 17.6.2014 o 19:30 | Karma článku: 12,54 | Prečítané:  40458x

Po štyroch hodinách na pohotovosti je rozhodnuté: „Bude lepšie, ak zostanete a opravíme vás tu.” Trojročnú dcéru nesiem na rukách, je horúca, plače, že jej mám držať ušká.

Štvrté poschodie, meranie teploty, 40,2 °C. Tretíkrát odpovedám na otázky, aký máme problém, ako to prebiehalo, či je na niečo alergická, či prekonala vážne choroby, atď. Konečne nám sestrička ukazuje, kde ju mám osprchovať vo vlažnej vode, dávame čípky proti horúčke. Vyšetrenie, odbery, zavedenie kanyly, beriem malú na ruky, nechce sa ma pustiť. Sestrička mi ukazuje kúpeľňu, WC, kuchynku pre mamičky, kuchynku pre personál, ale s čajom pre mamičky, chodím s malou na rukách a je mi do revu. Takto predsa vyzerala Mladá garda keď som v roku 2000 prišla na intrák do Bratislavy. Nefunkčné kohútiky, záchod na ktorom sa nedajú poriadne zavrieť dvere, 60-ročné artefakty ako detské postieľky.

Snažím sa myslieť pozitívne, hlavne, že môžeme byť spolu a že je tu čisto. Sme na izbe, kde už sú dve pacientky s mamami. Do voľnej postieľky ukladám malú, infúzia, konečne zaspala. Pre sprievodné osoby detí do šesť rokov sú pripravené lehátka, ktoré ale na izbe nemôžu byť celý deň. Večer o 18.00 ho môžem vytiahnuť zo skladu a ráno 6.30 už musí byť z izby preč.

Noc je dlhá. Plač jednej, druhej, tretej malej pacientky, kašeľ, držanie ušiek, hojdanie na kolenách, lieky, striekačky, antibiotiká, meranie teploty. Je ráno a ja som spala hodinu. O 6.30 prichádza sestrička. Vy ešte spíte? O chvíľu je tu upratovačka. Neverím svojim poloprivretým očiam, keď druhá mama balí posteľnú bielizeň naspäť do vreca a zložené lehátko tlačí z izby preč. Vyskočím z lehátka a automaticky robím to isté. O chvíľu na to príde lekárka a zavalí ma prúdom slov, z ktorých registrujem len poslednú vetu, že malá má zápal pľúc a zápal stredného ucha na oboch stranách a či mi to už niekto povedal. Nie, nepovedal.

Po raňajkách si sadám na rozkladaciu stoličku vedľa postieľky a hladkám nožičky, chrbátik, rúčku s kanylou. Sestrička nás príde upozorniť, že bude veľká vizita a všetky veci musia ísť preč. Snažím sa napratať raňajky, desiatu a olovrant, ktoré doniesli naraz, do nočného stolíka. Uteráky do skrine, fľaša s čajom, servítky preč. Stojíme všetky tri matky pri postieľkach v pozore, dieťa musí byť v postieľke. Po vizite nás sestrička pochváli, aby nám hneď mohla vytknúť tašku na zemi, ktorá sa už do skrine nezmestila.

Je desať hodín a sestričky chodia pomenej. Sedím na stoličke, malá na kolenách a mňa bolí zadok. Sem tam niekto príde, bez predstavenia, bez slova popočúva, poprezerá malú, opýta sa, koľko pila, akú má teplotu. Posielajú nás na ďalšie vyšetrenie, malá má záchvat zlosti. Kričí „maminka zachráň ma”, kope, škriabe.

Snažím sa ju upokojovať a udržať na stole počas vyšetrenia. Sestrička s doktorom sa smejú, príde im to smiešne. Pán doktor mi od stola oznámi, že musia prepichnúť ušné bubienky v celkovej narkóze, „lebo inak by mu tu zošalela” a posiela nás za dvere.

Nevládzem, chce sa mi plakať. Ako? Prečo? Neviem, či sa nestíham opýtať, lebo malá zúri, alebo to pán doktor už považuje za uzavreté. Odchádzame naspäť na oddelenie. Malá ma kope, vidím jej nenávisť, zúfalstvo, bolesť a ja sa cítim podobne. Nemám silu na nič. Pozerám spolu s ďalšími ľuďmi naokolo, ako vrieska, kričí, zlostí sa na mňa, snaží sa ma udrieť. Na izbe záchvat pokračuje, sestričky nazerajú cez okno vo dverách.

Nasilu ju vložím do postieľky, vyzerá že sa upokojila, no vzápätí dostávam ranu do hlavy. Mám toho dosť, odchádzam z izby, počujem krik, zatváram dvere, plačem ja. „Ale pani Mikulášová, predsa nebudete plakať,” našla ma lekárka z rána a konečne sa môžem niekoho opýtať čo je našej dcére, ako ju idú liečiť a prečo práve takto.

Malá strávila v nemocnici týždeň, z toho polovicu so mnou, druhú polovicu s tatom. Operácia bola rýchla, zvládla ju dobre a hlavne ju prestali bolieť ušká. Pomohli a opravili, ale s celým pobytom sa musela nejako vyrovnať. Po návrate domov sa po nociach budila so strašnou zlosťou, posielala nás preč, kričala, kopala, škriabala sa, záchvaty trvali aj dve hodiny. Starostlivým susedom v bytovke sme museli vysvetľovať, že dieťa netýrame, len podávame trikrát denne antibiotiká a zakaždým má najmenej hodinový amok.

Po nočnej návšteve jednej pani susedy som už šla za detskou psychologičkou. Až tá mi vysvetlila že dieťa sa vyrovnáva s prežitou skúsenosťou, že sa narušili jej hranice a že pravdepodobne vo mne stratila pocit bezpečia.

Dúfam, že sa tam už nedostaneme, ale ak, tak budem vedieť, že každé vyšetrenie si nechám dopredu vysvetliť, aby sa nestalo, že poviem dcére, že pani doktorka len pozrie do uška a pani doktorka vezme obrovskú striekačku s vodou a urobí niekoľkokrát výplach od bolesti vreštiacemu dieťaťu. Budem vedieť, že reči sestričiek „to ju nemôže bolieť” sú hlúposť. Budem sa pýtať na diagnózu a postup liečby aj desaťkrát dokola, ak mi niečo nebude jasné. Že vždy musím stáť na strane svojho dieťaťa, aj napriek autorite bieleho plášťa. A donesiem si stoličku a vankúš, lebo únava a strach maria všetky predsavzatia.

autorka: Eva Mikulášová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?