reklama

Vážená pani ministerka zdravotníctva Zvolenská,

prežívam obdobie veľkého smútku. 4.8.2014 mi vo veku 80 rokov vo FNsP na Kramároch v Bratislave zomrela moja maminka. Jeden by povedal, mala úctyhodný vek, pekný život, milujúci rodinu, tak čo viac by sme si mohli priať. Ale niečo celkom iste...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (360)

Musím začať pekne po poriadku. Moju maminu som na pohotovosť doviezla v sobotu 2.8.2014 cca o 11,45 hod. Jednala som tak bez odkladu a okamžite, ako som sa dozvedela, že sa necíti dobre. Váhala som, či jej nemám zavolať záchranku. Ale keďže sme slušní ľudia a nechceme využívať služby rýchlej zdravotníckej pomoci v nevyhnutných prípadoch, zvolili sme inú cestu. Veď čo keby bol niekto v živote ohrozujúcej situácii. Mamina mala za sebou už rôzne ťažké choroby. Bola vždy statočným pacientom. Nikdy sa nesťažovala, nastupovala do auta sama, pokorne s dcérou, ktorá nechcela niečo zanedbať. Jej stav nebol kritický, nemala teplotu, normálne sa pohybovala a normálne komunikovala. Zvolili sme dovoz osobným autom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako prvé Vás na dverách pohotovosti privíta nápis NEKLOPAŤ!!! Vždy aspoň s troma výkričníkmi, lebo jeden je málo. V ďalšom riadku výziev na dverách sa dozviete o povinnosti zaplatiť poplatok 1,99. Človek rád zaplatí, veď má nádej, že sa dočká pomoci.

Sadnete si pred dvere a nič. Sedíte pol hodinu v čakárni, ste druhí v poradí a nič. Do hlavy sa vám derie myšlienka. Ako vedia, že tu niekto neumiera? Veď nikto sa ma neopýtal, s čím prichádzame. Po hodine sa otvoria dvere. Von vykročí statná sestra, vo vyššom veku. Bude mať skúsenosť, pomôže – pomyslíte si. Chyba úsudku. Jediný oznam: „...vezú tri sanitky, musíte čakať!“. Ďalšiu pol hodinu sa nič nedeje. Spoza dverí počujete smiech ošetrujúceho personálu. Príde sanitka, dovezú skolabovaného pacienta. Vonku bolo mimoriadne teplo. Na chodbe nie je ani automat na vodu, len neútulné toalety. Opäť počuť za dverami ten smiech personálu. Asi už nemajú čo robiť, pomyslím si. Prekonám obavy a klopem so slovami, že mamine sa pohoršilo. Nie som lekár, neviem odhadnúť, ako je jej stav vážny, prosím, pomôžte jej. Má silné bolesti v krížoch a podbrušku, vravím. Statná sestra sa ani nezdvihne, do tváre mi drzo hodí výčitku. Ale keď sa nedám, vezme mamu dnu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Za dverami počúvam opäť výčitky, adresované mojej 80-ročnej mame. „Vaša dcéra vás sem natlačila. Budete čakať tu!“ Prichádzajú ďalšie sanitky. Niekto skolaboval pod vplyvom alkoholu, niekto od tepla. Sestra vychádza von, v tom čase je čakáreň už plná pacientov. Vykrikuje „To majú dnes geronti nejaký výjazd?! Čo nám TO sem zasa veziete!“ TO sú starí ľudia a vonku je veľmi teplo. Pomyslím si. Vydesene pozerám, neverím vlastným ušiam, že takto sa zaobchádza s pacientmi. Veď isto aj ona má, alebo mala matku...

Snažím sa nahliadnuť cez pootvorené dvere, kde mám mamu. Zrazu ju zbadám na opačnej strane chodby. Sinavá a bledá stíska v ruke nejaký papier. Bola na RTG pľúc a brucha. Pľúc? Kladiem mame nezmyselné otázky typu, či ich informovala, že ju bolí v podbrušku, či sa jej niečo pýtali. Odpoveď znie NIE. Beriem ju za ruku, ledva už chodí, opäť ju natlačím mladšej sestričke do dverí. Takmer nevládze chodiť. Spoza dverí počujem opäť výčitku známej staršej sestry v rokoch. „Dcéra vás sem natlačila, budete teraz čakať dve hodiny na výsledky krvi.“ Ten tón hlasu je – poviem jemne – neprimeraný a neúctivý.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Majú hrozne veľa práce, ale staršia sestra v pravidelných intervaloch vychádza na balkón. Čas na prestávku, či cigaretu? Neviem, nepátram. Vždy, keď ide okolo, počúvam nekonečné poznámky o pacientoch gerontoch. Prichádza – asi lekár v modrej košeli, ešte ani nezatvorí za sebou dvere a kričí. „Tým ľuďom je..?! Nech idú všetci do pi...!“ Neúctivé poznámky sestry v rokoch nemajú konca. V čakárni všetci nechápavo krútia hlavou.

Zmocňuje sa ma panika, volám sestre s prosbou, aby niekomu zavolala, že tu sedíme 3,5 hodiny a že na nás kašlú. Sestra volá, vybavuje a vybaví. Zrazu vedia, kto je moja mama, že sa niekto o ňu zaujíma. Veci sa pohli. Ideme na sono brucha. Pešo. Cca o 16,00 jej urobia vyšetrenie. Mama sa začína nekontrolovane triasť. Zmocňuje sa ma panika. Žiadam o odvoz. Prichádza sanitár s kreslom. Na pohotovosti jej konečne napichnú aspoň nejakú infúziu. Skoro po 4 – 5 hodinách volajú lekára z urológie. Mame je už veľmi zle, vezú ju rovno na JISku. Bežím za ňou. Počúvam posledné slová. „Človek je tu ako handra. Vedela som, že to takto dopadne....“ To boli jej posledné slová.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Napriek snahe lekárov a sestričiek JISky na urológii sa mamu nepodarilo zachrániť. 4.8.2014 zomrela naša milovaná maminka. Sestričkám a lekárom, najmä MUDr. Dubravickému z Jisky ďakujem za snahu. Ktorá však prišla po mnohých hodinách utrpenia asi neskoro.

To, že moja maminka zomrela, je, žiaľ, smutná pravda. Či sa tomu dalo zabrániť, je otázne. Nechceli sme pitvu, chceli sme pre ňu už len pokoj. Túto sťažnosť nepíšem s cieľom niekoho obviňovať zo smrti mojej maminky. Ako som v úvode písala, mala dlhý život, milujúcu rodinu, asi prišiel jej čas.

Starí ľudia majú v našom štáte zúfalé postavenie. Prežili ťažké životy. Je to generácia vojny, znárodňovania, okupácie. Zaslúžia si dôstojnú starobu i napriek neprimerane malým dôchodkom. Zaslúžia si minimálne obyčajnú slušnosť a ľudské zaobchádzanie.

Túto sťažnosť píšem preto, aby som pripomenula sestre a neznámemu lekárovi na oddelení, s akým poslaním snáď kedysi išli vykonávať toto povolanie, či lepšie povedané poslanie. Neviem ich meno. Sestry a lekári sú tu anonymné osoby bez označenia. Zistiť o koho išlo pre Vás isto nebude problém podľa rozpisu služieb. Rada pomôžem pri identifikácii týchto zamestnancov. Ich tváre tak skoro nezabudnem. Správanie sestry na príjme a personálu na pohotovosti nemôže nič ospravedlniť. Bolo neľudské, arogantné a hlúpe. A to si moja mamina a nikto z tých ostatných pacientov nezaslúžili. Tí ľudia tam prišli s prosbou o pomoc v núdzi, a nie preto, aby personálu na pohotovosti znepríjemňovali horúcu sobotu.

Žiadam Vás touto cestou, pani Zvolenská, o prešetrenie celej udalosti a zjednanie nápravy a vyvodenie dôsledkov v danej veci. Aby nás neobchádzal „smrteľný pot“ len pri myšlienke, že raz budeme musieť ísť na pohotovosť.

Vopred Vám ďakujem za odpoveď a vyrozumenie v danej veci.

autorka: Zdena Némethyová

Prvý pokus

Prvý pokus

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  778
  •  | 
  • Páči sa:  65x

Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík:  Slovenské zdravotníctvoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu