Kam zmizli z Malého Ríma všetci kresťania?

Autor: Prvý pokus | 7.11.2014 o 7:50 | (upravené 7.11.2014 o 8:52) Karma článku: 7,39 | Prečítané:  2167x

Jeden by sa mylne domnieval, že čím viac kostolov, tým viac kresťanov a kresťansky cítiacich kresťanov a tu je to iba jedna veľká  hniloba, ľudia, ktorí sú odľudmi. Prvoplánovo sa tu totiž kradne. Na dennom poriadku. Na viacerých miestach za jednu noc. Pred Dušičkami okradli aj mňa.

Som z toho taká plná protichodných emócií, že som o tom musela povedať. Netuším či má zmysel vyčítať samej sebe, že som mala byť pozornejšia a rozumnejšia, ono totiž ten zlodej zlodejský nemal problém vnoriť svoje špinavé ručiská do zavretej a schovanej kabely a ešte po svojom hnusnom čine zavrieť a zazipsovať. No čo, sú tu trénovaní rokmi praxe. Že mi chýba peňaženka som zistila až pred dverami internátu, kde som sa potrebovala preukázať  preukazom, aby ma vpustili dnu, no peňaženku som v kabelke už akosi nenahmatala. 

A teraz to najlepšie: v peňaženke som mala dokopy možno desať eur! 

Áno, je to až smiešne, ale očividne aj to je úlovok. Možno niekto toto robí, len aby mal vzrúšo. A možno primárnym cieľom tohto zlodeja nebolo dostať sa k peniazom, ale iba bezcharakterne niekomu ublížiť a spôsobiť mu tým problémy.

Pretože teraz to najhoršie: v peňaženke som mala okrem hotovosti prakticky celý svoj život!

Takže čo ma čakalo nasledujúce ráno? Vynechať školu, ktorú mám aj tak iba jeden deň do týždňa. Zmapovať cestu do a z podniku, veď čo ak som ju ja hlúpa stratila sama? Riešiť túto moju situáciu s najrôznejšími ľuďmi počnúc pánmi policajtmi, ktorí boli takí ochotní premrhať hodinu a pol z môjho už aj tak mizerného dňa, cez prevádzkarov diskotéky, upratovačiek, barmanov a lokálnymi bezdomovcami končiac.

Prvú otázku, čo mi na polícii položili: „Kde?“ Povedala som kde. Nasledoval smiech, po ktorom nasledoval nemý výsmech, po ktorom nasledoval aj slovný výsmech: „Nájdite si pokojnejší podnik.“ Neviem, či pán policajt predpokladal, že som v ten večer túžila byť okradnutá a netuším, kde bral ten pocit, že má právo súdiť ma a smiať sa mi do očí, ako keby som si to zapríčinila sama. Ale hlavne, ak vedia aj trnavskí policajti, že ten konkrétny trnavskí podnik je zlodejský lokál, prečo s tým nič nerobia? Určite sa dá spraviť viac než len skontrolovať to tam „po akcii“ a dohovárať majiteľovi, aby zaviedol kamerový systém. Veď majú, dokelu, nejaké právomoci! Nech si tam idú pre mňa za mňa sami v civile zatancovať. Oni len takto moralizujú pred každým okradnutým, čo príde na okrsok.

Len tak na margo, ale mohli by popracovať aj na komunikácii a medziľudských vzťahoch. Človek ide prvýkrát na políciu, tam samozrejme nestránkový deň, najmenej kompetentná teta človeka pošle „tam pod schody“, kde sú zabarikádovaní za tromi mrežami a treba tam zvoniť, a keď už človeku otvoria, tak ho posadia do nevetranej chodby bez okien a dverí so slovami „tam si sadnite“. A tak sedím. Bez akýchkoľvek ďalších inštrukcií.

Ale úlohou tohto článku nie je znevažovať políciu či robiť im zlé PR. Len vyrozprávať príbeh a upozorniť na prevenciu.

V podniku mi prevádzkar ponúkol jeho verziu toho, čo sa stalo s mojou peňaženkou. Dobre sa hovorí, že po bitke je každý generál, pretože zrazu boli všetci odborníci na  život. Vraj sa to robí tak, že zlodej si peniaze nechá a peňaženku odhodí niekde na najvzdialenejšom sídlisku. Mala som sa ho opýtať či to nekradne on, keď sa vyzná. Alebo ma chcel len dobromyseľne odradiť od hrabania sa v košoch pred jeho podnikom, veď na dámu sa to nepatrí? 

Upratovači, pán a pani, tiež neboli práve osožní. Ja som v mojej naivnosti chcela iba počuť, že sa moja peňaženka našla, miesto toho mi dávali do hlavy scenáre. Vraj im tam ostávajú doklady celé roky, po ktoré si nikto nechodí a nik ich nehľadá a zavadzajú im tam. Tak ich po čase spália. Krásny návod pre  budúcich úspešných zlodejíčkov aj tých, čo už sú v biznise zbehlí: aby vás nechytili, doklady spáľte. Ak by ste ich totiž vyhodili do koša, mohli by vás vypátrať podľa odtlačkov prstov. A samozrejme, doklady by sa mohli vrátiť majiteľovi a tým by ste možno odčinili trošku zla, čo ste za život napáchali. 

Ale veď čo! Aj tak iba my naivní chudáci veríme na karmu. Však, čo iné nám ostáva, keď je k nám život nefér.

Trnavskí bezdomovci sú vari tí najslušnejší ľudia v meste, aj keď aj oni ma trošku nahnevali. Keď som sa k nim blížila, mávali na mňa preukazom poistenca volajúc: „Slečna, nestratili ste preukaz?“ Ešte aj slečna ma oslovili! A ja plná nádeje, v podstate už presvedčená, že tá pľuha-človek si nenechal všetok môj majetok a len vybral peniaze a peňaženky sa zbavil kdesi na okolí (bola by som mu vtedy aj odpustila), som si ten preukaz vzala a čítam. Krstné meno bolo moje! Ale bolo to to jediné, čo bolo na preukaze moje. Bezdomovci ale už mali zámienku, aby sa so mnou dali do reči. Aj som im povedala, že ma okradli o všetky peniaze, aj tak potom o ne začali žobrať. Zabili sme tým, že mi rečnili, ako aj ich dvoch už veľakrát okradli, o kečup, o deku, o fľašu pálenky a tak, množstvo času, ktorý som mohla investovať do vybavovania si nových dokladov. 

Ale čo vybavíte v piatok, navyše deň pred sviatkami? Všetci úradníci v škole akoby si vyčiarkli piatok z úradných hodín. Ani sa nedovoláte, aby ste zablokovali karty proti zneužitiu. Email tiež nenapíšete, lebo internát nevybavil internet. A do školskej knižnice sa dostanete iba na preukaz, ktorý nemáte. Je to začarovaný kruh.

Ozaj som sa tuho zamýšľala, čo za obludný skutok som vykonala, keď ma takto vesmír trestá a bičuje. Všetko je proti mne. Okradli ma a vysmiali ma, že som sa nechala okradnúť. Ešteže som mala kdesi na spodku aspoň za lyžičku šťastia, že ma vpustili na internát vyspať. Inak by som sa fakt bola bývala dorevala ako malé dieťa. Kdesi na lavičke v parku. Veď by ma boli ešte aj uniesli...

Ale rodičia boli v tomto veľmi chápaví. Až som ich podozrievala, že aj ich niekto ukradol a vymenil. Oco sa vyslovil, že dúfa, že som sa poučila. Tak sa o to moje ponaučenie podelím. Tak pozor na sarkazmus, niečomu som sa totiž priučila aj od tých samozvaných odborníkov na život

  1. Vždy si dávajte majetok do šatne. Ale! Podľa toho ako veľmi ste zábavy chtiví, tak veľa peňazí si na tú šatňu budete musieť našetriť do prasiatka. Ak túžite po tanci aj päťkrát do týždňa, za týždeň miniete na šatňu 2,50€. Treba potom porozmýšľať či sa viac neoplatí zapísať sa na tanečnú do základnej umeleckej.
  2. Nekupujte si značkové peňaženky. Sú tŕňom v oku. Kupujte si radšej lacné napodobeniny kože z vietnamských obchodov. Zvyšuje sa tým šanca, že peňaženka vám nebude odcudzená a ak predsa, hádam sa z nej zlodejovi za trest vyhodí aspoň nejaká vyrážka. 
  3. Ak idete do spoločnosti, vždy si vykladajte nepotrebné doklady. Policajti nepredpokladajú, že na diskotéku pôjdete autom, vodičský teda nepotrebujete, kontrolovať vám ho nebudú. Ak vás ale zastavia a vy nejaké auto budete šoférovať, len pokojne vysvetlite, že idete z podniku, v ktorom sa často kradne a odvolajte sa na tento článok. Ak budete pod vplyvom, neodvolávajte sa na nikoho a na nič, je to celé vaša maslo.
  4. Taktiež nepotrebujete karty vernostného charakteru, ani z Tesco, ani z dm, ani z Exisportu. Je dosť nepravdepodobné, že o polnoci stretnete podomového obchodníka, ani že za predraženú ružu pre frajerku vám kamsi pripíšu vernostný bodík. Toto poučenie vravím výlučne z vlastnej skúsenosti.
  5. Hneď po vernostných kartách je tiež dôležité vyložiť bločky od oblečenia, ktoré ste v ten deň mienili reklamovať. Bez nich totiž už nič nereklamujete. Ešte horší variant (áno, môj prípad) by bol, ak sa na bločku nachádza ešte štvoro ďalších kusov oblečenia, ktoré vám mama už stihla zabaliť pod vianočný stromček. V takomto prípade nesmiete po dobu dvoch rokov pribrať, schudnúť, vyrásť, zachytiť sa alebo nedajbože dovoliť chybe z výroby prejaviť sa.
  6. A v neposlednom rade , aké opatrenia spraviť vo svojej peňaženke, ak za jej obsahom nechcete potom dlhé týždne smútiť. Vyložte si frajerovu fotku, (ktorú vám dal len pred týždňom) aj (jedinú) fotku nebohého starého otca a nezabúdajte na vlastné fotky, (ktoré vám aj tak treba jedine na začiatku akademického roka, keď sa vybavujú doklady) či fotky detí a vnúčat (také ja ale nemám). Všetky majú sentimentálnu hodnotu a najťažšie sa s nimi lúči. 
  7. Alebo nechodievajte vôbec von. To je najľahšia prevencia.

Autorka: Veronika Líšková

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?