Napriek tomu boli od začiatku časťou spoločnosti považované za protiústavné a obmedzujúce práva sexuálnych menšín. Prezident Andrej Kiska preto radšej otázky posunul na posúdenie Ústavnému súdu. Ten nedávno rozhodol nasledovne:
Otázky 1, 2, 4 sú a otázka 3 nie je v súlade s ústavou Slovenskej republiky.
To je názor väčšiny ústavných sudcov. Aký je môj názor?
Otázka 1: Súhlasíte s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou?
Toto je otázka jazyka. Rovnako ako Ústavný súd, aj ja súhlasím, aby pojem manželstvo ostal rezervovaný pre životné spoločenstvo muža a ženy, ako je to v novele Ústavy z 1. septembra 2014. Kladná odpoveď na referendovú otázku nezmení, ale potvrdí platný právny stav.
Otázka 2: Súhlasíte s tým, aby párom alebo skupinám osôb rovnakého pohlavia nebolo umožnené osvojenie (adopcia) detí a ich následná výchova?
Kladná odpoveď na túto otázku takisto konzervuje súčasný právny stav. Záporná odpoveď by nezakázala (ale ani neprikázala, to by musel urobiť zákon) adopciu detí párom osôb rovnakého pohlavia, čo by nemuseli byť nutne homosexuálne zväzky. Ale povedzme si: kedy majú dvaja ľudia rovnakého pohlavia záujem o adopciu, ak nie vtedy, keď sa "hrajú" na manželstvo a rodinu a nárokujú si ich práva? Ak chcú dieťa vychovávať napr. slobodná matka a jej sestra, nepotrebujú adopciu. Adopcia je právo vyhradené manželom a zmena tohto stavu povedie k jeho rozšíreniu na všetky možné páry či skupiny. Táto Pandorina skrinka už je otvorená Európskym súdom pre ľudské práva, je len zavretá v inej skrinke slovenskej legislatívy. Ak otvoríme slovenskú skrinku, kolotoč odstraňovania diskriminácie už nezastavíme, kvôli členstvu v EÚ a Rade Európy.
Otázka 4: Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovat účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samé nesúhlasia s obsahom vyučovania?
Táto otázka je konflikt etatizmu a libertarianizmu. Nejde tu o príkaz alebo zákaz účasti detí na sexuálne citlivom vyučovaní, ale o právo školy vyžadovať túto účasť. Spojené štáty americké zažili podobný prípad týkajúci sa školských uniforiem. Najvyšší súd rozhodol, že škola má právo (ak chce) vylúčiť z oblečenia žiakov prvky odporujúce školskej uniforme, vrátane tzv. prsteňa čistoty . Každá škola teda môže rozhodnúť, či prsteň svojim žiakom a žiačkám povolí alebo zakáže. Podobný prípad sa stal aj v Spojenom kráľovstve.
S tým sa dá súhlasiť, prsteň čistoty je symbol, ktorý nemusí byť dodržaný . Ale školské vyučovanie o sexe a eutanázii je plnenie funkcie rodiny štátom. Štát je "nočný strážnik" (F. A. Hayek), má robiť to, čo vie on najlepšie. Štát môže plniť funkcie iných inštitúcií, ak ich tie nezvládajú (napr. pomoc samosprávam pri pohromách). Štát je však produkt spoločnosti, ktorý by jej mal slúžiť, nie ju ovládať. Dôležitejšia ako štát je základná bunka spoločnosti: rodina. Štát nesmie mať povinnosť plniť funkcie rodiny. Ak výsledkom referenda bude odpoveď "Nie" na túto otázku, cesta k povinnej sexuálnej výchove bude otvorená.
Otázka 3: Súhlasíte s tým, aby žiadnemu inému spolužitiu osôb okrem manželstva nebola priznaná osobitná ochrana, práva a povinnosti, ktoré sú právnymi normami k 1.3.2014 priznané iba manželstvu a manželom (najmä uznanie, registrácia či evidovanie ako životného spoločenstva pred verejnou autoritou, možnosť osvojenia dieťaťa druhým manželom rodiča)?
Túto otázku Ústavný súd zamietol ako protiústavnú. Ja súhlasím s kladnou odpoveďou na všetky otázky, ale súhlasím aj s vyradením tejto otázky. Najprv postreh, ktorý adresujem Aliancii za rodinu:
Lepšie je nemať otázku č. 3 v referende, ako mať zápornú odpoveď na ňu od ľudu.
Inými slovami: nemať otázku v referende je vrabec v hrsti. Mať ju a dostať kladnú odpoveď je holub v hrsti. Ale mať ju a dostať zápornú odpoveď je holub vykonávajúci potrebu na hlavu človeka.
Toto je jediná otázka, na ktorú kladná aj záporná odpoveď by bola zmenou práva Slovenskej republiky. Zatiaľ čo kladná odpoveď na schválené otázky konzervuje súčasný právny stav, kladná odpoveď na túto otázku by dala štátu nové právo. Štát totiž môže redefinovať to, čo sám definoval. Manželstvo však nedefinoval štát, ale Boh. Preto rodinné právo nie je výplodom štátu, ale uznaním a potvrdením Božieho zákona, prípadne jeho doplnením podľa miestnej kultúry. Ľudské (pozitívne) právo však nikdy nemôže odporovať Božiemu prirodzenému právu. Ak sa tak stane, kresťan by mal viac poslúchať prirodzené právo. Má však pozitívne právo nárok definovať pravdu, ktorá je jasná z prirodzeného práva?
Konkrétne: uznanie registrovaných partnerstiev za "neúplné" životné spoločenstvo bude nutne viesť k jeho zrovnoprávneniu s manželstvom (európska Pandorina skrinka). Nezabráni tomu ani vyhradenie názvu manželstvo pre pár muža a ženy, ako sa to stalo v Chorvátsku. Ak však inštitúcia pozitívneho práva (štát alebo európska inštitúcia) prisúdi nemanželskému zväzku práva manželstva, je to pozitívne prekrytie prirodzeného práva o manželstve. Ježiš hovorí: "Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele." (Mt 19,5). V tejto, ale aj iných vetách je jasná Božia pravda o manželstve: je to komplementárne (muž a žena) životné (do smrti) spoločenstvo (dvojica). Rozvod, skupinové manželstvo aj zväzky rovnakého pohlavia sú proti tomu. Polygamia je niečo iné ako skupinové manželstvo. V polygamii má jeden muž viac manželiek, ale tie nie sú navzájom manželkami. Nemajú spoločný majetok, nespia spolu, neinformujú sa o zdravotnom stave, niekedy sa nenávidia a konkurujú si. Skupinové manželstvo je spoločenstvo každého s každým, čo je proti prirodzenosti. Také niečo nemôže byť schválené v žiadnom normálnom štáte. Ale čo má a čo nemá byť v pozitívnom práve o manželstve?
Záporná odpoveď v referende by umožnila chorvátsky scenár, teda registrované partnerstvo totožné s manželstvom. Bol by to apartheid podľa sexuálnej orientácie a v konečnom dôsledku by to viedlo k degradácii manželstva. Značka prisúdená ústavou by devalvovala. Okrem toho by bolo možné napísať do formulára rodinný stav "registrovaný", čo by bolo prezradením dosť intímnej veci. Sexuálna orientácia je intímna a chváliť sa ňou je hlúpe. Ak však človek uzavrie zväzok, už ju dáva najavo. Z pohľadu libertariána je záporná odpoveď neželaná, pretože pripúšťa vytvorenie inštitútu, ktorý spôsobí viac problémov ako osohu (nový typ rodinného stavu, problém so slovami ženatý/vydatá, výhrada vo svedomí pre sobášnych úradníkov...)
Z pohľadu toto istého libertariána (mňa) je však kladná odpoveď tiež neželaná. Vnáša totiž do pozitívneho práva niečo, čo je podľa mňa vyhradené prirodzenému právu. Tak, ako štát nesmie prikázať rovnosť manželstva s iným typom zväzku, nemal by ju ani zakázať. To nie je v kompetencii pozitívneho práva, dopredu zakázať niečo, čo nikto zatiaľ nenavrhol, navyše ak ide o kultúrne citlivú tému. Slovenská republika už definovala manželstvo v ústave, presunutím dvoch viet zo Zákona o rodine. To podľa mňa stačí. Netreba mať zákon na všetko. Mravnosť a zákonnosť sa nemeria počtom zákonov, ale ich dodržiavaním. Keď budú v parlamente ľudia, ktorí nezmenia pozitívne právo tak, aby odporovalo prirodzenému, všetko je v poriadku. Našu ústavu žiadny európsky súd nezmení a registrované partnerstvá je možné zakázať aj inou formuláciou, než tou, ktorú Ústavný súd zamietol. Je to zbytočnosť, všetky praktické stránky homosexuálneho spolužitia sa dajú ošetriť existujúcim súkromným právom. Takýchto párov je však zanedbateľné množstvo a robiť z nich celonárodnú tému sa mi nepáči. Dôležitejšie sú iné témy.
Ing. Michal Hospodár
