Páčilo sa mi, že neminul peniaze na alkohol, ale na niečo normálne, čo možno nachvíľu zaplní jeho žalúdok. Po pár pokusoch a pobúchaniach po automate som si myslel, že tam nič nehodil a skúša, či nevypadnú nejaké drobáky. Pán následne odišiel. Asi polminúty na to vybrala z automatu peniaze upratovačka, ktorá videla, že ich tam daný pán vhodil, no schovala si ich do vrecka a odišla preč. Cítil som silnú potrebu povedať jej v tento mrazivý večer pár teplých slov, ale rozhodol som sa, že radšej zbehnem za ujom a pozvem ho na čaj. Na zastávke som však našiel už len starú pani, zabalenú po krk v deke a trasúcu sa ako osiku. Na moju otázku, či si dá hot-dog a teplý čaj s úsmevom prikývla. Pani v bufete, kde som hot-dog a čaj kupoval mala už hodinu po záverečnej a upratovala, no aj tak bola ochotná a pomohla mi. Po tom, čo som objednal potrebné, ma zarazila otázkou, či som schopný odniesť dva poháre naraz. Spýtal som sa teda, že na čo ten druhý pohár, nakoľko som objednával len jeden čaj. Slečna z bufetu v ošúchanej šiltovke a deravej veste, ktorá nevyzerala, že by dnes šla domov na mercedese sa rozhodla, že keď ja môžem niekomu pomôcť, tak chce pridať ruku k dielu a uvarila babičke sáčkovú polievku.Po tom, čo som doniesol čaj, hot-dog a polievku, som mal jeden z najzaujímavejších rozhovorov môjho života.
Keď Vám neznáma babička, ktorá pred 3 mesiacmi oslávila 80 rokov a museli jej to oznámiť reholné sestričky, nakoľko žije tak, že nemá pojem ako idú dni, rozpráva o tom, ako 35 rokov makala denno-denne v Rybárpoli, ako postupne strácala najbližších a ako teraz musí ešte 16 dní vydržať na ulici, kým jej príde dôchodok, aby si mohla zaplatiť nejakú kuticu v nejakom plesnivom byte - to človeka donúti uvažovať nad štýlom života, aký žijeme, kam smeruje naša spoločnosť? Je možno utopická predstava myslieť si, že svet bude zo dňa na deň nádherný, ale vidieť na jednej strane ľudí, ktorí budovali tento štát a dnes mrznú pod jednou dekou na lavičke na zastávke a na druhej strane si povedať, že ovečky z nášho parlamentu sa oháňajú faktami, aký sme sociálny štát, je minimálne na zamyslenie.
Dnes som do autobusu nastupoval s vedomím, že túto pani už možno nikdy neuvidím. Možno sa jej ujmú dobrí ľudia, možno sa jej podarí vybaviť ubytovanie skôr, možno sa jej život zmení k lepšiemu a možno.... kto vie.
Neberte prosím tento status ako nejaké vyzdvihovanie toho, že som minul 0,95 € na cudziu ženu - skúsme si v tom každý nájsť to svoje. Možnosť otvoriť oči a pomôcť svojou troškou tam, kde je to možné - veď aj malá kvapka dokáže zafarbiť oceán
Autor: Michal Antal