Keď sme už mohli s malou cestovať, tak sme ich chodili navštevovať my. Stále som dúfal, že naše deti budú mať vzťah so starými rodičmi, nielen s manželkynej strany a že všetko bude v poriadku. Ešte horšie bolo, že staršia dcéra neznášala cestu autom a keď sme išli za rodičmi tak 6 hodín strašne trpela a zvracala. Bolo to 2 krát 6 hodin mučenia pre našho malého anjelička. Keď som chcel aby pre zmenu aj oni išli ku nám, otec povedal, že mu to je jedno že my máme chodiť ku nim. Keby som mohol vrátiť čas späť, tak by som vtedy za nimi vôbec nechodil.
Niekedy vtedy otec začal vo väčsích množstvách piť alkohol. Niekde sa dočítal, že je to zdravé. Naozaj boli nejake už zpochybnené štúdie, že mierne pitie alkoholu može prospievať. Ale nepil zďaleka mierne, a keď mu to prospelo, čo pochybujem, tak všetkým naokolo to ubralo roky zo života.
Osobne si nemyslím že starí rodičia sú povinní pomáhať s deťmi, babysitovat zadarmo. Ja som len chcel, aby mali nejaký vzťah s vnúčatami aby to naše deti obohatilo. Ja viem, že pre starších ľudí je tažké cestovať, že majú zdravotné problémy a že majú aj svoj život. Lenže oni cestujú za svojimi druhými vnúčatami. Niekedy su celkom blízko nás aj niekoľko krát do týždňa, s čim sa nezabudnú pochváliť, keď už sú zase doma. Tiež babysituju dieťa mojej sestry celé mesiace, u seba aj u nej. Nás obšťastňujú väčšinou iba cez skype.
Takže chodili ku nám v priemere raz za rok. Na druhej strane sa však veľakrát chystali k nám prísť, ale na poslednú chvýľu to rušili z nejakých nepochopiteľných dovodov, to bolo pre mňa to najtažšie.
Pred rokmi sa staršia dcéra na nich vždy veľmi tešila, mladšia bola ešte veľmi malá. Keď mali prísť, tak som dcérke približne každých desať minút opakoval, že ich prídu pozrieť starí rodičia a dievča bolo v očakavaní vyhecované do krajnosti. Lenže starí rodičia návštevu zrušili, len tak medzi rečou deň pred príchodom. Pre dcéru to bolo prvé veľke sklamanie v živote. Mala 4 roky a bolo srdcervúce vidieť ako to na ňu zapôsobilo.
Túto krutosť robili moji rodičia odvtedy pravidelne až doteraz. Samozrejme, dcéram som potom už nikdy dopredu nehovoril, kedy starí rodičia sľubovali že prídu. A vždy keď to zrušili, deti boli od toho uchránene. A to je naša situácia teraz, naše deti dostali otrasných starých rodičov a ja s nimi končím a rozpravky je tiež koniec.
Ale moment, rozprávky sa končia štastne, Popoluška predsa netrpela kvôli macoche do konca života, macocha predsa nezabila Snehulienku a Alžbetka neskončila v smole. A naozaj aj táto rozprávka sa konči štastne, hoci mi to trvalo kým som to pochopil. Trpel som iba ja, deti si nič z toho neuvedomujú, vôbec netrpia su úplne v poriadku. Sú obklopení ľudmi, ktorí ich milujú, sú štastné, a tá dvojica nezaostrených ľudí zo skypu im ubližiť nemože, lebo naše deti od nich nič nečakajú.
Autor: Július Hanák