Nechajme bokom to, ako sa veci ozaj odohrali a čo bolo pravým motívom výberu práve tohto časopisu. Profesorkine zdôvodnenia oprávnene vyvolali úsmev na tvári nejedného čitateľa, ale podrobnosti tentoraz ozaj nie sú dôležité. Nie je dôležitá ani samotná profesorka Tomková, na ktorej sa teraz toľkí s radosťou vyvršujú. Ona a jej postupy sú len logickým dôsledkom nášho prístupu k vzdelaniu a školstvu.
Keď čítam vyjadrenia psychológov k tejto téme, musím žasnúť nad ich mierou straty kontaktu s realitou. Predstavujú nám stredoškolských študentov ako malé deti neschopné si vytvoriť vlastný názor, nekriticky prijímajúce informácie predostreté učiteľom. Samozrejme, ťažko môže byť niečo ďalej od pravdy. Dobrým príkladom toho, že učitelia môžu o takejto pozícii iba snívať, sú neustále sťažnosti na deti nerešpektujúce nielen ich autoritu, ale často i dôstojnosť, a to nielen na stredných, ale už i na základných školách.
Ale nemusíte byť rozmaznaným malým lotrom, aby ste rýchlo pochopili, že v škole o vzdelanie ide často až v druhom či treťom rade. Hromady úplne nezmyselných faktov (od zoznamu slovenských fabrík, z ktorých mnohé zbankrotovali už pred desaťročiami, cez názvy stovky básnických zbierok slovenských nadrealistov, až po štruktúru poľnohospodárskych plodín v Akkadskej ríši), ktoré sa musíte naučiť odrecitovať, Vás pohotovo zbavia pocitu, že väčšina učiteľov je schopná kriticky vyhodnotiť relevantnosť informácií, ktoré prednášajú. Ak takýto profesor donesie do triedy zvláštny časopis, je to bohužiaľ skôr dôvod mať sa pred jeho obsahom na pozore.
Keď si spomeniem na všetko nekalé, čo sa počas môjho štúdia na zmienenom gymnáziu (vtedy sa ešte nachádzalo v Košiciach-Šaci) odohralo, je mi do smiechu pri predstave, že práve takáto malichernosť vyvolala záujem celoštátneho denníka. Nerozumiem, ako môže byť problémom nejaký časopis, ktorý väčšina študentov vysmeje a zvyšok mu bude veriť bez ohľadu na pani Tomkovú, keď naše školstvo funguje s príšernými a zastaranými osnovami, podpriemernými a nedostatočne zaplatenými pedagógmi a despotickými skorumpovanými riaditeľmi, ktorí na svojich stoličkách sedia po desaťročia. Neverím, že sa za desať rokov, odkedy som s veľkou úľavou tento systém opustil, niečo podstatné zmenilo, hoci by som rád veril, že na hodinách pani Tomkovej sa dnes ozaj bežne počúvajú pesničky, čítajú články a debatuje sa o fotografiách. Za moje tri roky náplň hodín spočívala prevažne v mechanickom opisovaní presvetlených poznámok z Meotaru. A treba povedať, že podobne inovatívne pedagogické techniky boli na škole skôr pravidlom, než výnimkou.
Samozrejme, nemám riešenie, ale je jasné, že ak roznášač letákov bude mať lepšie pracovné a platové podmienky, než priemerný učiteľ, nemôžeme očakávať, že ľudia schopní kriticky spracovať poznatky, ľudia s prehľadom o vhodných a nevhodných zdrojoch informácií, sa pohrnú do škôl. Ak pre nás školy naďalej budú len úschovňami pre deti, ktorým nevieme vymyslieť lepší program, než zamestnať ich biflením nezmyslov, je od nás pokrytecké vyvršovať sa na jednej nešťastnej učiteľke. Ak by totiž pani Tomková naďalej pokračovala v osvedčenej didaktickej metóde presvetľovania poznámok cez meotar, nikto by ani netušil, že jestvuje. Obávam sa, že práve toto poučenie si mnohí učitelia z celého „škandálu“ odnesú.
Autor: Martin Andor