reklama

Zoči voči utečencom

Udalosti utečeneckej krízy obzvlášť smrť desiatok ľudí v chladiarenskom aute len par kilometrov od Bratislavy veľmi pohli celou našou rodinou. S manželkou sme sa chceli aspoň pokúsiť uľahčiť týmto ľudom cestu cez náš región.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)

Počas celého predchádzajúceho týždňa sme sa snažili kontaktovať Maďarské charitatívne organizácie s cieľom zistiť aká pomoc a hlavne kde je potrebná. Bohužiaľ sa nám nepodarili takmer nič zistiť. Napriek tomu sme sa rozhodli vyraziť takpovediac na slepo. Do Maďarska sme prešli cez prechod Rajka a vydali sa ďalej smerom na Mosonmagyarovar. Priamo v Mosony bol pokoj a na železničnej stanici sme po utečencoch nevideli ani stopu. Rozhodli sme sa pokračovať ďalej na Gyor a asi 15 km pred mestom sme narazili na skupinu približne 200 ľudí v sprievode jednej policajnej motorky a piatich dobrovoľníkov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nasledovala krátka zastávka a rozhovor s vedúcou dobrovoľníkov o tom čo môžeme spraviť a ako sa dá pomôcť. Samozrejme prvá naša ponuka bola že odvezieme malé deti a chorých ľudí kam je potrebne. Bolo to však rázne odmietnuté s odvodnením že by nás za to Maďarská polícia mohla zatknúť a v konečnom dôsledku by to pre ľudí ktorých naložíme znamenalo komplikáciu ich cesty. Dozvedeli sme sa však že skupina robí pravidelne zastávky na oddych a vraj pokiaľ na to máme prostriedky mame ich počkať na ďalšej asi tri kilometre ďalej s potravinami a nápojmi. Nasadli sme naspať do auta vydali sa smerom na obec Öttevény kde sa tato prestávka mala uskutočniť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Naša prvá zastávka boli maličké potraviny na začiatku obce kde sme sa pustili do nákupu vody, malinoviek, keksov, ovocia a samozrejme nejakých hygienických potrieb. Neskutočne milá majiteľka obchodu nám nie len pomohla naložiť auto až po strechu ale dokonca nám zaúčtovala asi o 25% nižšiu cenu. Predpokladám že nám viac menej dala nakúp za cenu akú ona platí dodávateľom a asi aj niečo prihodila na vrch. Taktiež niekoľko miestnych pred obchodom veľmi ochotne pomohlo s nakladaním zásob do auta. Mnohí vraveli že majú prázdne domy a už rozdali všetky zásoby potravín ktoré mali. Tiež nám ale hovorili že Maďarská polícia ich ostro karhala za to keď ponúkli utečencom možnosť ísť na záchod alebo sa u nich doma umyť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Plne naložení sme sa vybrali hľadať miesto kde sa skupina mala zastaviť. Nebol to príliš veľký problém, cestu lemovali príslušníci miestnej občianskej hliadky ktorý nám veľmi ochotne ukázali cestu, miesto na parkovanie a vôbec z nich nešiel pocit nenávisti alebo nejakého strachu pred utečencami. Odstavili sme auto na kraji cesty na konci dediny a začali vykladať svoj nákup. V priebehu piatich minút pri nás zaparkovali dve ďalšie autá s Maďarskými značkami a podobne plnými kuframi a trochu neskôr dve plne naložené auta s Nórskymi značkami. Neskôr sme sa dozvedeli že sú to Nórski vojaci s rodinami ktorý žijú na NATO základni v Maďarskej Pápe.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Trvalo asi ďalších 10 minút kým sa objavila prvá skupina utečencov s vedúcou dobrovoľníkov a neuveriteľne rýchlo sa blížili ku nám. Vtedy mi bolo zrazu jasne že títo ľudia sú naozaj na úteku. Útek je presne slovo ktoré vystihuje spôsob akým kráčali . oči uprene dopredu, rýchly krok, žiadne zastavovanie, žiadne rozprávanie. Prvá dorazila trojčlenná evidentne arabská rodina, muž okolo 25, žena približne 20 a dieťa v kočíku tak najviac 4-5 mesiacov. Na naše veľké prekvapenie sa nám veľkým oblúkom vyhli a zastavili sa až na pokyn maďarského policajta ktorý obďaleč zaparkoval svoju motorku. Asi 30 metrov za nimi nasledovala skupina asi 30 zväčša mladých mužov.

Čakali sme doslova nájazd na veci ktoré sme mali rozložené pred autami ale nič také sa nestalo. Väčšina skupiny nás obišla a začala sa skladať na zemi asi 5-10 metrov za nami. Len niekoľko ľudí podišlo priamo k našim veciam a len malý zlomok si bral bez pýtania. Snáď každý si bral len po jednom z každého ponúkaného a dokonca aj keď sme ich ponúkli zobrať do zásoby zdvorilo to odmietli s tým že to nemajú ako odniesť alebo s tým že aj druhý potrebujú. Počas nasledujúcich 10 minút dorazila cela skupina a všetkých asi 200 ľudí sa rozložilo na tráve okolo nás. Až teraz sa začali zdvíhať a pomaly prichádzali ku nám pre veci ktoré sme nachystali. Niekoľko smelších sa odvážilo pýtať na konkrétne veci, hlavne lieky, tašky, ruksaky a topánky.

Bohužiaľ v tom momente sme nič také so sebou nemali. Skupinu asi na 60% tvorili muži medzi 20 a 40, zvyšok boli rodiny s deťmi od 3 mesiacov do 7-8 rokov a len zopár starších ľudí. Väčšina hovorila Arabsky alebo Farsi a predpokladám že to boli Sýrčania, Iračania alebo Afganci. Zaregistrovali sme niekoľko ťažko identifikovateľných aziatov a Afričanov ale väčšina skupiny určite boli ľudia z blízkeho východu. Jedna rodina, s matkou okolo 35, dvomi dvojčatami vo veku asi 2 rokov a 4 mesačným batoľaťom mohla byt súdiac podľa oblečenia Jezídka. To ale len porovnám s tým čo som videl v televízii. Práve toto batoľa bolo aj jediným dieťaťom v skupine ktoré plakalo. Dôvod sme zistili pomerne rýchlo. evidentne malo vysokú teplotu.

Na prvý pohlaď bolo jasne že tato skupina je veľmi rôznorodá a prítomná je snáď každá sociálna skupina od jednoduchých dedinčanov až po ľudí s vyšším vzdelaním ktorí hovorili perfektne po anglicky a ich vystupovanie ma nenechalo na pochybách že v predchádzajúcom živote mali určité postavenie. Tiež bolo zrejme že mnohí sa poznajú už dlhšiu dobu alebo sú dokonca rodinami. Asi najväčším prekvapením bolo že sa nás väčšina týchto ľudí naozaj bála. Obzvlášť ženy s malými deťmi boli veľmi ustráchane a rezervovane a bolo ich treba doslova presvedčiť aby niečo prijali. V niektorých prípadoch sme museli rozbaľovať veci ako napríklad vlhké utierky a plienky demonštrovať na čo sú a doslova ich presvedčiť aby si ich niečo vzali. Veľmi rýchlo nám začalo byt jasne že tento pochod cez Maďarsko ani zďaleka nebude to najhoršie čo títo ľudia zažili.

Nikto a ešte raz opakujem nikto nebol agresívny. Možno unavený, mrzutý, apaticky ale nie agresívny ci už voči nám, policajtom, miestnym občanom alebo navzájom medzi sebou. Cely čas prichádzali ďalší a ďalší miestny obyvatelia s taškami plnými ošatenia a potravín, dokonca miestna rómska rodina s tehotnou ženou a asi 7 ročným chlapcom ktorí dotlačili detsky kočík plný naozaj použiteľného šatstva a potravín. Ďalšia vec ktorá ma prekvapila bolo že napriek tomu že veľa mužov v skupine utečencov boli fajčiari ale ani jeden si odo mňa nevypýtal cigaretu. Som silný fajčiar, pred zásobil som sa a čakal som nájazd na cigarety ale neprišla ani jedna jediná žiadosť. Asi po polhodine sa prestávka na pokyn maďarského policajta skončila a cela skupina sa v priebehu piatich minút veľmi organizovane dala opäť do pohybu.

Dokonca sa pokúsili po sebe poupratovať. tak ako sa to len za daných okolnosti dalo. Len pripomeniem že sa bavíme o krajnici cesty na konci malej dediny. Žiadne smetiaky alebo niečo také. Spolu s miestnymi sme dokončili upratovanie a smeti miestny ľudia automaticky brali do svojich kontajnerov. Desať minút po odchode utečeneckej skupiny bolo to jedine čo po nich zastalo mierne nevrlá pani v najbližšom dome ktorá z okna kričala že už ju naozaj rozčuľuje že tam chodia na potrebu. to sa mimochodom nestalo a to je pri 200 ľuďoch celkom zázrak. Zbalili sme sa aj my a rozhodli sme sa ísť do supermarketu v Mosonmagyarovare na ďalší nakúp. Tentokrát už múdrejší a znalí toho čo títo ľudia naozaj potrebujú ale o tom neskôr. Po nákupe teplého detského prádla, čiapok, rukavíc, tašiek, ruksakov a hlavne liekov proti nachladnutiu sme sa vybrali hľadať ďalšiu skupinu utečencov ktorá sa mala presúvať po inej ceste pár kilometrov na sever.

Na nešťastie táto skupina nebola ani zďaleka tak organizovaná ako prvá ktorú sme stretli pred tým a efektívna pomoc proste nebola možná. Nakoniec sme sa asi o piatej večer od polície dozvedeli že všetci smerujú na železnicu stanicu v obci Károlyháza. Odtiaľ mal v neskorších večerných hodinách odisť vlak na Rakúsku hranicu. Asi po pol hodine po našom príchode na stanicu sa začali objavovať prvý utečenci. V priebehu hodiny sa nazhromaždilo niečo medzi 300 a 400 ľuďmi. Medzi nimi dorazila aj skupina ktorú sme stretli skôr takže sme mali možnosť niekoľkým chorým deťom aj dospelým odovzdať lieky čo sa kúpili pri druhom nákupe. Rád by som podotkol že táto skupina prešla od 11:00 keď sme ich prvý krát stretli približne 18 kilometrov peši v daždi a veľmi sychravom počasí. Opäť musím povedať že aj na železničnej stanici všetko prebiehalo bez agresivity a vzhľadom na podmienky veľmi disciplinovane. Utečenci sa veľmi pokojne zoradili na peróne a čakali na vlak. Dobrá sprava bola keď zamestnanec železnice oznámil že ich vlak všetkých zoberie zadarmo.

Okolo ôsmej večer po rozdaní všetkého sme sa rozhodli odisť domov. Unavený, skľúčený a manželka bez topánok sme nasadli do auta a vydali sa smerom Bratislava. Prečo bez topánok.? Darovala ich asi 30 ročnej Sýrskej žene v posledných mesiacoch tehotenstva ktorá kráčala bosá a ktorá tento dar nechcela prijať až kým si manželka topánky nevyzula, nepostavila ich pred ňu a nestratila sa v dave. Veľakrát som spomenul že všetko bolo relatívne organizovane a pokojne. K tomuto chcem podotknúť že ide o zásluhu Maďarských dobrovoľníkov ktorý jednak šli peši s utečencami cely čas alebo doslova lemovali cestu a ukazovali skupinám blúdiacich ľudí správnu cestu.

Neviem ci patrili k nejakej organizácii ale skôr si myslím že šlo o miestnych dedinčanov. Takisto sme videli množstvo miestnych čakajúcich pred svojimi domami s ovocím, jedlom a vodou. Najväčšiu zásluhu na veľmi pokojnom priebehu však jednoznačne mali utečenci sami. Som si ale istý že nič s organizácie a pomoci ktorú sme videli nebolo koordinovane úradmi. Jediný prítomný ktorý nijako výrazne neprejavovali aktivitu, dokonca by som skôr povedal že zavadzali, bola Maďarská polícia. Absolútne šokujúci je fakt že sme za cely deň nevideli jedinú sanitku, zdravotníka alebo lekára v službe ktorí by poskytli týmto ľudom aspoň základnú zdravotnú pomoc.

Celý tento text nie je o tom či migranti/utečenci majú alebo nemajú pravo a dostatočný dôvod sem prist. Mám na toto svoj názor ktorý by mnohých po precitani tohto clanku asi prekvapil. Áno nesuhalsim s týmto druhom migrácie a nemyslím si ze je to dobre pre nás a ani pre nich. Niekto to mal zastaviť v zárodku a tyto ľudia nikdy nemali prekročiť Stredozemné more. Určite nie týmto spôsobom. Ale to nie je teraz dôležité pretože sa to nestalo sa a oni sú teraz tu. Čo urobím, nechám ich trpieť poprípade dokonca zomierať? Nechám to na každého ale ja osobne by som nenašiel odvahu nazývať sa civilizovaným Európanom a slušným človekom ak by som nič nespravil keď viem že par kilometrov od mojej obývačky v daždi kráčajú bosé matky s malými deťmi na úteku.

Na záver pár informácii pre tých ktorým to nie je jedno.

Podľa našich skúsenosti je dosť jedla aj pitia. Pokiaľ sa predsa len rozhodnete pomôcť týmto spôsobom zvážte dobre čo prinesiete. Gumový medvedici, cukríky a taktiež potraviny na ktoré treba náradie/príbor ako napríklad konzervy a detská výživa sa nezdali ta správna voľba. Čo sa pitia týka určite zoberte malé fľaše. Títo ľudia chodia dlhé kilometer a sú radi že odnesú seba a svoje deti. náruč plná takých 1,5 litrových fliaš nie je moc praktická. Pokiaľ na to máte prostriedky tak horúci čaj a káva sú veľmi užitočne veci. 

Utečenci čo sú stále na pochode nutne potrebujú batožinu. Cestovne tašky, ruksaky dokonca aj staré kočíky ale nie igelitky a nákupne tašky. Nenapadlo nás to hneď ale je celkom logické že ani stovky kíl pomoci nie sú na nič keď ich človek nemá v čom odniesť. Videli sme množstvo ľudí ktorý nemali okrem vreciek na nohaviciach a rúk žiadnu inú možnosť ako transportovať veci. Ďalšia dôležitá vec ktorá zúfalo chýbala sú lieky proti bolesti a prechladnutiu, obzvlášť tie vhodne pre malé deti. Takisto obyčajné veci ako náplaste, obväzy, dezinfekcia, vlhké utierky a podobne. Ďalej teple detské prádlo, ponožky, rukavice, čiapky, deky. Podobne aj pre dospelých.

Títo ľudia prišli z trópov a väčšina má na sebe letné oblečenie a sandále. Pokiaľ sa rozhodnete venovať oblečenie zvážte naozaj aké. Nemýľte si utečencov so smetiskom a dajte im len veci ktoré sú naozaj použiteľne a v dobrom stave. Bolo veľa reči o vyberavých utečencoch ale prosím uvedomte si oni nemajú skriňu kde odkladajú všetky šaty čo im po ceste ponúknu. Berú to čo potrebujú a čo unesú. Veľmi dôležite na zaver.obuv. Títo ľudia za týždeň prejdú peši viac ako veľa z nás za rok a potrebujú topánky. Opäť by som ale odporučil vhodnú obuv, minulo-sezónne čižmičky a mokasínky asi radšej nie, rovnako ako 15 ročné už 5 krát zlátane kanady.

Všeobecne pri všetkom čo chcete darovať myslite na to že to títo ľudia musia vláčiť dlhé kilometre. tak snáď bude lepšie keď to budú malé a skladne balenia a ošatenie ktoré je na také niečo aspoň trochu vhodne a je v stave to vydržať. Ešte jedna prosba na romantikov. Bez urážky ale nečakajte filmové scény šťastných utečencov, objatí, slz a okatej vďaky. Ak máte takúto predstavu budete sklamaný a rozčarovaný a lepšie spravíte ak pošlete peniaze charite. Títo ľudia sú na toto proste príliš unavený, zničený a traumatizovaný. Pomáhať im treba s pokorou a úctou k tomu čo prežili.

Autor: Jozef Novák

Prvý pokus

Prvý pokus

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  778
  •  | 
  • Páči sa:  65x

Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík:  Slovenské zdravotníctvoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu