Radosť v športe nemusí byť len z úspešného výsledku či výkonu športovca. Nedávno nám to ukázal nový zákon o športe. Prisľúbené zvýšené peniaze potešili takmer všetkých okolo športu. Vidia za nimi lepšie podmienky, kvalitnejšiu prípravu a tým i úspechy, ako i zlepšenie zdravia, radosti a spokojnosti v živote.
Dôslednejší prístup k zákonu mali bezprostredne zainteresovaní, ktorí sa k nemu vyjadrili v takmer 600 pripomienkach. Viedlo ich k tomu vedomie, že zákonu i celému športu tak pomôžu najlepšie ako vedia. Podobný prístup mali asi aj jeho tvorcovia. Ukázala to ich zanietenosť žiaľ poznačená neúplným vstupom športovej obce a zadaniami pretrvávajúcich omylov a jednostranných záujmov čo je čitateľné v kontexte návrhu zákona.
Závažným problémom z ktorého sa po viacročnom zanedbávaní vytvorila až trauma je poddimenzované financovanie. Riešenie si vyžiadalo zvýšenie administratívy, transparentnosti, kontroly a informačného systému. Nie je to len vyrovnanie za navýšené financovanie, ale i potreba väčšieho prehľadu a poriadku. Podstatné však bolo nájsť legislatívne prístupy k ďalším zdrojom financovania čo je i najväčší prínos zákona. Chybou je, že zvýšené opatrenia (informačný systém, zdvojená kontrola) sa ukazujú nad možnosti (finančné, personálne) väčšiny subjektov. A niečo to i stojí. Len na kontrolóra sa plánuje 1,5 milióna eur čo pre porovnanie je čiastka plánovaná na dva a pol roka pre školský šport a šport verejnosti (Doložka vplyvov). Financovanie je tak nielen hlavný, ale i univerzálny problém, ktorý poznačil celý zákon.
Možno aj preto sa do zákona nedostala už úplne zabudnutá a tak prepotrebná veda a výskum športu, ako i lekárske a zdravotné zabezpečenie, vzdelávanie a infraštruktúra športu, ktoré sú len naznačené. Až potom by sa dalo hovoriť o vstupe do reformy športu. Takto to bol len pokus o športový kódex s vylepšením financií v prospech preferovaných športov čo ostatných odsúva na okraj záujmu až zánik. Parlament by mal v zákone upraviť tento priepastný rozdiel aspoň na priblíženie sa k ostatným porovnateľným krajinám.
Návrh zákona už v § 2 definuje verejný záujem v športe tak okrajovo, že verejnosť ani nespomína. Tým dáva celému zákonu pečať základného problému - problému s verejnosťou. Podobne aj v subjektoch športu jasne dominuje profesionálny šport i s vytvorením plateného amatéra. Podriadená jednostrannosti je aj štruktúra športu, ktorá je redukovaná len na športový klub a národný športový zväz (organizáciu). Z takto deformovanej štruktúry vypadávajú jej ďalšie súčasti telovýchovné jednoty, regionálne organizácie, strešná organizácia. Tým sa vytráca nielen rozsah pôsobnosti športu, ale i jeho obohatenie o ďalšie vzťahy, ako základ spolupráce, súčinnosti, koordinácie a efektívnosti celého športu.
Zúžený je aj vzťah k verejnej správe. V štátnej správe má vláda v športe úlohy z jej kompetencie (koncepcia, podujatia s garanciou štátu, národná infraštruktúra) a legislatívne nedopovedané rozhodovanie o športe pre všetkých. Koordinácia a riadenie ministerstiev opäť skĺzava k vrcholovému športu len k obrane a vnútru k ich strediskám vrcholového športu. Rezorty tradične venujúce sa športu zdravotníctvo, hospodárstvo, doprava, sociálne veci a niektoré ďalšie nie sú ani spomenuté. Ministerstvo školstva zostáva prevažne v tradičných úlohách aj z nižším stupňom vzťahu k športu pre všetkých a zdravotne znevýhodnených (podporuje) na rozdiel od vrcholového športu (vytvára podmienky). Pribudli administratíve úlohy len z uznania žiadosti je ďalších päť. O vytvorení poradných orgánov, ktoré by vniesli odbornosť a skúsenosti praxe sa v zákone ani neuvažuje. Územná správa, samosprávne kraje a obce zostávajú v svojej legislatíve zákonom praktický nedotknutej a tak aj zo slabými právomocami a možnosťami pre šport.
Financovanie môže byť prínosom až na prerozdeľovanie. Nárokovateľný 80% príspevok zo štátneho rozpočtu v prospech vrcholového športu ešte navyšuje 7% pre najvýkonnejších športovcov. Ďalšie 2% pre Slovenský olympijský výbor a 3,5 % pre Slovenský paralympijský výbor a postihnutých sú pokračovaním administratívneho poňatia športu. Prerozdeľovaním celých 100 % by sa vytvoril systém a zákon by bol vyvážený. Takto je zvyšná časť (dotácie) opäť i pre vrcholový šport, ale i informačný systém a kontrolórov, takže pre školský šport, šport pre všetkých a telesne znevýhodnených už nemusí zostať nič.
V športe pre všetkých to nie je nič nové, opakoval by sa tento a minulý rok (i roky kedy bola verejnosť len do 18 rokov). Je to obrátenie sa chrbtom nielen verejnosti jej daňovým poplatníkom, ale i európskemu rozmeru športu, svetovým dokumentom športu, ako i programu vlády a sociálnemu štátu. Zostáva už len na parlamente či sa pokúsi, aby zákon bol aj pre verejnosť, čím si zároveň nastaví zrkadlo vzťahu k nej.
Autor: Stanislav Moravčík.