Ako sa v Nitre neoperuje, na pätkrát

Autor: Prvý pokus | 14.2.2016 o 23:36 | Karma článku: 14,46 | Prečítané:  14748x

Moja mama mala už pár rokov problémy s ľavým kolenom.  Bolesť sa stupňovala až do takej miery, že nebola schopná vykonávať bežné činnosti.

Nevládala chodiť, sedieť a ani ležať, musela brať silné lieky proti bolesti. V októbri  2014 bola konečne prijatá do Fakultnej nemocnice v Nitre, kde jej vymenili kolenný kĺb. Boužial, ani po operácii sa necítila lepšie, koleno sa nehojilo  ako malo, tak sa po rehabilitácii a kupeľnej liečbe v nemocnici ocitla znova. Presne po roku, v októbri 2015,  nastúpila do tej istej nemocnice a na to isté ortopedické oddelenie. Na druhý deň však  bola prepustená, vraj si lekári neboli istí čo sa s jej kolenom deje, a je potrebné ešte jedno vyšetrenie. Už vtedy som si ťukala na čelo, operácia bola predsa naplánovaná  už pár týždňov, na vyšetrenie ju predsa mohli poslať už skôr. Vybavili sme teda požadované vyšetrenie a v novembri sme opať čakali na príjem na ortopédii.

Pondelok, deň prvý. Vyšetrenia, odbery krvi, lieky, krížovky.

Utorok, deň druhý. Ráno príprava na operáciu, žiadne jedlo, nápoje, obviazané nohy, samozrejme lieky. Z práce volám mame nech sa drží, všetko dobre dopadne. Niekedy o druhej skúšam mamin telefón, možno je už po operácii a ja chcem vedieť ako sa cíti. Na moje prekvapenie mama stale leží vo svojej posteli a čaká. Veď viete, mamy sú už raz také. Na moje neliehanie prejde do izby sestier, a tie prekvapene pošlú po lekara. Dozvedá sa, ze kôli zápalu v kolene potrebujú sterilnú operačku, ktorú na ortopedickom oddelení nemajú, ale hneď na druhý deň bude operovaná na traumatológii, na tom istom poschodí. Konečne dostane najesť a napiť, ale aj tak jej nie je veľmi dobre. Začína byť nervozna.

Streda, deň tretí. Teraz to bude  trošku nudné, Ráno príprava na operáciu, žiadne jedlo, nápoje, obviazané nohy, samozrejme lieky. Znovu volám, nech sa nebojí, všetko dobre dopadne. Poobede skúšam, ci už ma zapnutý telefón, mama stále vo svojej posteli, hladná, smadná, omámená. Volám do izby sestier, ale keďže zdravotné sestry zarábaju málo a pracujú veľa, nič nevedia. Pýtam si lekára,  ale bohužiaľ žiadny lekár nie je prítomný. Pýtam si číslo na lekára, bohužiaľ mi ho nevedia poskytnúť. Nahnevaná zložím telefon. Do nemocnice volá moja sestra. Už s trošku iným prístupom. Prave sa chystá do nemocnice a ak je treba, rozloží si na chodbe stan aby vôbec nejakého lekára stretla a informovala sa. Po chvíli sa v maminej izbe objaví mladý lekár, ospravedlňuje sa v mene nemocnice, pochybili, problémom je plánovanie, špeciálna operačka bola potrebná pre iného pacienta. Sestra jej prinesla raňajky aj obed v jednom, operovať budeme zajtra.

Štrvtok, deň štvrtý. Ráno príprava na opreráciu, žiadne jedlo, nápoje, obviazané nohy a samozrejme lieky. Uz tradične z práce telefonát, zaželam veľa štastia a pevné nervy, mami, drž sa. Okolo jednej skúšam mamine číslo, mama na izbe uplakaná, opat nezoperovaná. Nikto sa za ňou nezastavil, nič nevysvetlil. Volám na izbu ťažko pracujúcich sestier, pýtam si lekára, nepolavím, chcem s niekým hovoriť a hneď. Lekár sa ospravedlňuje  v  mene oddelenia, nemocnice, bohužiaľ nemali anesteziológa. Som v šoku a pýtam sa, či nepotrebujú pomocť s planovaním, v tom som dobrá. Nechápem, prečo za ňou nikoho neposlali, celkom by stačilo , keby pacientov brali ako ľudí, nie ako bremeno. Určite by ju ukľudnilo, keby vedela, co sa deje. Lekár sľubi, že za ňou hneď pôjde, aj obed jej prinesie, prepáčte nehnevajte sa, ja vás chápem, keby to bola moja mamička, tiež by som bol naštvaný. Ale zajtra, zatra ju už budeme operovať, to vám sľubujem.

Piatok, deň posledný. Rano príprava na operáciu, žiadne jedlo, nápoje, obviazané nohy, lieky. Hádajte, čo sa stalo. Okolo obeda mi telefonuje mama, stale leží v posteli, okolo jej izby neprejde ani živá duša. Chce ísť domov, necíti sa dobre, je hladná, smadná, omamená, každé ráno dostáva lieky a naozaj uz nema síl. Volám lekárovi, ospravedlňuje sa a už sa ani nesnaží nájsť výhovorku, áno, chápem vás, vezmite si mamičku domov. Mama sa balí,  podpisuje reverz, čaká na  prepúštaciu správu .Ešte  poprosí toho mladého lekára, aby v jej mene napísal do reverzu že neodchádza na vlastnú žiadosť s nesúhlasom liečby, ale kvôli neposkytnutiu žiadnej liečby. Mladý lekár svojím podpisom jej slová potvrdí. Okolo tretej ju berieme domov, bez prepúštacej správy,  keďže  ošetrujúci lekár ju nestihol napísať.

Nasledujúci týždeň sestra príde do nemocnice po zdravotnú kartu, doma zistíme že  prepúštacia správa stale chýba, ako by sa tých pat dní nikdy nestalo. Zvláštne. Na druhý deň klopem  na dvere ja, rozprávam sa so sestrami, s jedným lekárom, s druhým lekárom, pýtam sa,  ale odpovede nedostávam. Pýtam si prepúštaciu správu, vraj prepáčte, asi sme vám ju zabudli pribaliť. Milý lekár hneď jednu vytlačí. Je tam napísane, že pacientka nebola operovaná z technických príčin a na vlastnú žiadosť  bola prepustená.  Nesuhlasím, takto to predsa nebolo, pýtam si  presne ten reverz, ktorý bol doplnený o mamine slová. Bohužiaľ, momentálne ho nevedia nájsť. Chcem vedieť, či nemali dosť času naplánovať operáciu, zaistiť operačnú sálu a anesteziológa. Dozvedám sa , že mali, veď mamička bola každé ráno na zozname. Pýtam sa, kto ten zoznam zmenil, kto vydal príkaz, prečo a ako. Bohužiaľ, na toto vám neviem odpovedať. Neviete, alebo nechcete? Nemôžem. Chcem vedieť, kto mi na to odpovedať môže, dozvedám sa, ze riaditeľstvo. Teraz to trošku skrátim. Nakoniec sa dostávam k namestníkovi, ktorý mi vysvetlí,  že mi odpovedať nemože, lebo o prípade nič nevie, ale može zistiť čo sa stalo. Nechávam mu telefónne číslo, pozisťuje a zavolá. Viem, že ak by som napísala stažnosť na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, vymenuje sa komisia, ktora prípad preštrí. Ale takisto viem,ze vyšetrovanie bude interné a v Nitre sa často stáva, že sa pochybenie nezistí. Či už niekto vybieli zdravotné záznamy alebo anesteziológ urobí fatálnu chybu, v Nitre sa všetko zmetie pod koberec. Preto suhlasím s tým, aby namestník zistil čo môže, a zavolal mi, sťažnost podám až vtedy, ked budem mat všetky informácie.

Deň nasledujúci, mame ráno zazvoní telefon. Volá sám pán primár. Osparvedlňuje sa, vysvetľuje a prosí mamu, nech sa nestažuje. Sľubuje, ze druhý januárový týždeň mame zavolá a dohodnú nový termín operácie. Mama na naše prekvapenie suhlasí, už ma všetkého dosť, jediné čo chce, je mať koleno v poriadku. Mne sa pripomenie pán namestník, nebojte sa, všetko bude v poriadku, mamička sa uz dohodla s pánom primárom, operovať sa bude, ale teraz necháme mamičku oddýchnuť a potom, po sviatkoch,  sa ozveme.  Konečne si vydýchnem.

Príde január, prejde prvý tyždeň, prejde aj ten druhý a ja skúšam všetky možné telefónne čísla do nemocnice. Izba sestier, lekárov, spojovateľka, nakoniec nechám svoj telefón a meno milej pani na dokumentačnom oddelení, s tým že pan primár sa mi ozve. Momentálne majú toho dosť, možno zabudol.

Februar , pan primár sa neozval. Ani pan namestník. Musia mať toho veľmi veľa. Keď sledujem, čo sa deje v našom zdravotníctve, ani sa im nečudujem.  Na obyčajných ľudí sa zabúda stále.

http://domov.sme.sk/c/20071187/zdravotnicke-kauzy-obrali-slovensko-o-miliony-eur.html

Mamičke sme vybavili konzultáciu v inom okrese, dúfam že všetko dobre dopadne.  Držte jej palce. 

Autor: Miroslava Berkyova

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?