reklama

Aj ja som sa cítila ako vo väzení na oddelení šestonedelia

Niektoré zážitky sú v živote také nepríjemné, že sa k nim neradi vraciame v opisoch či v spomienkach. Ja som svoj zážitok z pôrodu svojho prvého dieťaťa z roku 2009 už zakopala riadne hlboko.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (33)

Spomienky mi oživil blog[1] od Janky Petráškovej. Ísť s kožou na trh pod svojim vlastným menom, so svojimi vlastnými bolesťami a osobným prežívaním je ťažké. Ale ak to neurobím ja, ako to môžem čakať od iných žien? To, čo budem v nasledovných riadkoch popisovať je z veľkej časti priebeh pôrodnej a popôrodnej starostlivosti v obyčajnej pôrodnici a v neposlednom rade pocity, ktoré táto starostlivosť vo mne vyvolávala. Dnes už viem, že mnohé z týchto postupov, s ktorými som sa stretla, nie sú v súlade s odporúčaniami odborných organizácií alebo nepatria do nemocnice s titulom Baby Friendly Hospital. V popise to však nekomentujem z tohto hľadiska – kto sa v tejto problematike orientuje – ľahko tieto praktiky identifikuje. Píšem svoju skúsenosť iba ako autentickú výpoveď, ako mi utkvela v pamäti a v pocitoch.

Prvé dieťa som porodila v roku 2009. Tehotenstvo bolo pre mňa obdobie, v ktorom som sa vyrovnávala so strachom z pôrodu. Ako žena, ktorá mala v minulosti skúsenosť so sexuálnym násilím to bolo pre mňa ťažké. Pôrod som spájala so sexualitou a intimitou. Mala som strach z toho, ako ho prežijem, ako sa budem cítiť po ňom, bála som sa nástrihu alebo necitlivého vaginálneho vyšetrovania počas pôrodu a aké pocity to vyvolá k môjmu dieťaťu. Pracovala som na tom tvrdo: celých 9 mesiacov som skúmala svoj strach, zmenšovala som ho, snažila som sa ho premeniť na radostné očakávanie...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

..a podarilo sa

V čase, kedy som bola tehotná, sme žili s mojim mužom v Čechách. Vybrala som si preto malú pôrodnicu, kde bolo možné zvoliť si na pôrod polohu, kde ženám nevykonávali rutinne nástrih hrádze, kde bolo podľa mojich informácií možné byť po pôrode s dieťatkom a mužom nepretržite. Veď napokon aj on sa stáva otcom, je to aj jeho dieťa – prečo by sme teda mali prvé dni stráviť oddelene? Ku koncu tehotenstva som sa na pôrod naozaj tešila. Z prehliadky pôrodnice som bola nadšená a naivne som si myslela, že mám vystarané. Ja nebudem tá, ktorú vmanipulujú do polohy, nebudem tá, ktorú zbytočne pri pôrode nastrihnú, podajú jej lieky bez opýtania alebo proti jej vôli, nebudem tá, ktorej dieťa po pôrode vezmú.. a hlavne nebudem tá, ktorá sa bude musieť s niekým počas pôrodu doťahovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V noci, keď sa začal pôrod, ubehlo už 18 hodín od môjho posledného spánku. V tú noc som nespala. Odtiekla mi plodová voda, nastúpili pozvoľné kontrakcie a my sme s mužom vyrazili na dvojhodinovú cestu autom. Cesta bola pokojná: bol spln, cesty prázdne, vonku napadaný sneh a v aute nám hral Velvet Underground: Sunday morning, Praise the dawning, It's just a restless feeling, By my side….

Všetko bolo skvelé.. až kým sme neprišli do pôrodnice.

“Porodnica sa maľuje” Povedala nám pani na recepcii o štvrtej ráno. A mne to stále nedochádzalo: Ja si iba odbehnem na WC a môžeme ísť hore. Muž zatiaľ vybaví papiere.

“Porodnica je zatvorená pani. Maľuje sa. Budete musieť ísť inam.” Zmohla som sa iba na stiesnené “Ale ja rodím!” V tej chvíli – trvalo to možno pol minúty – mi prišlo neskutočne nevoľno. Takže nemám všetko vybavené ako som si myslela? Kam pôjdeme? Ako to tam vyzerá? Ako často robia ženám nástrihy? Nechajú ma rodiť v polohe akú chcem? Nechajú mi dieťa?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V duchu som sa prefackala a povedala som si, že na analýzu neznámeho teraz nie je čas. Jednoducho ideme a hotovo. Veď to tam nemusí byť až také zlé…

Ale ono bolo..

Na chodbe kde sme mali počkať s mužom na príjem ležala žena čerstvo po pôrode bez svojho dieťaťa, polonahá, prikrytá iba plachtou. “prepáčte” povedala som jej v duchu. Na príjme sa na mňa zosypalo milión otázok popri tom, ako som už so značnými kontrakciami liezla na kozu.

-Fuj. Čo je to za humus.

 Zaznelo namiesto pozdravu od doktora, ktorýma vyšetroval.

-Deje sa niečo?

 Spýtala som sa prestrašene doktora.

-V plodovej vode je smolka.

Znela už trochu zmierlivejšia odpoveď. Vedela som, že smolka v plodovej vode nie je nič dobré. Dostala som strach ale kým som sa išla osprchovať a vrátila som sa, doktor tam už nebol a informácie o tom, čo sa bude diať ďalej som nedostala. Zato som dostala takú košieľku, ktorá sa nedala poriadne zapnúť. Usúdila som, že radšej budem s holým zadkom ako prsiami a prirodzením a tak som si ju začala obliekať tým otvorom vzad.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 -Dávate si to naopak

-Aha

 Zmohla som sa iba na toľko a navliekla som sa do toho úboru, v ktorom som bola viac nahá ako oblečená.

Zostala som tam na monitore s mužom a pôrodnou asistentkou, ktorá vypĺňala celú moju rodinnú anamnézu kým ja som udierala rukami do vykachličkovanej steny aby som mohla odpovedať na otázku kedy som mala prvú menštruáciu, namiesto vydávania zvukov, ktoré sa zomňa drali. ´Budem musieť rodiť cisárskym rezom?´ Pýtala som sa v duchu. ´Je všetko v poriadku?´

Po hodine nasledovala ďalšie vyšetrenie

 – Idete rodiť. Keby ste potrebovali tlačiť tak netlačte.

- Už?

 spýtala som sa neveriacky. Aká pohodička vravím si - čakala som, že prídu horšie bolesti. Po ceste na pôrodnú sálu ma prepadla neskutočná potreba tlačiť. Učupila som sa.

-Prestante. Netlačte.

Podarilo sa mi zasmiať. ´Netlačiť? Veď to sa nedá.

-Tu si vylezte.

 Obzrela som sa po miestnosti. Okrem písacieho stola, plenty a úzkej pôrodnej postele tu nebolo nič, kde by som mohla rodiť. Nebola tu veľká pôrodná posteľ ani žinienka, ktorú som videla pri obhliadke pôrodnnice ktorú som si pôvodne vybrala. Pozrela som sa prosebne na prítomnú doktorku alebo pôrodnú asistentku ale nezabralo to. ´no tak dobre´ povedala som si vduchu. ´Veď to je taká banalita. Vyleziem si.´ Vtedy som ešte nevedela, akú hlúposť som spravila.

V duchu si pripomínam, že ešte nemôžem zabudnúť povedať, že si neželám nástrih. Keď sa mi povedia, že ma idú strihať, tak odmietnem.

-Teraz ide kontrakcia. Tlačte

 Znel povel. Zakričala som lebo tlak bol veľmi silný a v polohe na chrbte aj veľmi intenzívny.

 -Nekričte! znova ďaľšia kontrakcia a ja znova ručím ako levica

-Hovorím vám nekričte. Nebudete mať silu tlačiť.

-Prepáčte

 ospravedlňujem sa.

-Ale je to také intenzívne.

-My vám dobre radíme.

 Vraví sestra so zhovievavým úsmevom.

Bol na mne vykonaný pôrod - nasilu

Pozriem na hodiny. Je sedem. Striedajú sa smeny. V pôrodnej miestnosti sa stretáva veľa ľudí neviem kto sú, čo sú. Rozprávajú sa ako keby som tu ani nebola. Pôrodné asistentky sa rozprávajú, že v Podhájskej je dovolenka za dobrú cenu. (v duchu si spomeniem na všetkých Čechov, ktorých som na Podhájskej kedy stretla. Takže aj tieto tam chodia?) Hrá rádio – ranné správy. Pôrodná posteľ je oproti oknu. Vonku je ešte tma.

-Teraz tlačte ale nekričte. Chyťte si nohy.

Zavrite oči. Tlačím ale nejde mi to. Všetku pozornosť sústreďujem na to, aby som nekričala. Je to také namáhavé nekričať. Je to také namáhavé, neviem pri tom vôbec tlačiť. Iba zadŕžam dych, aby som náhodou nezakričala. Počujem že tlačím zle. Je to sakra ťažké, sakra ťažké. Nič tak ťažké som v živote nerobila ako tlačiť teraz dieťa bez tých hrdelných zvukov, ktoré zom ňa chcú ísť von. Rodidlá mi oblievajú akousi tekutinou vo fľaši. Holia ma. Neskôr sa dozvedám, že to bola dezinfekcia. Lekárka mi naťahuje hrádzu a než stihnem vôbec niečo povedať, nastrihne ma. Som v šoku. To, že ma nastríhnú bez opýtania, bez jediného oznámenia, že čo idú robiť, som absolútne nečakala. Zadržiavam plač. V hlave si púšťam “Sunday morning Praise the dawning It's just a restless feeling By my side”

-Už ide hlavička. Poďte sa pozrieť.

Osloví lekárka môjho muža. Chytím ho v poslednej chvíli za rukáv (aspoň takto si na to spomínam keď si pôrod predstavujem spätne) ´nikam nechoď´ Precedím cez zuby a cez slzy. Cítim sa ako zvieratko v zoologickej, ako bezduchý inventár. Moja degradácia je zavŕšená. Ale zdá sa mi, že som v skutočnosti muža za ten rukáv nechytila, že sa pozerá na povel doktorky mne medzi nohy ako sa prerezáva hlavička nášho syna cez moje zakrvavené rozstrihnuté genitálie. ´Takto to nemalo byť, takto to nemalo byť.´ “Watch out the world's behind you, There's always someone around you Who will call, It's nothing at all” Ale nikto taký tu nie je. Pozriem sa do okna. Vypínam zvuk. Vidím iba to okno a v ňom rozsvietený horizont. Je deviaty február sedem hodín dvadsať minút a vychádza slnko. Narodil sa nám syn.

Trasiem sa. Nekontrolovateľne sa trasiem a vydávam vzlykavé zvuky ako mi pokladajú syna na brucho. Chcem ho pozdraviť, chcem ho chytiť ale odnášajú ho. A môj muž ide za ním. Počujem detský plač. ´Kde je? Čo s ním robia?´ Spamätávam sa. Obzerám sa okolo seba. Približuje sa sestrička s injekčnou striekačkou. Chcem sa jej spýtať čo to je? Ale neviem rozprávať tak jej iba vytrhnem ruku a spýtavo sa na ňu pozriem. Chcem iba vedieť čo to je ale nedokážem sa spýtať. ´Rozumie môjmu gestu?´

-Priviažte jej ruky.

 Dostane radu od lekárky. A tak mi roztiahnu ruky, priviažu ich remeňmi. ´Kde je môj muž? Kde je môj muž? Prečo tu nie je?´ Cítim injekciu a ťah. Za pupočnú šnúru, tlak na moje brucho. Placenta nechce ísť von, trhá sa. Kúsky vyťahujú nasilu. Šijú ma..

 Chcú ma previezť do izby vedľa sesterne. Spomeniem si na pani prikrytú plachtou, ktorá ležala na chodbe.

-Ja idem sama.

Hovorím.

-Ale ešte sa oblečiem.

Kážu mužovi aby ma podoprel. Odmietam.

Nedalo sa tam spať

Dajú ma do nejakej miestnosti vedľa sesterne. Je slnečný deň a nedá sa tu zastrieť okno. Izba je priechodzia.

-Donesiete mi syna?

Pýtam sa každej sestry ktorá prechádza cez moju izbu. Prinesú ho zabaleného v perinke, umytého oblečeného. Ešte nespí. Sestra mi ho skúša takého zabaleného priložiť k prsníku ale neprisaje sa. Nechávajú nás samých aj s mužom. Chcem spať. Som hore už viac ako dvadsaťštyri hodín. Strašne chcem spať ale nedá sa. Raz niekto príde a tlačí mi na brucho, kontroluje vložku alebo iba tak prechádza. Z vedľajšej sesterne počuť vravu a smiech. Slnko mi svieti do okna. Izba na šestonedelí nie je pre mňa voľná ale na novorodeneckom miesto je. Prídu mi zobrať spiaceho syna.

–Prečo?

Pýtam sa. Chcem aby bol somnou. Sestrička mi vysvetľuje, že novorodenecké a šestonedelie sú dve rôzne oddelenia a že môjho syna príjmu teraz a po mňa prídu zachvíľu (pod čím si ja predstavujem niekoľko minút) trvalo to niekoľko hodín. Na rodinnú izbu sa dostávam podvečer. Nespala som cca 38 hodín. Zúfalo potrebujem spánok. Pýtam si aj syna. Prinesú mi ho. Plače. Plače večer o ôsmej, plače večer o desiatej, plače o pol noci.. Chodia sa na nás pozerať zo sesterne. Snažím sa ho priložiť si na prsník ale nejde mi to. Sestra sa ponúka že ho odnesú. Nechcem. Strašne som vyčerpaná. Sú dve hodiny v noci, nespala som cca 45 hodín. O pol štvrtej nad ránom syn stále plače. Ja sa celá trasiem, chytajú ma mikrospánky ale plač môjho dieťaťa mi nedovolí zaspať. Bojím sa, že syn mi spadne na zem. Je tu úzka posteľ, ktorá sa ani nedá priraziť ku stene. So slzami v očiach volám sestru a syna dávam na novorodenecké oddelenie.

-No vidíte. Mohli ste si pospať hneď.

Hovorí prívetívým tónom. Odchádza a zatvára za sebou dvere rodinnej izby a ja po pôrode a po celom tom dni, kedy ma nenechali vyspať a po noci, kedy som nedokázala utíšiť svoje dieťa, zaspávam na tri hodiny hlbokým spánkom aby som ráno hneď po vizite išla pre svoje dieťa a strávila ďalší deň bdelá z časti kvôli plačúcemu dieťaťu a zápasu s dojčením, z časti kvôli chodu oddelenia.

Veľa krvácam. Vizity chodia po skupinkách. Čaká sa odomňa že rozkročím nohy a nechám sa skontrolovať.

-Načo máte dve vložky?

Pýta sa ma mladá doktorka, ktorá zrejme ešte nerodila.

-Silno krvácam a nechcem zašpiniť posteľ.

Opovrhlivo sa pozrie na posteľ, ktorá je aj tak krvavá. 

-Tady nejste na bitevním poli. Tými vložkami treba šetriť.

Odchádza. Zachvíľku počujem upratovačku z kúpeľne ktorá prišla vysypať smetný kôš, v ktorom sú prevážne resp. iba použité vložky.

-Fuj to je humáč.

 Dolieha ku mne z kúpeľne. Zosypávam sa. Usedavo plačem a môj syn, ktorého si neviem priložiť na prsník, plače somnou.

Dojčenie

Nemocnica má titul Baby friendly. Ale s dojčením mi nikto účinne nepomôže. Prsia sa mi naliali medzitým mliekom. Sú veľké a tvrdé. Bradavka z úst dieťaťa vypadáva. Deti sa tu vážia niekoľko krát za deň a priberanie sa pripisuje do zošítka, ktorý je pri váhe. Zápis pri mene môjho syna vyzerá biedne. Ticho závidím mamičkám, ktorých deti podľa zošítka pekne priberajú a už čoskoro budú môcť ísť domov. Syn tri dni za sebou chudne.

-Budeme ho musieť prikrmovať.

-Nechcem ho prikrmovať. Neviete mi nejako pomôcť? Mám mlieko. Prsia ma bolia.

 Vystrieda sa pri mne niekoľko sestier ale žiadna nevie narvať môjmu dieťaťu do úst prsník. (aspoň tak mi pripadala tá intervencia o ktorú sa pokúšali). Konečne sa mi podarilo začať dojčiť : vďaka jednej milej a ochotnej sestre, ktorá trpezlivo sedí pri mne a znova a opäť mi pomáha priložiť syna, keď mu vypadne prsník z úst. Služba jej ale končí a čoskoro je všetko po starom. Dostanem radu aby som si zatvrdnuté prsia masírovala v sprche a klobúčiky. Je mi v tej chvíli jedno, že klobúčiky môžu spôsobiť problémy s prisávaním na normálny prsník. Podstatné pre mňa je, že dojčím, keďže mi tu nevedia (a tobôž nie ja sama) pomôcť s dojčením inými metódami. Môj syn konečne priberá. Začína mi svitať na lepšie časy. Neskutočne sa teším domov.

Kyretáž

Na štvrtý deň mám teplotu.. Robia mi vaginálny ultrazvuk. Strašne to po nástrihu bolí. Oznamujú mi, že ma nemôžu pustiť domov lebo mi zostali v maternici očistky. Budem vraj musieť ísť ďaľší deň na operáciu.

-A potom ma už pustíte domov?

Nechávajú mi na izbe papiere k informovanému súhlasu, ktoré si mám preštudovať a podpísať. Podpisujem a plačem. Cítim sa že som zlyhala. ´Tak mi treba. Zlyhala som, že som nedokázala zabrániť nástrihu, zlyhala som, že ma uviazali na pôrodnícke kreslo napriek tomu, že som sa fyzicky bránila, zlyhala som, že som nemala pri sebe syna a že som nechala personál aby s ním manipuloval ako uzná za vhodné. Zlyhala som na plnej čiare. Lebo sa bojím ozvať, lebo chcem byť nekonfliktná a slušná, lebo som si naivne myslela, že sa ma tu niekto bude na niečo pýtať pred tým, než niečo urobí. Než mi zareže do tela alebo mi odnese dieťa. Zlyhala som na plnej čiare. A tak ako sa ja cítim vinná, že som opustila svoje dieťa, vtiera sa mi nepríjemná myšlienka, že mňa opustil môj muž, ktorý sa na to všetko iba prizeral. Tak takýto je to pocit: mať vlastnú rodinu.

Pýtam sa samej seba či by som išla na kyretáž aj vtedy, ak by mi nepichli na sále tú injekciu a neťahali mi násilne za placentu. To sa už nedozviem ale pocit, že to spolu súvisí ma neopúšťa. Cítim že som zradila moje telo, že som ho opustila. Ale na kyretáž pôjdem. Urobím všetko, aby ma pustili. Ešte toto spravím. Ešte toto. Hlavne nech sme už doma.

Vyvezú ma nahú iba v sťahovacích pančuchách, prikrytú plachtou na druhé poschodie a vozík nechajú na chladnej chodbe pred oddelením. Na veľkých sklenených dverách čítam: “Oddelenie sterilizácií” Popadol ma strach. Napadlo ma, že či ma nejdú sterilizovať. Vravím si v duchu, že to je strašná hlúposť. Hnevám sa na seba ale strach sa ma drží. Mám pocit, že po tom prístupe, čo som tu zažila, musím rátať so všetkým. Čakám na chodbe, civím na nápis “oddelenie sterilizácií”, nikto pre mňa nechodí. Myslím na svojho syna, ktorý je teraz “pod lampou” pretože medzičasom dostal žltačku. ´Ktovie či neplače. Nech je to už rýchlo za mnou. Chcem byť pri ňom. Tak veľa plače. Cítim sa oveľa lepšie keď ho držím na rukách, aj keď ho nie vždy viem utíšiť.´ Prichádzajú si pre mňa. Zalieva ma studený pot. Nevedia mi napichnúť žilu. Nakoniec sa podarí. Uspávajú ma.

Zobudím sa v miestnosti s viacerými ženami po operácii. Zobudím sa na to, že počujem plakať dieťa z druhého poschodia. Viem že to je môj syn. Počujem ho až sem. Usedavo sa z tej bezmocnosti rozplačem. Prichádza staršia sestra, ktorá sa ma snaží utíšiť. Pýta sa prečo plačem.

 - Môj syn. Plače bezomňa.

 Hovorím jej pokým ja plačem bez môjho syna.

Chcem byť so synom

Prevezú ma na izbu ale nesmiem vstávať z postele.

-Prineste mi syna

Prosím personál.

 -Potrebujete si oddýchnuť. Neskôr vám ho prinesieme. Tak za hodinku.

-Nie prineste mi ho lebo si idem pre neho sama.

Cítim potrebu byť so svojim dieťaťom aj keby ma to malo zabiť. Vstávam z postele. Upokojujú ma a skutočne mi prinášajú moje plačúce dieťa. ´Tak to bol on. ten plač čo som počula. Bol to on..´ Cítim, že ak sa nemám zblázniť, musím odtiaľto preč. Musím preč. To je jediné, na čo sa sústredím. Syna už nikomu nedovolím vziať.

Na druhý deň odchádzam po 6 tich dňoch na reverz.Chceli si ma nechať na pozorovaní ale ukecávam lekárov, že je nedeľa a pondelok musí ísť môj muž do práce. Že chcem aby bol aspoň jeden deň doma. Vymýšľam si také tie “slušné dôvody” vyjednávam, ďakujem za starostlivosť.

- Nie že by nebola dobrá ale tak viete: doma je doma.

V skutočnosti chcem odtiaľ utiecť za každú cenu. Mám totiž pocit, že ak tu zostanem ešte jeden deň, vyskočím z okna. Pri balení vecí sa usmievam.

Je nedeľa doobeda a my vychádzame z nemocnice. Až tam, na parkovisku zo mňa padá kameň. Moje prvé slová mužovi zneli:

-Cítim sa ako keby som vyšla z väzenia. Spadol zo mňa strašný kameň práve.

 Sadáme do auta a púšťam si Velvet underground Sunday morning. V tej chvíli cítim skutočne úľavu, bol iba zlý sen, ktorý sa skončil: prežila som.Autor: Miroslava Rašmanová

[1] http://janapetraskova.blog.sme.sk/c/408155/preto-ze-som-porodila-dieta-zavreli-ma-do-basy.html

Prvý pokus

Prvý pokus

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  778
  •  | 
  • Páči sa:  65x

Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík:  Slovenské zdravotníctvoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu