Hneď prvý kontakt s nevkusnými priestormi mi dal jasne najavo, že sa nachádzam na pôde slovenskej nemocnice. Socialistická budova, depresívne prostredie, opadajúca omietka a neochotná vrátnička. Mala som to šťastie v nešťastí, že službu mal skúsený docent, ktorý správne diagnostikoval akútnu apendicitídu, a že ani počas operácie sa neobjavili žiadne problémy. To bolo asi jediné pozitívum môjho pobytu.
Deň po operácii som s hrôzou zistila, že na celom oddelení je len jedna toaleta, ktorá bola večne špinavá a smrdela, a že zdravotné sestry o vlastnostiach ako empatia, altruizmus, či obyčajná slušnosť k pacientovi asi nikdy nepočuli. Alebo možno aj niekedy počuli, ale veľmi ich nepraktizujú. Ráno, keď som sa prebudila z narkózy, som jednu z nich oslovila: „Prosím vás, môžte mi priniesť čaj?" Slečna sa ani neobzrela, len mi arogantne odvrkla: „Doneste si sama, ja nemám čas. Šak viete chodiť." Na izbe vládol prísny pedantný poriadok, a tak som nemohla mať tašku či sveter voľne položené na kresle, ale v skrini, noviny nesmeli byt odložené na stolíku, ale pekne poskladané vo vnútri a podobne.
Aj môj dlhoročný zvyk vychutnávať si jedlo na francúzsky spôsob, čiže dlho a v pokoji, poprípade aj gurmánsky, dostal poriadnu výchovnú lekciu a doteraz sa zmieta v depresiách. Samozrejme, že som mala diétu, ale to diétne „pseudojedlo" sa skutočne stráviť nedalo, navyše som musela konzumovať v časovom v strese, teta donášačka ma totiž stroho upozornila: „Moja zlatá, jedzte rýchlo, lebo ja nestihnem autobus."
Aby som bola úplne spravodlivá a nehádzala všetkých do jedného vreca, musím spomenúť aj zopár milých osôb, ktoré ma vedeli obdariť úsmevom, či pekným slovom. Boli však v prevažnej menšine a na zistenie presného počtu by stačili prsty jednej ruky.
Pobyt vo švajčiarskej nemocnici sa dá pokojne zmýliť s dovolenkou v luxusnom hoteli. Kompletný servis, čisto a esteticky zariadený interiér, klimatizovaná izba s TV a rádiom, elektrická polohovacia posteľ, WC a masážna sprcha na izbe.
K tomu ochotné a usmievavé sestričky, chutné jedlo a panoramatický výhľad priamo na Alpy. O profesionalite a odbornosti tamojších lekárov zrejme nikoho presviedčať nemusím, môžem len pripomenúť, nepokúšajte sa nechať úplatok, vnímajú to ako urážku morálnosti.
Keď mám byť úprimná, radšej by som tú operáciu absolvovala vo Švajčiarsku, kde už pár rokov žijem, ale bohužiaľ, choroba si podľa destinácie nevyberá. Dva týždne predtým som sa nachádzala v Ázii a Indonézii, takže kľudne ma to mohlo chytiť aj tam. A to si fakt neviem predstaviť..
Hmm, čo teda urobím s mojou poverčivosťou? Nuž, to slepé črievko je asi naozaj slepé a vôbec nevidí, či je piatok 13.-teho, alebo deň zamilovaných. Zrejme sa vrátim k mojej pôvodnej viere v ľudský rozum a nepresvedčí ma ani samotný Goethe, ktorý vraj tvrdil, že poverčivosť je poéziou života. Do budúcich dní kráčam s dvoma kozmopolitnými jazvami a dúfam, že sa mi poverčivosť nepomstí a že sa mi nesplní „do tretice všetko dobré".
autorka: Andrea Skotnica