„Ja, Barack Hussein Obama, slávnostne prisahám, že budem čestne zastávať funkciu prezidenta"... atď. A k tomu ešte asi 20 minútový príhovor. Alebo možno odídete z domu o štvrtej ráno (ako 9-ročný spolužiak mojej dcéry so svojou tetou), lebo bývate troška bližšie k National Mall (Národnej promenáde?). Dobre, poznám aj takých, čo odišli z domu o 6.00 ráno (bývajú asi 6 km od miesta konania inaugurácie). Naozaj, nepreháňam.
Ja som sledovala inauguráciu 44. amerického prezidenta cez televíznu obrazovku (vzdialenú asi 6 km od miesta prísahy). Na rozdiel odo mňa sa mrznúť v obrovskom dave rozhodlo asi 1,8 milióna Američanov. Podľa znalcov inauguračnej histórie bola tohtoročná účasť rekordná, vyše jeden a pol milióna ľudí všetkých možných farieb pokožky pricestovalo naozaj zďaleka aj zblízka (samotný Washington, DC, má okolo 590 000 obyvateľov).
Napriek chladu, dlhým radom a hodinám čakania, ľudia boli nadšení. Pre mnohých to bola udalosť slávnostná a dojímavá zároveň. Neoficiálne oslavy začali o pár dní skôr. Napríklad základná škola mojich detí mala predinauguračný večierok v piatok, pozvánky na malé súkromné párty od priateľov a známych boli adresované na nedeľu, pondelok aj utorok (deň inaugurácie). V nedeľu sa pred niekoľko stotisícmi ľudmi na bezplatnom koncerte pretkanom patriotickými témami predviedli herecké aj hudobné megahviezdy. V deň inaugurácie sa v meste konalo 10 oficiálnych a desiatky neoficiálnych plesov, stovky neformálnych osláv v reštauráciách aj kostoloch. Washington je spoľahlivo mestom demokratov (vo voľbách tu BO dostal 93% hlasov), s 56 percentným podielom černošskej populácie, ale myslím si, že v ten deň odrážal celkom verne atmosféru na mnohých miestach krajiny.
V médiách mnohí neznámi náhodne opýtaní i známe tváre vyhlasovali, že neprišli len za seba, ale aj v mene svojich rodičov a starých rodičov, iní kvôli svojim deťom, a že inauguračný deň je pravdepodobne najdôležitejší deň ich života. Aktivisti za občianske práva zo 60-tych rokov spomínali na ťažké roky. Pre príbuzných tých, ktorí sa nedožili, symbolizoval tento deň dôkaz, že čas väznenia a v niekoľkých prípadoch i smrť ich blízkych, nevyšli navnivoč. Televízne kamery približovali nadšenie, ale aj dojaté, zaslzené tváre čiernych aj bielych Američanov.
Ak sa vám to celé zdá prehnané a priveľmi emocionálne a americky sentimentálne, ani sa vám nečudujem. Za seba však môžem povedať len to, že som v čase týchto volieb veru aj ja mala slzy občas na krajíčku, aj za krajíčkom.
Neviem, či BO bude dobrým prezidentom, neviem, kam Ameriku nasmeruje svojou ekonomickou a zahraničnou politikou, neviem, či sa mu podarí naplniť aspoň časť z toho, čo od neho národ očakáva (momentálne má podľa Gallupovho ústavu hviezdnu 68% dôveru opýtaných). Neviem, čo bude o pár rokov, ale viem, že v očiach nielen čiernych Američanov už víťazstvom v prezidentských voľbách dokázal neočakávané, prekročil míľnik, o ktorom sa mnohí domnievali, že bude ešte nejaký čas pre Afro-Američana nedosiahnuteľný.
Černosi v USA tvoria asi 13% populácie. Hoci mladí Američania vnímajú rasové vzťahy oveľa menej intenzívne a problematicky než predchádzajúce generácie, história je neprehliadnuteľná. Ešte dnes môžete stretnúť ľudí, ktorých starí rodičia sa narodili do OTROCTVA! Ľudí, ktorí si hlavne v južanských štátoch na vlasntej koži pamätajú časy segregácie v školách, zastrašovania, potlačovania volebného práva, časy keď ich neobslúžili v reštaurácii a nedovolili im použiť ani len verejnú toaletu. Ak zákony formálne hovorili o rovnosti, zvyky diktovali inak. Hoci jestvovali historicky černošské colleges/vysoké školy, vrstva vzdelaných černochov aj známych umelcov, pre väčšinu Afro-Američanov boli šance na akceptáciu širšou spoločnosťou malé. Búrlivé hnutie za občianske práva v 60-tych rokoch veľa zmenilo a dnes inštitucionálna, právne zakotvená rasová diskriminácia nejestvuje (nehovorím o osobných rasových predsudkoch). Ale čas, kým sa kandidáti na manuálnu či pomocnú prácu v očiach spoločnosti i v svojich vlastných zmenia na kandidátov na prezidenta, ten čas plynie pomaly, vyžadujúc trpezlivosť, úsilie a nádej.
A tak sa mi zdá úplne pochopiteľné, že keď človek počuje milovaného 71-ročného komika Billa Cosbyho s pohnutím rozprávať o tom, ako si pred odchodom na voľby vložil do vrecka staré fotografie svojho nebohého otca a brata, ktorý umrel 7-ročný, ako si ich vo volebnej kabínke vyložil tak, aby naňho mali dobrý výhľad a potom im slávnostne povedal - „ták, chlapci, a teraz ideme spolu voliť!"- tak sa mi zdá celkom prirodzené, ak sa človek bez ohľadu na pôvod a politické presvedčenie zachveje trochu pri srdci.
autorka: Eva Bollag